Ako vnímate tých 89 rokov? - Vravím si, kamarát, toto sú kritické roky! Nesmieš s nimi tak hospodáriť, že si ich budeš odkladať. Staroba prekvapuje ako osoba vedľa mňa, ktorá neveľmi povzbudzuje. Oberá ma postupne o to, čo by som ešte chcel zachytiť. Som v rozpore s vlastnou starobou. Pár dní pred narodeninami som blúdil myšlienkami, maľoval som si 89-ku a hovorím si: osmička ti tu zostane, ale tá deviatka má takú nohu, že ťa vykopne! Aj si vravím, že idem ďalej, no čo keď kopne silnejšie?! Ale neslobodno hrešiť...

Dodnes účinkujete na doskách SND v Tančiarni. Nie je to už pre vás náročné? - Sily už musím zvažovať. Vo vyššej starobe to treba odhadnúť. No ak sa niečo podarí, pomáha to psychicky a to má zas dopad na fyzické sily. Keby ste čítali v mojom zápisníku - sú tam priznania, ako mi to išlo v Tančiarni. Ako ma to namáha, a aký som potom šťastný.

Máte za sebou dosť náročných operácií, v roku 2005 ste vážne ochoreli a zdalo sa, že skutočne skončíte s divadlom. - Mal som zápal v brušnej dutine. Herec, pán Martin Huba, režisér Tančiarne ma vtedy zastupoval v mojej úlohe asi na 40 predstaveniach. Bol som takmer na tri roky vyradený, lebo rekonvalescencia toľko trvala. A vonkoncom vôbec nebolo isté, že sa z toho dostanem. Zobralo mi to veľa síl.

Vašu manželku Alenu vídať azda na všetkých predstaveniach. - Vozí ma do divadla, pozerá sa v hľadisku na predstavenie a drží mi palce. Potom sa vraciame cez víťazný most Apollo domov. Keby ste vedeli, čo všetko ona je…

Čím vás zaujala? - My sme sa prvýkrát stretli už v roku 1970 pri nakrúcaní na Barrandove, kde si Alenka privyrábala ako študentka. Po desiatich rokoch ma videla na obrazovke v Nemocnici na okraji mesta a poslala mi pohľadnicu do divadla, že sa presťahovala, a že čo teraz robím. Napísal som jej, že budem mať v Prahe, kde žila, recitačné vystúpenie, na ktoré som ju pozval. Dostal som odpoveď, že nemôže prísť, lebo nemá práve nikoho na varovanie k dieťaťu. Ale že ma pozýva na návštevu. Tak som šiel. Boli sme obaja rozvedení. Po roku a pol sme sa vzali. Pamätáte si aj na prvú frajerku? - Platonicky som miloval vždy niekoho.

Vraj ste boli zaľúbený aj do pani Marty Černickej, ktorá sa neskôr stala manželkou Paľa Bielika… - To bola moja prvá skutočná láska.

Prečo ste ju prenechali Bielikovi? - Ustúpil som. S Paľom sme boli kamaráti a nechcel som stáť v ceste.

Ako vnímali rozhodnutie stať sa hercom vaši rodičia? V tom období herectvo nebolo veľmi v úcte… - Po pravde, otec nebol nadšený. Bol by som "len komediant"! Vravel, že musím mať v rukách nejaké remeslo.

Mama vás podporovala? - Viete, bol som jedináčik. Tým chcem povedať, že tá láska matky k synovi a synovská láska k matke bola veľká. No mama ustupovala pred otcom. Moje rozhodnutie prijala, a potom nereagovala. Neoponovala môjmu otcovi. Venovala sa modlitbe za vlastného syna.

Bola to podľa vás chyba? - Rodičia robili nevediac chybu skôr vtedy, keď mi napríklad nestačili dostatočne pomôcť, aby som sa vystrojil do gymnázia do Kremnice. Dosť rýchlo som rástol, bolo treba často kupovať oblečenie, topánky… Mne nechceli kúpiť ani lyže a lyžiarske topánky, takže som nelyžoval. Predstavte si to úžasné Slovenské Rudohorie a mne to nedovolili! A potom, keď som bol v Kremnici, nechceli mi kúpiť chlapčenské korčule.

