Albín Brunovský, ktorého meno sa stalo vo svete pojmom. A ktorého výstavy patrili k hitom nielen slovenskej výtvarnej scény. Ako „vianočné dieťa“ by v piatok oslávil osemdesiat.
„Albín Brunovský bol autor, ktorého skutočne poznal každý. Nielen preto, že vytvoril bankovky. Ale aj preto, že jeho dielo je ojedinelé a nesmierne sugestívne,“ povedal Ivan Jančár, kurátor Brunovského Retrospektívy v Galérii mesta Bratislavy. Bola už „len“ spomienkou na originálneho výtvarníka. Jeho dielo sa totiž nečakane uzavrelo 20. januára 1997. Ani nie mesiac po tom, čo potichu oslávil svoje šesťdesiate prvé narodeniny.
Foto: SNG/WEBUMENIA.SK
Majster svojho remesla
Vyrástol som v zelenine," vtipkoval Albín Brunovský o rodnom Zohore, kde sa 25. decembra 1935 narodil. Keďže sa „kamarátil“ s matematikou, uvažoval o kariére inžiniera. Osud chcel, aby „vyhrala“ jeho druhá láska, odmalička ho totiž bavilo kreslenie. Ako školák sa podchvíľou vybral za dedinu a kreslil krajinky.
Talentovaný tínedžer bez problémov urobil skúšky na bratislavskú strednú umeleckopriemyselnú školu. V štúdiách pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení, na oddelení grafiky absolvoval v roku 1961. Už ako študent ilustroval prvé knihy pre deti: Válkove Kúzla pod stolom a Stachovu Čokoládovú rozprávku. Farebné kriedové litografie, ilustrujúce Twainovho Princa a bedára, vznikli ako absolventská práca. „V prvých grafikách som ešte len tápal. Do doby 1966/1967 som nemal v ničom jasno, nebol som ešte sám sebou. Len pomaly a postupne som sa nachádzal a spoznával, čím by som mohol byť,“ zaspomínal si v roku 1994 Albín Brunovský.
Skutočnou univerzitou mladého výtvarníka („aj keď bez sprievodných prednášok“) bolo prvé stretnutie s moderným umením. Odohralo sa vo Švajčiarsku, pokračovalo v Taliansku. Vo švajčiarskom Lugane získal v roku 1964 na Bienale grafiky Cenu ex aequo za lept Hudba. Dvaja muzikanti dúchajúci do svojich čarovných nástrojov, tretí brnkajúci štyrmi rukami na zázračnej lutne. „Hudba vznikla v stane na Záhorí,“ vtipkoval po rokoch umelec, ktorého ateliérom bol celý svet.
Bol majstrom svojho remesla. „Remeslo nerobí umelca dobrým, ale zasa bez remesla je to ako s nemým deckom, ktorému ani vlastná mať nerozumie,“ zdôrazňoval aj svojim žiakom. Brunovský remeslo ovládal. Majstrovsky. A to si podrobil terén litografie (škrabanej i kriedovej), kameňorytiny a iných techník, ktoré sa u nás vôbec nenosili.
Rád rozprával príbehy
Nielen v grafikách Albín Brunovský rád rozohrával príbehy. Príbehy plné poézie, vzrušujúceho napätia, krehkej erotiky. Ľudskou nahotou nerozprával o hriešnosti, len o vzrušujúcej príťažlivosti. „V mojich prácach hrá významnú úlohu erotika. Nereálna a vyfantazírovaná. Snažím sa zachytiť to, čo je v nej nepochopiteľné, pominuteľné, prchavé,“ netajil večný hľadač harmónie a ideálneho obrazu sveta. Nestačil mu reálny pohyb, obyčajné gestá. „Musí byť pri tom aj trochu teátra. Nie skutočný svet, ale teatrum mundi. Rastliny a stromy, moria, lode aj ženy,“ usmieval sa čarodejník výtvarnej scény, odklínajúci rajské záhrady snov.
Aj názvami rád provokoval fantáziu. Vymýšľal si ich ako kľúče pre pozorovateľa alebo ako návody na cestu. „Jednak, aby boli moje myšlienky čitateľnejšie a jednak, aby vyvolávali isté asociácie. Ja by som k svojim dielam mohol písať celé libretá, čo som aj robil,“ vysvetľoval čarodejník výtvarnej scény.
Nikdy nepatril k vyznávačom estetických kánonov, pravidlá si určoval sám. Jeho diela sú nielen atraktívnym divadlom pre oči, ale aj dobrodružstvom ducha. A pootvorenými dvierkami do trinástej komnaty duše. Do neznáma…
