Máte 34 rokov a vydávate kompletný box všetkých 13 albumov kapely IMT Smile. Nastal vari už čas spomínať?
Nesúvisí to so spomienkami či s vekom, skôr ide o praktickú záležitosť. Nastala situácia, že niektoré cédečká IMT Smile sa nedajú kúpiť ani objednať. Plníme prianie fanúšikom, ktorí nás o staršie albumy žiadali na koncertoch a my sme im nevedeli vyhovieť. Povedal som si, že kapela predsa ešte nemá 20 či 30 rokov, aby sa jej albumy nedali zohnať. Navyše éra cédečiek sa pomaly končí, takže sme chceli fanúšikom urobiť radosť takýmto boxom. Obsahuje totiž aj bonusové cédečká s raritnými nahrávkami, ktoré doteraz nikdy nevyšli – z obdobia, keď naša kapela úplne začínala, z rokov 1993–1994. Sú tam aj prvé nahrávky s Katkou Knechtovou.
Box má mapovať roky 1994–2012, teda muziku za osemnásť rokov. Vtedy sa práve dosahuje dospelosť, dospela nejako aj vaša hudba?
Určite sa vyvinula, je úplne iná. Tie raritné nahrávky zo začiatkov sú pre mňa úsmevné – keď počujem, ako som spieval, vidno, že som sa zmenil.
K lepšiemu?
Pre mňa je ťažké hodnotiť, ale myslím si, že som urobil veľa práce a prešiel veľký kus cesty, aby som sa dostal k tomu, čo viem dnes. A aj to je ešte stále málo.
Keď počúvate staré pesničky ako Nepoznám, poviete si, fajn, to sa mi podarilo, alebo sú vám niekedy aj trošku smiešne a urobili by ste ich dnes inak?
S týmto nemám nikdy problém. Vždy si pamätám, v akom čase pesnička vznikla a prečo. Ani dnes by som na to nepozeral inak. Niekedy som prekvapený, keď sa v éteri objavia staršie pesničky – napríklad Pre túto chvíľu znie teraz v seriáli Chlapi neplačú. Táto skladba má vyše desať rokov, no ľudia sa ma pýtali, či je to novinka. Je to zábavné a zároveň príjemné, že naše pesničky neznejú staro ani po čase. Kapela IMT Smile má svojský charakter, čo možno súvisí aj s mojím prejavom a spevom.
Keď už sa bavíme o seriáloch – beriete ako poctu, keď vás oslovia z televízie so žiadosťou o pesničku, alebo sa obávate, aby vás ľudia nezačali vnímať ako „komerčákov“?
My už máme niekoľko skúseností so seriálom, takže to bola ďalšia zaujímavá spolupráca. Keď pieseň v seriáli zafunguje, je to príjemné. Už sa to tak podarilo s pesničkou Viac. A aj teraz mám pocit, že naša pesnička ako zvučka dobre funguje, je to super.
Uvedomujú si ľudia, že zvučka seriálu je vlastne vaša pesnička?
Asi hej.
Aj skladba skupiny Peter Bič Projekt mala byť zvučkou seriálu Klan, no ten po troch dňoch stiahli z vysielania. Neobávate sa niečoho podobného?
Asi máme šťastie na spájanie a aj preto sme tak dlho na scéne. Celkovo máme šťastie na ľudí. Aj keď to ani nie je šťastie, skôr dobrý výber ľudí na spoluprácu. Mám rád priamych a férových ľudí, vtedy spolupráca funguje aj niekoľko rokov.
Aké pesničky počúvate rád v súkromí? Svoje či cudzie? Alebo máte radšej ticho?
Počúvam normálne hudbu. Svoje veci počúvam, keď tvorím hudbu, niežeby som si pustil svoju dosku a povedal si: Aká paráda. Vypočujem si dobrú muziku. Človek musí mať chuť otvoriť sa umeniu, nielen hudbe. Keď je povrchný a vypočuje si pesničku len tak, nesústredený a nepripravený, nedá sa nič vysvetľovať. Vkus môže byť rôzny, mne sa páči rôznorodá hudba, žáner nerozhoduje. Ide o emóciu, pocit.
Ale rap asi nepočúvate, nie?
Prečo nie? Vidíte, máte predsudok.
Nemám predsudok, ale ja napríklad rap nepočúvam.
Pred časom som bol v Londýne na hiphopovom koncerte Dizzee Rascal. A to je len jedno meno. Mám rád aj hiphopovú kapelu Roots. Čiže o žáner naozaj nejde. Mám rád ľudovú aj klasickú muziku, mám rád funky, disko aj pop, ale rokenrol je na prvom mieste.
