Rudolf Urc: Kameru sme nemali, tak sme si film nakreslili

"Na Kolibe bolo zvykom, že ceny v podobe sošky vždy zostali u nejakého direktora," hovorí Rudolf Urc. Scenárista, režisér, dramaturg, pedagóg a publicista, ktorý ako vzácnosť doma oprašuje Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii, ktoré získal tento rok, a Zlatú kameru, ktorú si prevzal na Art Film Feste v Trenčianskych Tepliciach pred piatimi rokmi.

26.07.2017 09:00
Rudolf Urc Foto:
Cenu Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii získal Rudolf Urc.
debata

Aj toto leto patrí v Pravde seriálu s názvom To najlepšie, čo doma máme. Prinášame v ňom rozhovory s osobnosťami slovenskej kultúry, ktoré majú mimoriadny talent a kus práce za sebou, nie sú však na mediálnom výslní. Aktuálna časť je venovaná dramaturgovi, režisérovi a scenáristovi Rudolfovi Urcovi.

V deň osemdesiatych narodenín ste mali v bratislavskom kine Lumiére sólo. Uvedenie vašich piatich filmov však nepatrilo k najdôležitejším bodom večera.

Režisér Martin Šulík oznámil: Rudo Urc si k narodeninám venoval knihu Neviditeľné dejiny dokumentaristov. A producent Marian Urban pokračoval – navyše aj dvoj-DVD Čarovný svet animovaného filmu. Páčilo sa mi, ako krásne sa to zosynchronizovalo.

Obal DVD Konzerva.
konzerva Obal DVD Konzerva.

Prečo ste názov knihy, prinášajúcej portréty deviatich tvorcov, ktorí z rôznych aspektov ovplyvnili vývoj slovenského dokumentu, začali prívlastkom neviditeľné?

Na úvod som si požičal motto významného predstaviteľa americkej filmovej avantgardy Jonasa Mekysa, pretože skutočné dejiny kinematografie sú naozaj neviditeľné. Odohrávajú sa mimo svetiel reflektorov, červených kobercov a veľkých scén, ale tam, kde sa ľudia stretávajú, vymieňajú si názory, hovoria o tom, čo všetko ich trápi, snažia sa navzájom si pomáhať a pochopiť sa. To je na tomto kumšte krásne.

Pri čítaní som podchvíľou mala pocit, že by som si rada pozrela aspoň ukážky z filmov, ktoré spomínate. A je ich neúrekom. Nemohlo byť jej súčasťou aj DVD s ich výberom?

Nie ste sama, viacerí mi povedali, že je to kniha o neviditeľných dejinách, ale aj o neviditeľných filmoch. U nás sa to vždy nejako posúva. Moja kniha o Viktorovi Kubalovi vyšla v roku 2010 a až v tomto roku vyjde dvoj-DVD jeho krátkych aj celovečerných filmov. Aj DVD s dokumentmi Martina Slivku vyšlo až o dva či tri roky neskôr ako knižka Ostáva človek, ktorú sme napísali s Inge Mayerovou a René Lužicom. Riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký prisľúbil, že aj DVD s dokumentmi vydajú.

V knihe sa vraciate do prelomových šesťdesiatych rokov 20. storočia, keď si slovenský dokument neľahko hľadal novú tvár.

Chcel som možno pripomenúť ľudí, na ktorých pomaly už aj ja zabúdam, čiže je to pre mňa istá satisfakcia. Ale aj zaznamenať, aké boli ich životy, čo všetko nás formovalo aj deformovalo. A zachytiť obraz diania v slovenskom dokumentárnom filme v tom období. Myslím si, že dejiny by sa mali písať o životoch ľudí, ktorí ich spolutvorili, a nie o udalostiach.

Človek zvyčajne nerád počúva kritické slová. V profile Pavla Branka však bez rozpakov uvádzate jeho výhrady aj k vašim filmom.

