S vaším prvým stretnutím sa viaže vtipná príhoda. Vraj ste Mariána Vargu veľmi túžili stretnúť, no nevedeli ste, kde býva. Vedeli to však takmer všetci taxikári z Bratislavy, pretože k nemu často vozili návštevy. Bolo to priateľstvo na prvý pohľad?
To je pravda, išiel som k nemu taxíkom, nebolo treba uviesť ani adresu, stačilo povedať: k Mariánovi Vargovi! O tomto som už viackrát písal, preto iba stručne. Samozrejme, že sme sa stretli už prostredníctvom roboty. Ja som poznal a obdivoval jeho hudbu, Marián mal rád moje Psie dni a Patagóniu. Osobne sme sa vtedy stretli po prvý raz, ale dá sa povedať, že to bolo priateľstvo na prvý pohľad. Marián bol vášnivý čitateľ, čítali sme viac-menej rovnakých autorov. Niekedy sme mali aj rozdielne názory, Marián obdivoval Milana Kunderu, ja som ho veľmi nemusel. Ale také detaily nášmu priateľstvu nemohli veľmi ublížiť.
Ako to vyzeralo počas bežného dňa na Leškovej ulici, kde Varga býval?
V byte vládol čulý pracovný ruch, chodilo k nemu veľa návštev, napríklad aj skvelá umelecká fotografka Ľuba Lauffová, poriadok udržiavala Mariánova krásna sestra Zuzana. Jej smrť Mariána veľmi zasiahla, ale zostal mu synovec Kubo, s ktorým si boli veľmi blízki.
Doma vraj mal aj rozsiahlu knižnicu, kde si do knižiek zvykol schovávať peniaze.
Marián mal skutočne veľkú knižnicu a ako skrýšu používal knihy. Raz sme chceli ísť na čunder do Tisovca k Mariánovi Lapšanskému, ale došli peniaze. Prehľadávali sme knihy asi tri hodiny a nakoniec sme našli peniaze zrolované vo váze bez kvetov. Samozrejme sme sa tešili, mali sme na vlak aj na niekoľko nocí v Lapšanského senníkoch.
Čo sa týka hudby, ktoré z jeho období vás upútalo viac? Presahy k populárnej hudbe s Prúdmi či skôr zložitejšie kompozície s Collegium musicum?
Páčili sa mi aj Prúdy, ale ja som ho presviedčal, aby robil „zložitejšie kompozície“, priam na kombináciu bigbítu s klasickou hudbou. Niektorým entitám sa to veľmi nepáčilo…
Stretávali ste sa aj na korze či vo Véčku, kde sa v tom čase združovali nielen hudobníci, ale aj spisovatelia, výtvarníci a hudobníci. Aká tam vtedy vládla atmosféra? Súhlasíte s tým, že 60. roky dali aj vďaka týmto kreatívnym a slobodným stretnutiam pevné jadro slovenskej kultúre? Niečo, od čoho sa mohla odvíjať a za čím sa dnes hrdo môže obzerať späť?
Šesťdesiate roky skutočne tvorili pevné jadro slovenskej kultúry, na ktoré sa môžeme hrdo obzerať aj spätne. Ale do Véčka som ja často nechodil, lebo som sa oženil, mali sme dve deti, bývali sme ďaleko od centra, cesta trvala trištvrte hodiny, takže sme sa s Mariánom stretávali individuálne, u nás, u neho a niekedy aj u jeho mamy.
Marián Varga si v tom čase našiel množstvo priateľov, s ktorými si dlho a často volával. Vedeli by ste vôbec zrátať, koľko hodín ste spolu pretelefonovali?
Mariánove nočné telefonáty boli a sú skutočne legendárne. Niekedy trvali aj tri-štyri hodiny. Telefonoval množstvu priateľov, napr. Janovi Langošovi, Kamilovi Peterajovi, Agnesovi Snopkovi a iným. Niekedy Marián volal najmä preto, že nemohol spať a potreboval sa nielen rozprávať, ale najmä vyhovoriť. Ja som niekedy počúval tak na pol ucha a čítal som pri tom nejakú knihu.
O Vargovi sa svojho času šírilo množstvo fám, no jeho to nikdy príliš nezaujímalo. Zvykol vravievať, že fámy sú folklór a ľuďom nemá zmysel brať ich zábavu. Riešil vôbec niekedy popularitu alebo sa vždy sústredil len na svoju hudbu?
V tomto sme si tiež rozumeli. Aj o mne sa šírilo a šíri množstvo fám a reagovali sme rovnako. Nič sme neriešili. Jeho popularita mu vlastne prekážala, priam ho ohrozovala. Ale užíval si ju.
Bol podľa vás perfekcionistom?
Nebol perfekcionistom, lebo perfekcionizmus je takmer duševná porucha. Mariánovi stačilo, že je perfektný.
Varga sa vždy snažil vymaniť z uniformity a zo zaužívaných noriem. Ako do jeho slobodného prístupu zasiahla normalizácia?
Asi sme boli pozitívni devianti a takých ľudí bolo viac. Chvalabohu.
Okrem toho mal však jednu nadprirodzenú schopnosť – schopnosť regenerácie. Dalo by sa povedať, že svoj bohémsky život prežíval so šťastím?
Marián mal mimoriadne vyvinuté regeneračné schopnosti, mnohí ľudia, aj lekári, ho predčasne pochovávali zaživa, ale vždy s nimi vybabral a pokračoval vo svojom bohémskom živote. Vot sudba.
Ako do jeho života zasiahla manželka Janka?
Janka bola od počiatku až do samého konca jeho strážnym anjelom. Mimochodom, ja s manželkou sme im boli za svadobných svedkov.
Tento rok Marián Varga oslavoval jubileum. Ako vnímal všetky ceremónie, ktoré sa diali okolo jeho osoby?
Nepotrpel si na ceremónie, ale oslavy jeho jubilea ho celkom potešili.
Aj keď už nemal veľa síl, stále sa objavoval medzi ľuďmi, dokonca aj na pódiu, potom si zase slastne pobafkával z obľúbenej cigary. Ako to vôbec dokázal? Chcel byť Vargom až do poslednej chvíle?
Koncertoval sólo aj ťažko chorý, čo by asi málokto dokázal. Na pódium nevyšiel bez pomoci, ale keď tam už bol, opäť bol perfektný. A jeho to tešilo. Tak ako on tešil a nasycoval pozitívnou energiou svojich poslucháčov, tak sa on tešil, že ich môže potešiť a nasýtiť sa ich energiou. Bol Vargom až do poslednej chvíle. Lebo Varga.
Mnohí ho vnímajú ako jedného z reprezentantov éry, ktorá dnes mladým môže suplovať akýsi morálny kompas. Nielen tým, akú hudbu robil, ale aj to, aké hodnoty zastával. O čo podľa vás prišla slovenská kultúra? O čo ste prišli vy?
Mariána mám veľmi rád. Nielen ako starého najlepšieho kamaráta, na ktorého som sa mohol v ťažkých chvíľach vždy spoľahnúť. Obdivujem ho aj ako človeka, ktorý celý svoj tvorivý život prežil v totálnej oddanosti umeniu, ako človeka, otvárajúceho aj pre nás dvere, ktoré vedú do ríše slobody. Čo s jeho „odkazom“ urobí mladá generácia, je ich vec.