Takže žiadny žáner vám nejde na nervy? Napríklad Richard Müller pokojne prizná, že k počúvaniu klasiky sa zatiaľ neprepracoval. Neodsudzuje ju, ale nie je mu blízka.
Podľa mňa má každá hudba význam – ak robí ľuďom radosť a dokáže ich povzniesť a uvoľniť.
Kedysi ste vraj počúvali radšej slovenské než zahraničné pesničky. Je to stále tak?
Trošku sa to zmenilo, slovenskú hudbu som počúval hlavne ako dieťa. Ale to súviselo aj s dobou. Od roku môjho narodenia 1979 až do roku 1989 bol u nás príjem svetovej hudby obmedzený. To bolo veľké mínus, ale možno z iného pohľadu plus. Výsledkom bolo, že som bol ovplyvnený hlavne slovenskou hudbou. Počúval som Tublatanku, Slobodnú Európu, Zónu A, Roba Grigorova…
Viac sa vám páčila ich hudba či texty?
Všetko dokopy, ako hrali, chodil som na ich koncerty. Páčilo sa mi, ako hudbu brali vážne.
Aká je podľa vás úroveň slovenskej hudby dnes?
Myslím, že dobrá.
Odhliadnime teraz od vašej kapely, majú si poslucháči čo vybrať?
Majú si čo vybrať, je veľa kvalitných aj veľa zlých kapiel, tak ako všade. Otázka skôr je, prečo o mnohých kvalitných muzikantoch vôbec nevieme.
Prečo?
To je tá otázka, ja neviem, nie som odborník na hudobný svet.
Napríklad Maťo Ďurinda z vašej obľúbenej kapely Tublatanka hovorí, že to je chyba rádií. Vraj nechcú hrať slovenské pesničky a keď už, tak len staré hity, nie nové pesničky. Je to tak?
Chyba rádií to určite nie je.
A čia chyba to teda je?
Je to chyba všetkých nás, ktorí tu žijeme. Nás, ako sa tu správame jeden k druhému, ako si vážime, čo vytvoríme, ako hodnotíme, čo vytvoríme a aký dvojaký meter používame na tú našu domácu produkciu, či už hudobnú, alebo inú…
…oproti zahraničnej?
Presne tak. Ako sa vieme len tak s neúctou vyjadrovať o hocikom. Nielen v hudbe.
Kto? Obecenstvo, hudobníci navzájom či kto?
Všetci ľudia aj vy. Hocikto.
Máte pocit, že si nevážim muzikantov?
Máte pocit, že sme okej vo vzťahu nielen k muzikantom, ale aj všetkému slovenskému? Že máme takú hrdosť ako iné krajiny? Sme hrdí na ľudovú hudbu? Nemáme problém nadávať na prezidenta, na hocikoho. Nemáme problém povedať hocičo o hocikom. Nie je to trochu problém všetkých nás? Nemyslím nikoho konkrétneho. Nemáte ten pocit, keď sedíte v kancelárii a bavíte sa s kolegami či kolegyňami, že všetko nám prekáža? Kedy sa pristihnete, že sa vám niečo naozaj páči a poviete si: wooow, aké je to super?
Viete, kedy som si to povedala? Napríklad v lete pri koncerte Lúčnice na Bratislavskom hrade v rámci festivalu Viva Musica! To bolo, ako hovoríte, super. Zobrala som tam aj kamaráta Číňana, ktorý žije na Slovensku, a ten mal od dojatia slzy v očiach.
Tak to je super. S Lúčnicou mám veľmi podobný príbeh, keď som bol v Austrálii. V meste Adelaide sme sa náhodou míňali, tak som ich prišiel do divadla pozrieť. Bolo tam kopec ľudí, nielen Slovákov – to bol úspech! Ja som tam sedel a hovoril si: Paráda, niečo slovenské. Bolo to krásne divadlo, aké má byť, s veľkou úctou. Vtedy je človek hrdý, keď také niečo vidí. O tom hovorím, to nie je problém rádií. Nebláznite, veď otvorme oči.
Veď to sa práve pýtam: je to chyba rádií? Alebo je to tak, ako hovorí český muzikant Dan Bárta, že ten, kto si hudbu chce nájsť, ten si ju nájde bez ohľadu na rádiá? Tie na to vôbec nepotrebuje. Vyberie sa na koncert alebo niekam inam…
Dan ju múdry chlap, má absolútnu pravdu. Problém je niekde inde, netreba stanovovať kvóty pre slovenskú hudbu. Skúsme my muzikanti menej rozprávať a radšej hrajme a tvorme piesne, to nám ide lepšie ako rozprávanie.
Vy chcete svoj špeciálny box cédečiek predávať len cez webstránku oprisaomna.com, nebude sa dať kúpiť v kamenných predajniach. Prečo?
