Lucia Debnárová: Nemusím si nič dokazovať

Na prvý pohľad sa nijako neodlišuje od iných mladých žien. Jej vypracované bicepsy sú však dôkazom, že ide o majiteľku zlatých medailí z majstrovstiev Európy aj sveta v pretláčaní ľavou a pravou rukou.

S pretláčaním ste začali už ako štrnásťročná. Prečo sa také mladé dievča rozhodne pre silový šport?

Nebolo to len o tom, že by ma lákal silový šport, jednoducho sa mi pretláčanie páčilo. Veľký vplyv na mňa mal, a aj dodnes má, môj otec, ktorý sa venoval tomuto športu od začiatku, hneď ako prišiel na Slovensko, teda od roku 1994. Aj on sa zúčastňoval na rôznych súťažiach, ale nikdy sa mu nepodarilo preraziť na nejakých väčších pretekoch. Všetko úsilie vložil do mňa, a asi je to tak lepšie (smiech).

Otec vás aj trénuje?

Venoval sa mi od začiatku, ale posledné dva roky úzko spolupracujem s Gabrielom Harčárikom. On a môj otec sú pre mňa výbornou kombináciou. Za úspechy môžem ďakovať však najmä svojim rodičom, pretože sponzora nemám.

To si všetky preteky financujete sama?

Nad vodou ma drží Slovenská asociácia pretláčania rukou a tento rok ma sponzorovalo aj mesto Senec. Vlastne doteraz som si musela vždy platiť náklady spojené s majstrovstvami sama, respektíve z peňazí mojich rodičov. Keby som robila tento šport pre peniaze, ako si niektorí myslia, už v ňom dávno nie som, pretože peňazí je neuveriteľne málo. Pretláčanie robím srdcom.

Máte na konte viaceré tituly z majstrovstiev Európy aj sveta. Skrýva sa tajomstvo vášho úspechu vo veľkej sile?

Nenarodila som sa ako nejaká siláčka. Keď som začínala, bola som útle, päťdesiatkilové dievčatko. Pamätám si, ako som držala prázdnu pätnásťkilovú tyčku, ktorá mi bola ťažká. Dnes, keď vytlačím stodva kíl, je to obrovský rozdiel. Na pretekoch som nevyhrávala hneď. Dva roky som len trénovala a úspechy prišli až neskôr. Učila som sa z každej svojej chyby a ťažila z každej juniorskej súťaže. Hlavným predpokladom na pretláčanie teda nie je sila. Netreba ju mať, treba si ju vybudovať.

Budujete si aj pred každými pretekmi taktiku na konkrétnu súperku?

Samozrejme, najťažšie je odhadnúť súperku, vedieť, čo na ňu platí. Dôležité je zistiť, či je lepšia po silovej stránke, alebo po technickej. Ja som skôr silovejší typ. Ale, napríklad, moja najväčšia súperka Larina Jekaterina z Ruska, je veľká „technička“. Okrem toho treba vedieť čo najrýchlejšie vystihnúť štart. Môžem byť hocijako silná, ale keď príde k stolíku tenké dievča, svojou rýchlosťou môže preraziť moju silu. Práve súperky, ktoré vyzerajú, že nemajú žiadnu silu, sú najnebezpečnejšie.

Poznáte sa s konkurentkami?

Jasné, napríklad so svojou najväčšou súperkou Larinou som veľmi dobrá kamarátka. Ale za stolíkom sa všetky priateľstvá končia.

Ako sa dá dopredu odhadnúť, čo bude na súperku platiť?

Počas pretekov jedna druhú obkukávame. Veľa sa dá odhadnúť už na prvý pohľad, ale aj tak to, čo presne na danú súperku platí, zistím väčšinou až pri samotnom zápase. Veľká časť úspechu je aj o šťastí. Napríklad na posledných majstrovstvách Európy, ktoré boli teraz v júni, hralo veľa faktorov proti mne. Bolela ma ruka, pretože úpony v lakti ma trápia už dlhší čas a ani celkovo po zdravotnej stránke som nebola na tom práve najlepšie.

Pred majstrovstvami Európy v Moskve ste boli chorá. Čo rozhodlo, že ste napokon nastúpili?

Možno sa nezdám, ale vnútri som veľká bojovníčka. Keby to tak nebolo, nezískam zlato. Mala som veľmi tvrdú prípravu a týždeň pred majstrovstvami som ochorela. Neskutočne ma to iritovalo, striedal sa u mňa hnev s plačom. S otcom sme len bezmocne krútili hlavami a nevedeli sme, čo robiť. Nakoniec som sa rozhodla ísť na majstrovstvá. Prípravu som zakončila len tak mierne, aby sa choroba nezhoršovala.

Ako vyzerá váš bežný tréning?

