Boris Filan: Ušetril som si patrónčeky, mám o čom písať

Keď začiatkom deväťdesiatych rokov vyšla kniha poviedok Paternoster, tvrdil jej autor Boris Filan, že nie je spisovateľ. Odvtedy napísal pätnásť kníh. A Tam Tam 3 mu vyniesol aj Cenu za najpredávanejšiu knihu.

01.08.2009 14:29
Boris Filan Foto:
debata

Čože ste sa tak rozpísali?

Je to moje pôvodné povolanie. Ale odpoviem inak. Ľuboš Jurík mal starého otca z Nových Zámkov. Ten sedel v kuchyni, na hlave mal klobúk, pil čaj a hovoril všelijaké múdrosti. Keď sme mali dvanásť, varoval nás, aby sme veľa neonanovali. Lebo keď budete dospelí, chlapci, budú vám chýbať patrónčeky. Je to tak trošku aj s literatúrou. Kto napíše veľa mladý, potom mu chýbajú patrónčeky. Ja som si ich ušetril, takže teraz mám o čom písať.

Ako sa cítite ako čerstvý šesťdesiatnik?

Som poučený Kamilom Peterajom a Lacom Petrášom. Pred rokom som sa Petráša pýtal: Lacko, ako budeš oslavovať šesťdesiatku? On hovorí: Čo si sa zbláznil? Zavriem sa doma a budem plakať, že už to došlo. Ja však nemám s vekom nijaké problémy.

Naozaj?

Nedávno ma fotil Fedor Nemec, ukázal mi fotografiu a povedal, tu máš harmoniku ako starý slon, vyretušujem ti ju. Ja som mu povedal: Čo si sa zbláznil? Veď ma to stálo milión korún!

V čase jubilea ste sa potápali v Egypte. Čím vás priťahuje svet pod hladinou?

V Bratislave v kine Pohraničník premietali film Svet ticha, ktorý nakrútil Yves Cousteau. Očaril ma, tak som si vypýtal peniažky, nasporil a kúpil si prvú maďarskú masku z čiernej gumy a šnorchel a začal som šnorchľovať. Potom som sa začal potápať v Rumunsku. A keď som bol dospelý, povedal som si, že poskytnem kurz aj mladšiemu synovi – starší už študoval v Prahe a vo Francúzsku. Odvtedy som licencovaný potápač.

Čo ste sa museli naučiť?

Ako si dať výstroj, aké sú pravidlá… Je to malá knižočka, naučia vás to v Senci. Často sa potápam, bol som na Veľkom bariérovom útese v Austrálii, potápal som sa na niekoľkých miestach v Afrike a Ázii. Teraz sme boli pozrieť v Marsa Alam na dugongy, sú to také obrovské cicavce, a na veľké krásne korytnačky. V Červenom mori stačí len dať si okuliare, šnorchel a splývať s vodou.

Odchádzate na Srí Lanku, s akým zámerom?

S jedným mužom tam pracujem na programe revitalizácie koralov, pretože tam vyhynuli. Nemci vymysleli nový princíp. Zo zdravého koralu sa zoberú konáriky, upevnia rámom, ktorý má silónovú sieť, a svieti sa na ne špeciálnymi lampami, takže očividne to rastie. Viete, najviac som sa potápal s oblasti Hikaduwa. Tam boli kedysi koralové záhrady s veľkosťou desiatich futbalových ihrísk. V priebehu piatich rokov z nich nezostalo nič, len púšť a hnusné fialovomodré kapry. Zato pribudlo sto lodí so skleneným dnom. Nehovoriac o tom, že hotely púšťajú všetky saponáty a sračky do mora. Veď majitelia žijú inde.

Máte odtiaľ aj iné zážitky…

Pred dvoma rokmi som bol v hoteli, z ktorého snímali blížiace sa cunami. A býval som presne v tej izbe, odkiaľ to nakrúcali. V noci som žene zakaždým hovoril: Čo to tak šumí? Nejde vlna? Kúsok od toho hotela je obchod s mušľami, v ktorom dostať najkrajšie mušle, aké si na svete viete predstaviť. Majiteľov kamarát bol v čase, keď sa valila cunami, na mori. S člnom ho zanieslo kilometer do vnútrozemia a zachytil sa na jednej palme. Má päťdesiat rokov a úplne biele vlasy aj fúzy.

A čo mušle?

Kúpil som si mušľu, ktorá sa volá valampuri. Jedna z miliónov sa nekrúti ako celý vesmír doprava, ale naopak. Je najväčšou cennosťou pre každého moslima.

Vo svojej najnovšej knihe Klimtov bozk sa vraciate do šesťdesiatych rokov. Dôvody?

Každou knižkou si zodpovedávam jednu veľmi dôležitú životnú otázku. Vo Wewerke som sa správal ako Dustin Hoffman v Tootsie. Vytvorili mu nádherné umelé prsia, behal po ateliéri a natriasal kozami. Ja som si vo Wewerke nasadil umelé prsia, stratil ostych a riešil problém zlyhania môjho otca a mňa ako otca. Pretože naši sa rozviedli a aj ja som mal v prvom vzťahu problémy. Nie je to knižka o dievčine menom Wewerka, ale o zlyhaní mužov na Slovensku.