Musím to spresniť. Tá stránka má byť niečo viac ako len obchod, má to byť zvláštne miesto, kde sa dá zažiť niečo viac. Ten box budeme predávať hlavne na koncertoch. Obchodov s cédečkami už je menej a majú inú podobu ako pred desiatimi rokmi. Samotní fanúšikovia majú lepší pocit, keď si môžu box kúpiť na koncerte a dať si ho podpísať. Je pre nich zážitok odchádzať z koncertu s cédečkom. Môžem nadviazať na Dana: ten, kto si hudbu chce nájsť, ten si ju nájde. Nemám pocit, že musíme našu tvorbu tlačiť všade. Už roky sme na scéne a tí ľudia, ktorí chcú našu hudbu počúvať a zažívať s nami zážitky, si nás hľadajú už veľa rokov. Verím, že si nás nájdu aj teraz na stránke oprisaomna.com.
Ale aj tam vás asi nájdu fanúšikovia, ktorí vás už poznajú. Ak vás niekto nepočúval doteraz, asi na tú stránku len tak nezablúdi.
S tým už nič neurobím.
Lenže v obchode s cédečkami na vás náhodne natrafiť môže.
To je pravda. Spolieham sa však na to, že opri sa o mňa, bude ti dobre.
Fanúšikovia už vaše pesničky poznajú, chcete ich nalákať hlavne na rarity a bonusy?
Fanúšikovia nemusia byť pri nás od začiatkov kapely, niektorých sme získali až pri piatej doske. Takže nepoznajú prvé albumy, pre mnohých je to doplnenie si archívu. A aj mne sa často stalo, že som si chcel dať dokopy archív svojich cédečiek a bol to veľký problém dostať sa ku všetkým originálnym vydaniam. Nejaké cédečko som kúpil na e-Bay alebo som oň prosil fanúšikov cez facebook. Niektorí aj napísali: mám, ale nedám. Okej. Nakoniec som to cédečko získal cez kamarátku a ukázalo sa, že to bolo jej prvé cédečko vôbec, ktoré mala. Ale dala mi ho. Niektorí tie cédečká aj postrácali, popožičiavali.
Zvláštne je, že ho nemáte ani vy. Ani z nostalgie ste si ho neodložili?
Mal som, ale dal som ho niekomu. Nebral som to tak, že teraz si to zarámujem.
Foto: Ľuboš Pilc
Nedávno ste nakrútili klip k vašej pesničke SOS, kde ste v krojoch a účinkujú tam aj skutočné tanečnice z Lúčnice. Kto to vymyslel?
Chcel som urobiť niečo slovenské. A nemal som celkom predstavu čo. Máme s Lúčnicou priateľské vzťahy, hrali sme pre nich aj žúr a bolo to super, veľmi spontánne. A moja manželka hovorí, čo keby si zavolal tanečnice z Lúčnice? A ja na to: jasné. K tomu už prišli aj kroje. Prišli sme k lúčničiarom do kostymérne a mohli si vyberať. Aj nástroje sme potom zvolili ľudové: kontrabas, akordeón, husle. Prišli nejaké dievčatá, chalani. S režisérom Jaroslavom „Jarisom“ Vaľkom sme si vymysleli, že budeme točiť v skanzene v Zuberci. Mali sme ideu a držali sa jej. Napriek tomu, že nehráme slovenskú ľudovú pieseň, chceli sme mať skutočný slovenský pocit, obyčajný, ale taký, pre ktorý som hrdý na to, že som Slovák. Ťažko sa to vysvetľuje.
Ako ste sa v krojoch cítili?
Ja som nebol celkom v kroji, topánky a nohavice som mal vlastné, ale náš gitarista bol v kroji nahodený celý. Krásne mu to sadlo. Mohli sme si vyberať kroje, a tie lúčničiarske sú krásne, v kostymérni mali všetko.
Lúčničiari sú vaši fanúšikovia? Hrnuli sa vám dievčatá do klipu a vy ste si vyberali či ako?
Detaily výberu nepoznám. Mal som dôveru k pánom z Lúčnice, že vyberú tie najlepšie dievčatá. Ale určite máme fanúšičky v Lúčnici. Raz sme dokonca pre celý súbor hrali ako prekvapenie na ich párty. To bol dobrý vreskot.
Choreograf Lúčnice profesor Nosáľ videl váš klip? Čo naň povedal?
Na tej párty si na nás tancoval. Bolo príjemné pozerať sa na to, ako 86-ročný profesor Nosáľ tancuje na Opri sa o mňa a podobné songy. Pár týždňov nato sme sa na afterpárty po predstavení Lúčnice zabávali, keď uprostred noci prišiel pán Nosáľ a pýta sa dievčat: To je Ivan? Ten, čo tak vyvádzal? Bolo milé, že ma registruje. Veľká úcta voči nemu.