O jeho názoroch možno povedať, že sú vyhranené, ale zakaždým veľmi múdre. Už v roku 1959 presne vystihol, v čom bol problém môjho filmu Človek z Málinca. V dokumente Ľudia z Hauerlandu, ktorý som nakrúcal v deväťdesiatych rokoch o osudoch karpatských Nemcov, ma upozornil na nutnosť objektívneho zváženia všetkých okolností. K dokumentu Muži roku 1938 mi zasa vyčítal, že som precenil vplyv Hitlera na slovenskú politiku, pretože doma už v podhubí existovalo veľa náznakov blížiacej sa totality.

Začiatkom sedemdesiatych rokov vás normalizátori za trest „vykopli“ z dokumentu do kresleného filmu.

Čakal som, že dopadnem horšie. Mnohí skutočne dopadli oveľa horšie, iní prešli bez veľkých problémov. Neistota ale trvala dosť dlho, takže odvelenie do kresleného filmu bolo pre mňa úľavou. Veľmi som totiž chcel ostať vo filme a bol by som robil hoci aj nosiča obedov (smiech). Od dokumentaristov sa mi však neodchádzalo ľahko, mal som medzi nimi veľa priateľov. Dokument bol moja srdcová záležitosť. S Ladislavom Kubenkom, Lacom Kúdelkom, Dušanom Hanákom, Dežom Ursinym a ďalšími sme často sedávali a debatovali pod čerešňou v záhrade nášho rodinného domu.

Váš príchod vraj potešil Viktora Kubala, ktorého ste odbremenili od šéfovských povinností.

Kreslený film bol v akomsi závetrí. Šéfovia možno očakávali, že sa tam zašijem a budem čušať. Ale to nezodpovedá mojej náture, takto by som robiť nevedel. Výhodou bolo, že dušou celého kresleného filmu bol práve Kubal. Všetci boli naňho upätí, kolegovia od neho očakávali veľmi veľa.

Napríklad?

Boli to všetko mladí ľudia, on jediný bol skutočný znalec všetkého, čo sa týkalo kresleného filmu. Nebol však ochotný robiť lektora alebo školenia. Tvrdil – nech sa všetci učia na vlastných chybách. Dotiahol som preto odborníkov z Prahy, na školeniach – tak sme to vtedy nazývali, dnes by sme povedali workshopoch – nám prednášali Stanislav Látal, Břetislav Pojar, americký nositeľ Oscara Gene Deitch a ďalší. Ale Kubala som do toho nikdy nedotlačil (smiech). Nechcel.

Ako ste sa na novom poste udomácňovali?

Stále išlo o film, princípy dramaturgie nie sú veľmi odlišné. Aj keď animovaný film má rôzne špecifické zvláštnosti, stále ostáva v okruhu filmovej reči. Navyše kým v dokumente bola autorská subjektivita a fantázia vzácnosťou, v animovanom filme išlo o nevyhnutnosť. Realita a svet okolo nás vôbec nebol dôležitý. Všetci sme tam žili tak trošku ako vo veži zo slonoviny, veľmi sme sa nezaoberali situáciou vonku.

Na rozdiel od dokumentu…

Samozrejme, robili sme aj filmy, ktoré mohli vyznieť provokatívne. Napríklad Kubal Zem, v ktorej sa vynikajúco zhostil komplikovanej témy o zaberaní úrodnej pôdy panelákmi. Alebo Šach – veľká univerzálna téma o človeku podriadenom vláde mocných, z ktorej sa nevie dostať. Aj film Socha, ktorý robila Jaroslava Havettová s Ivanom Popovičom, takže animovaná tvorba neobchádzala reflexiu diania v spoločnosti. Ale kľúčové veci boli – no pre detičky.

Zámerne?

Televízia začala vysielať večerníčky. A žiadala ich toľko, že sme množstvo objednávok jednoducho nezvládali. Výrobu preto zadávala aj do Zlína, Prahy, Ostravy.

Dal si Viktor Kubal „kecať“ od dramaturga do svojej roboty?