Čo ste riešili v Bratislavských krutostiach?

Otázku, kam patrím a čo k tomu cítim. Sadol som si a preniesol na papier svoje zážitky a pocity o Bratislave. Povedal som si: Áno, sem patríš a povedal si o tom meste niečo, čo aj ostatným pomôže mať ho rád.

A najnovší Klimtov bozk?

To bola otázka, či som v živote vedel milovať a či som miloval správne. A či nebola chyba, že som to nepovedal vtedy, keď som mal. Viete, Apollinaire povedal, že jediné, čo by chcel mať vyryté na hrobe, je: Tu leží ten, čo vedel milovať. Láska je veľmi zvláštna vec, všetci o nej tárajú, ale keď sa opýtate, prečo je najdôležitejšia vo vesmíre, tak málokto vie odpovedať.

A ako znie odpoveď?

Láska je jediný cit silnejší ako sebectvo. V človeku je najvyšší imperatív, aby zachraňoval svoju existenciu a robil dobre sebe samému. Keď však niekoho skutočne milujete, je to dôležitejšie ako vy. Len to treba vyskúšať. Najlepším zmyslom života sú životy iných, ale to dokážete len pre tých, ktorých milujete. Ťažko sa stane zmyslom vášho života ľahostajný človek.

Ako sa dostalo do názvu knihy meno významného maliara viedenskej secesie a názov jeho obrazu?

Keď som Klimtov obraz Bozk uvidel vo Viedni, pochopil som, že výtvarné umenie dokáže byť ešte stále aj krásne. Pre mňa sa totiž výtvarné umenie končí pri Degasovi a jeho baletkách. Mníchovská skupina Modrý jazdec – Kandinskij, Klee – to nie je moja šálka čaju. Klimtov Bozk považujem za majstrovský obraz, ktorý – okrem iného – obsahuje aj veľké duchovné anticko-africké posolstvo. Maľba zlatom je veľmi špeciálna technika, ktorú používali moslimovia, keď nemohli zobrazovať živé bytosti – vesmír však mohli. Tou technikou je vlastne povedané, že v centre vesmíru je človek a že ten človek je veľmi dôležitý.

Máte aj vlastnú interpretáciu bozku…

Najkrajšia chvíľa nie je v okamihu, keď sa človek bozkáva. Ale až keď je už po tom, keď si muž a žena len priložia tváre k sebe. Klimtov Bozk vypovedá o splynutí a hovorí, že vzájomnosť je dôležitejšia ako závislosť.

Kniha sa začína príbehom princeznej, ktorej otec zariadil, aby jej do jedla dávali malé dávky jedu. Časom sa jej bozk stal smrteľným. Kde ste našli tento príbeh?

V tureckých dejinách.

Prečo ste si v nich listovali?

Zaoberám sa – a veľa – dejinami Turecka, Albánska, Rumunska… Zaujímam sa o Osmanskú ríšu, pretože v stretnutí jej a západnej civilizácie sa formoval dnešok. Málokto si uvedomuje, že Turci stáli pod Viedňou, a keby nebolo Poliakov, dnes je Viedeň turecká. Keď som bol v Londýne, pýtal sa ma jeden profesor z Cambridge, odkiaľ som. Povedal som: Z Bratislavy. On na to: Je to veľmi pekné orientálne mestečko. Zvyšky Osmanskej ríše tragicky ovplyvnili vojnu v Juhoslávii. Nebola to európska, ale osmanská vojna.

Ako to myslíte?

Viete, existujú tri druhy myslenia: indické, grécko-židovské a islamské. My sme veľmi zaťažení grécko-židovským druhom myslenia. Podľa neho je človek buď živý alebo mŕtvy. Indovia majú na to šesť odpovedí. A islam nemá nijaké pochybnosti. Tam, kde my hľadáme odpovede, on si ani len nekladie otázky. Všetko je jasné.

Odkiaľ sa vzalo deväť zásad, ktorými sa končí vaša najnovšia kniha?

Chcel som vyjadriť ich márnosť. Veď Adam, hlavný hrdina príbehu, ich všetky porušil. Najviac tú poslednú – nezamiluj sa! Život je plný predsavzatí, ktoré nesplníme. Keby sa ich človek držal, mohol by byť taký, ako túži. Ale povedal Hrabal: ,,Pane hostinský, ta vaše hospoda, to je ta betlémska kaple, ve které každý hovorem stává se tím, čím chtěl být." Milujem rovnováhu, ktorú vytvára nerozhodnosť. Poctiví zlodeji. Sentimentálny vrah. Ľavicový politik, ktorý myslí pravicovo. Alebo naopak. Klaus – typický ľavičiar. Havel – typický ľavičiar. A tvárili sa ako najväčší pravičiari. Predseda SNS, ktorý nevie po slovensky. To sú pre mňa dramatické osudy, lebo na Slovensku neprebieha deliaca čiara medzi ľavicou a pravicou, medzi dobrými a zlými. Všetci ju máme v sebe.