Pretláčanie rukou je úzko spojené s fitnesom a posilňovaním. Volím tréning zameraný hlavne na hornú časť tela – bicepsy, predlaktie, zápästie, prsty. Cibrím si techniku pri pretláčacom stolíku a využívam aj trenažér vyrobený špeciálne na cviky vhodné na pretláčanie. Trénujem štyri- až päťkrát do týždňa. Záleží na tom, v akom som štádiu prípravy. Ešte neviem, ako často budem trénovať na blížiace sa majstrovstvá sveta. Asi si dám každý deň tri hodiny tréningu. Predsa len, som už staršia a telo už nevládze, ako keď som bola mladá (smiech). Ťažšie sa momentálne regeneruje.

Trénujete v Senci, kde súťažíte za klub AVK Senec. Máte tam dostatok súperiek?

V mojom okolí nie je žiadna. Trénujem s mužmi, čo ma veľmi posúva dopredu. Vyhovuje mi to. Až kým mi neodíde aj druhá ruka, dovtedy to bude dobré (smiech).

Nemajú chlapi strach pretláčať sa s vami?

Strach nie, skôr dešpekt. Musia, samozrejme, dávať veľký pozor, pretože som žena. Kedysi som sa pretláčala s hocijakým laikom, ale dnes to už nerobím. Nepotrebujem si nič dokazovať. Nejaké vyzývanie chlapov už vôbec neberiem vážne. Keď som však bola mladšia, darilo sa im presvedčiť ma na súboj.

Zrejme ste nemali problém poraziť ich. Ako znášali prehru od ženy?

Väčšinou mali výhradu proti tomu, ako pretláčam a že sa to tak nemá robiť. Mrzí ma, že pretláčanie je často mylne spájané s krčmovým pretláčaním, ktoré je trochu o inom. Na pretekoch sa pretláča na špeciálnych stolíkoch, pri ktorých sa nesedí, ale stojí. Nie je to len o tom, že prídem, chytím sa a buchnem ruku o stolík. Súťažiaci si najprv položia lakte na podložky a uchopia sa. Na zápas, ktorý nie je časovo obmedzený, dohliadajú dvaja rozhodcovia. Keď som sa borila s chlapmi, ktorí v pretláčaní nepretekajú, väčšinou sa ma snažili presvedčiť, že švindľujem (smiech).

Pretlačíte aj priateľa?

On je silný a tým, že chodí so mnou na súťaže a stará sa o mňa, postupne obkukáva techniku a potom sa boríme doma. Na ľavačku ho pretlačím, ale na pravačku je príliš silný.

Jeho neláka súťažiť?

Ani by som nepovedala, že neláka. Ale je už na to starý. Aj keď, priznám sa, neviem, čo znamená byť starý pre tento šport. Každý môže skúsiť pretláčanie, keď chce, ale neodporúčam to. Sama som videla pár zranení. Naposledy pred dvoma týždňami, pretože na súťaže chodia často aj ľudia, ktorí sa tomuto športu venujú len týždeň a myslia si, že to stačí. Jedno dievča brali rovno na operáciu. Dopretláčala už, takže s tým nie su žiadne žarty.

S akými najstaršími súperkami sa stretávate?

Som v kategórii seniorov, to znamená od osemnásť do nekonečna. Myslím, že najstaršia súperka, s akou som sa borila, bola Litovčanka, ktorá mala okolo päťdesiat rokov. Tá bola namakaná.

Ako dlho by ste chceli pretláčať?

Keďže je to u nás rodinný šport, s najväčšou pravdepodobnosťou ho budem robiť celý život. Pre mňa je pretláčanie určitým štýlom života. Uvidíme, ako ma budú poslúchať ruky. Ale inak, prečo nie? Pár titulov majsterky sveta a Európy by som ešte chcela pozbierať.

Spomínali ste, že ste pretláčateľská rodina. Zvyknete súperiť aj doma?

Sem-tam otec vytiahne pretláčací stolík zo špajze. Najčastejšie sa boríme s bratmi. Pamätám si, keď som bola malá, pretekala som aj so sestrami, dokonca aj s mamou. Ale na preteky chodím len ja.

Čo je podľa vás v pretláčaní najťažšie?

Zotrvať v ňom dlhé roky. Ťažké je trénovať, ale ešte ťažšie je pre mňa, keď netrénujem, pretože cvičenie mi chýba ako droga. Povedať, že najťažšie je vyhrať, by už bolo klišé. Ľudia sú veľakrát na omyle, pretože si často o pretláčaní rukou myslia, že to vlastne nie je žiadny šport alebo ho považujú za treťotriedny. Nie, pretláčanie je rovnaké ako každý iný vrcholový šport. Je to drina. Myslím si, že by malo dostať šancu. Bola by som veľmi rada, keby mi v budúcnosti vyšli moje plány vyučovať pretláčanie na školách a robiť exhibície.