Prečo? - Že to je len na chvíľu, že to ide z rodinného rozpočtu. Nebolo to veľmi správne rozhodnutie. Chcel som, aby rodičia rozmýšľali tak, že treba pomôcť v situácii, keď je to dôležité. Napríklad mal som vedieť ako 11-ročný plávať - a nevedel som. V dospelosti, keď som sa skamarátil s Ferom Dibarborom, prezradil som mu, že neviem plávať. Povedal mi, že sa to už nikdy nenaučím. A to ma tak podvihlo, že som sa to naučil na zájazdoch k moru.

Mali ste prísnu výchovu? - Cítil som prísnosť, veď som dostával aj bitku a kľačal som na kukurici - na zrnách. Raz som ale videl otca plakať, keď som spadol zo stromu a zlomil som si ruku.

Viete si predstaviť, že raz si poviete, že teraz naozaj dosť, už nebudem hrať? - Áno. Nebolo by mi to zaťažko, niektorí možno hovoria, prečo si ten Chudík už nedá pokoj? Koľko má rokov? Aj taká môže byť verejná mienka na moju adresu.

Ale čo si myslíte vy? - Na jednej strane ma to drží. Vnímam to ako povinnosť dokončiť si éru herca... pokiaľ budem vládať. Kým ma ešte ponúkajú. A cítim na predstaveniach podporu mojich hereckých kolegov a divákov.

Moji rodičia neboli vysokí, no ja mám 183 centimetrov a dokonca mi to doteraz vydržalo. A to sa človek sa vekom zmenšuje…

Tým, že som bol sám, nebolo tam ďalšie dieťa do rodiny, bol som samotár, jedináčik. Mamičku to pravdepodobne veľmi sklamalo, že nemohla porodiť ďalšie dieťa, hlavne dievčatko. Takže všetko sa orientovalo na mňa.

Pamätám si, ako sme s mamou išli prvý raz po prázdninách do  Kremnice do školy. Kdesi v Ľubietovej nastúpil do vlaku istý pán, ktorý bol kremnickým profesorom. Tam odznel pre mňa taký rez do môjho 11-ročného myslenia, keď pri rozhovore tento pán povedal mojej mame: Z toho veľkú radosť mať nebudete! - ukazujúc na  mňa. Ja som myslel, že mama zastaví vlak. Dotklo sa ma to.

Alenku som prišiel pýtať o  ruku k rodičom ako sa patrí. Ale ona mala väčší zážitok z mojej rodiny! Mala o 25 rokov menej, rozvedená, s dieťaťom… Toľko hriechov! (smiech) Mamičku som vtedy už nemal, ale moja teta si ju prehliadla od hlavy po päty ako pod lupou. Boli si obe od začiatku sympatické. A vidíte, dnes sme už tridsať rokov manželia.

Keď som študoval na gymnáziu v Kremnici, býval som v  podnájme. Nebola tam kúpeľňa, len lavór, tak som sa každý pondelok chodil kúpať k rodine. Šliapal som do kopca tri kilometre! Ale neskôr som si hovoril, že to bolo šťastie osudu, že som robil tieto veľké prechádzky, vďaka ktorým mi zmocneli nohy. A bolo to za každého počasia - v blate aj v snehu.

Neskôr, keď už som mal angažmán v  divadle, prezradil som kamarátovi Ferovi Dibarborovi, že neviem plávať. A on na to, že sa to nikdy nenaučím. A to ma tak podvihlo, že som sa naučil plávať na zájazdoch k moru.

- narodil sa 27.mája 1924 v Hronci - prijali ho na Konzervatórium do ročníka 1943/1944 - 1.1. 2014 bude 70 rokov, čo ho zobrali do SND ako hospitanta, o pol roka sa stal elévom a neskôr hercom - súčasne s Konzervatóriom začal študovať aj filozofiu obor slovenčina-ruština na Univerzite - v 22 rokoch začal sám učiť na Konzervatóriu, neskôr aj na VŠMU javiskovú reč a prednes - v roku 1957 sa oženil s Helenou Pubcovou, u ktorej neskôr prepukla duševná choroba. Tá dohnala Chudíka až na psychiatriu, na radu lekárov sa v roku 1979 rozviedol. - od roku 1982 je druhý raz ženatý s právničkou Alenou, s ktorou vyženil aj dcéru Bereniku, ktorú adoptoval - má vnúčika Stanislava - najčastejšie si ho stotožňujú s postavou primára Sovu v seriáli Nemocnica na okraji mesta - dodnes účinkuje na doskách SND v divadelnom predstavení Tančiareň, 2. júna bude už 242. repríza

Dnešný oslávenec Ladislav Chudík (89): Operácie mi zobrali veľa síl!