Ako sa má váš román z televízneho prostredia?

Dobre, už je skoro napísaný. Je v ňom však priveľa sexu na to, aby vyšiel hneď po Klimtovom bozku. V čase, v ktorom sa odohráva, bol síce socializmus, ale zasa nebol AIDS. Je to veľmi zábavná historka a veľmi ma baví písať ju.

Mohol by sa v ňom niekto spoznať?

Všetci. To povedal režisér Karol Strážnický, ktorému som ukázal prvých sto strán. Všetkým však hovorím, keby ste mali kamarátku striptérku, išli by ste na jej vystúpenie s tým, že zostane v podprsenke a nohavičkách? Vyzlečie sa dohola, lebo je to jej profesia. Pri písaní nesmiem brať ohľady na to, čo povedia ľudia. Keď som napísal knihu Dole vodou, všetci hovorili: Barbora Rážová sa s tebou do smrti nebude rozprávať. A rozpráva sa, prešla to a možno jej to aj trošku pomohlo pozrieť sa inak na seba.

Chystáte aj niečo o Jánošíkovi.

Je to poviedka a volá sa Troška z Jánošíka. Zistil som, že ho popravili ako dvadsaťpäťročného. A že Uhorčík bol klamár, že vedel, že ho obesia za rebro. Posledné tri dni Jánošíka v cele, to mi pripomína situáciu z Camusových Cudzincov.

Nie je to reakcia na nekonečné nakrúcanie filmového Jánošíka?

Nie, už dávnejšie som ho mal ako tému. Napísal som o ňom text, ktorý spieval Paľo Hammel, ale ten zapadol. Vtedy som sa Jánošíkom zaoberal, teraz som si našiel dve poznámky. Jedna bola – posledné tri dni Jánošíka v cele. Začal som pozerať na internete a zistil som, že bol z celkom dobrej rodiny, že neštudoval za kňaza, že bol v hradnej stráži, že pomohol Uhorčíkovi ujsť a on ho za to oklamal. Najzaujímavejšie je, že na zlapanie Jánošíka si najali detektíva Dvořáčka! A ten ho napokon vypátral. Veď je to úžasné! Pre nás je Jánošík ďaleká história, akoby žil v 16. storočí. Ale to už v Anglicku žili civilizovaní ľudia! Ako hovorievajú Židia: Keď vy ste liezli po stromoch, my sme už mali cukrovku.

Sú na svete miesta, na ktorých ste ešte neboli a chceli by ste sa tam pozrieť?

Nemám takú ambíciu. Keď sme boli s manželkou minule v Egypte, zobral som ju do reštaurácie. Bála sa vojsť dnu, bol práve ramadán, všade samí muži v kaftanoch. Vošli sme, z kuchyne sa vyklonil kuchár – taký kučeravý chlapík – a hovorí: Ahoj, Boris! Dlho si tu nebol. Čo si dáš? Ako obyčajne? Na Hvare, na hlavnom námestí je kaviareň, v ktorej je moja stolička. Otočená čelom k moru, lebo len turista si sadne chrbtom k moru a urazí ho. Nikto iný na nej nesmie sedieť. Boli sme tri mesiace v Sydney. Chodili sme do Queen Victoria Building. Keď sme prišli dolu do cukrárne, obom nám priniesli šatôčku s mandľami a kávičku. To mám rád, tak sa cítim dobre.

Čo budete robiť, keď už nenájdete cieľ pre svoje cesty?

Budem vážiť ľudí za päťdesiat centov. Videl som takých mužov v Splite na každom kroku. Do centra mesta si prinesiem pohodlnú kuchynskú stoličku. Pred sebou budem mať veľkú osobnú váhu a za sebou nápis: Odváženému šťastie praje.

Boris Filan

30. júna 1949: narodil sa v Bratislave
1972: absolvoval štúdium filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky na Vysokej škole múzických umení v Bratislave
1973 – 1987: pracoval ako dramaturg v redakcii zábavných programov Československej televízie v Bratislave
1987: vyšla kniha jeho textov piesní Túlavý psík
1989: napísal scenár k hudobnému filmu skupiny Elán Rabaka
1991: vyšla zbierka poviedok Paternoster
1993: po prvý raz sa na knižnom trhu objavili jeho cestopisné črty a úvahy Tam Tam
1994: dostal Cenu Egona Erwina Kischa za publicistiku
2000: Cenou za najpredávanejšiu knihu ocenili jeho Tam Tam 3
2005: vyšla kniha Wewerka
2006: vyšiel Posledný Tam Tam
2008: vyšli Bratislavské krutosti
2009: vyšla kniha Dole vodou alebo Správa o splavovaní delty Dunaja s Jožom Rážom a s našimi manželkami
2009: vyšiel Klimtov bozk
v Slovenskom rozhlase uvádza reláciu Pálenica
autorsky pripravoval a uvádzal talk show Gala Borisa Filana
od šestnástich rokov písal texty pesničiek, neskôr najmä pre Pavla Hammela a skupiny Prúdy a Elán – s Kamilom Peterajom patrí k zakladateľom modernej slovenskej textovej tvorby

debata chyba