A komu napadlo ukončiť klip recitovaním Prévertovej básne Tá láska?
Cítil som, že na konci piesne, kde hrá klavír, by sa hodili nejaké silné slová – slová klasika. Keď sme sa chalani medzi sebou bavili, spomenuli sme si na Préverta. Niežeby som bol nejaký odborník na poéziu, ale prišiel mi na myseľ. A potom sme hľadali niekoho, kto by jeho báseň recitoval. Náhodou som počul akúsi televíznu reklamu s hlasom Zuzany Fialovej a došlo mi: to je presne ten hlas, ktorý by mal recitovať v našej skladbe. Zavolal som jej, či by nám zarecitovala nejakú klasiku. A ona: Préverta? Jasné, zhodli sme sa. Zuza nám rozumie. Doniesla rôzne knižky s poéziou, aj Miroslava Válka…
Veď práve, nemala byť v slovenskej skladbe skôr slovenská poézia?
Prévert sa nám nakoniec hodil viac. Keď to Zuzana nahrala na mikrofón, čítala nám ešte z knižiek rôzne básne. My sme tam sedeli s basgitaristom a počúvali ju. Bolo to silné, ako s emóciou svojím krásnym hlasom čítala básne. Mali sme z toho zážitok, bolo to ako súkromné divadelné predstavenie. Fantastické niečo. Teším sa, že prišla. A veľmi ma prekvapilo, koľko ľudí si to všimlo. Báli sme sa, že rádiá odstrihnú záver skladby s veršami a nikto to nebude počuť, a zrazu to všetci dopočúvali do konca.
Rádiá do toho nakoniec žiadnu reklamu nepustili?
Vlastne v tejto skladbe ani nejde o rádiá. Pre túto pieseň bol veľmi dôležitý klip. Šlo mi o to, aby som túto pieseň predstavil s obrazom. Točenie videoklipov nemám veľmi rád, ale v tomto prípade bol obraz potrebný, doplnil hudbu. Mám pocit, že to vyšlo presne tak, ako malo.
Nesúvisí váš videoklip v krojoch trošku aj s Tublatankou, ktorá kedysi tiež vystupovala v krojoch?
Nejaká inšpirácia tam určite je, veď to bolo krásne, keď tak vystupovali. Pamätám si to ešte ako dieťa.
Vy skladáte aj pre iných umelcov, nielen pre vlastnú kapelu. V čom je to iné?
Často ma niekto osloví, že by chcel so mnou spolupracovať. Nebýva to tak, že by som si niečo odložil pre niekoho iného.
A nepoviete si niekedy, škoda, táto skladba sa mi tak podarila, radšej by som si ju mohol nechať pre seba?
To nie, v piesni ide aj o jej interpretáciu. Napríklad pesnička Nahý. Mohol by som sa aj zblázniť, ale to, čo do nej dáva Richard Müller, by som do nej nikdy nedal. A príkladov je veľa, skladal som aj pre Janu Kirschner. Interpret má veľkú moc. Keď je dobrý, a ja som mal šťastie na dobrých interpretov, tak s piesňou dokáže zázraky.
Kto sú vaši obľúbení interpreti?
Bob Marley a John Lennon. Slovákov nebudem menovať.
Aký máte vy, hrdý Prešovčan, vzťah k Bratislave? Cítite sa tu doma?
Mám rád Bratislavu. Najpodstatnejšie je, akých ľudí som tu stretol. Má aj svoje odvrátené stránky, ale sú tu krásne miesta. Je tu pekné centrum, mám rád Dunaj. Som tu už doma. Málokto vie, že tu bývam už 13 rokov. Asi nie som ten bratislavský typ, čo chodí na všetky párty. Žijem tu už dlho, anonymne a pokojne.
V roku 2005 ste túžili po anglickej pesničke, teraz ste si zložili slovenskú a v klipe vám účinkovala Lúčnica. Aký je ďalší sen?
Mohol by som zložiť country pesničku. Country je super, mám rád americkú country. A plány? Robiť kvalitné nahrávky, ktoré ľudia nevypnú po dvadsiatich sekundách. Na žánri nezáleží. Treba mať otvorené srdce a nedeliť hudbu na žánre. Terajší trend je aj tak fusion, spájanie žánrov.
Takže vás možno raz uvidíme v klipe ako kovboja s lasom?
To je možno dosť reálne. Len sa trochu bojím jazdy na koni. Ale určite to dáme. Keď nie ja, niekto z kapely určite.