Dal, ale boli to skôr debaty pri víne. Prikázať čosi z postu dramaturga nešlo. A s Kubalom už vôbec nie! Ale viesť dialóg o scenári a iných záležitostiach, ktoré v tom-ktorom filme budú, áno. Niekoľko príhod, ktoré som pri tom s ním prežíval, uvádzam aj v knihe Viktor Kubal. Ak to vyplynulo z debaty, prijal môj názor bez toho, aby som naňho vyvíjal „administratívny“ nátlak (smiech). Ale na druhej strane veľa ráz presvedčil on mňa, že môj nápad nie je to pravé a lepšie bude fungovať jeho predstava. Najzaujímavejšia bola robota na prvom celovečernom animovanom filme Zbojník Jurko, v ktorom rozvádzal veľmi veľa motívov – niektoré dopovedal, iné nechal otvorené. Takto si predstavujem spoluprácu autora a dramaturga. Obaja musia cítiť, že sú rovnocennými partnermi a ich dialóg sa musí odohrávať v rovine vzájomného rešpektovania. Inak sa to nedá.

Zlé jazyky o Kubalovi šírili, že na Kolibe trhá normy. Klebety, či konštatovanie reality?

Za jeden deň dokázal napísať námet, na druhý doniesol scenár a už išiel film do výroby. V jeho pohotovosti bol svojím spôsobom aj hendikep slovenského animovaného filmu. Šéfovia ho dávali za príklad. Tvrdili, keď to vie Kubal, tak sa to musí dať. Nikomu nenapadlo, že on je jediný, jedinečný a široko-ďaleko nemá konkurenciu. Nebolo možné ho porovnávať s mladými začínajúcimi tvorcami, ktorí sa trápili nielen so scenárom, ale aj so všeličím iným pri realizácii filmu.

Časom sa „animáky“ ukázali ako skvelý vývozný artikel.

Direktori prišli na to, že s nimi možno kupčiť, že je to proste obchodná záležitosť. Pozvali nás na veľkú debatu pri víne s nápadom – poďme robiť zahraničné koprodukcie. Dokonca každý z nich už mal v rukáve aj nejaké projekty, ktoré dojednali s Francúzmi, Talianmi aj Alžírčanmi. Ale nedomysleli, že v animovanom filme na to nebolo ani dosť síl, ani skúseností.

Za vášho pôsobenia prešiel animovaný film významný kus cesty. Pomáhali ste budovať aj jeho tvorivú základňu.

V osemdesiatych rokoch sme už pracovali s bábkami, nasledovali pokusy v počítačových technológiách. Rozbehli sme spoluprácu so zahraničnými štúdiami, prichádzali mnohé významné ocenenia. Rokom 1989 sa to prerušilo. Prišli privatizačné tlaky, neúprosné trhové podmienky. Len osamelí bežci ako otec a syn Popovičovci či Jaro Baran sa udržali nad vodou. Väčšina ostala bez opory, bez televíznej podpory, bez kontaktov. Bol to rok nula slovenskej animácie.

Do sveta kreslených filmov ste vhupli už ako školák. S kamarátom ste nakrútili Konzervu. Bola to zábavka chalanov, ktorí trávili priveľa času v kine?

Jenda mal premietačku, aj 35 mm materiál od známych na Barrandove. Bolo to niekoľko vyhodených kotúčov opakovačiek tých istých záberov – herec a herečka si skočia do náručia, bozkávajú sa, stop a znova. Až to bolo únavné. Povedali sme si: kameru nemáme, natočiť si to nevieme, poďme si to nakresliť. Príbeh bol jednoduchý: hladný myšiačik pribehne domov, nájde konzervu, no nie a nie ju otvoriť. Napokon sa mu to podarí tak, že všetok obsah si vysype na hlavu. Aj sme poctivo kreslili, ale bola to skutočne len hra. O to zaujímavejšia, že všetko, čo sme nakreslili, sme si mohli hneď aj premietnuť. Zrazu sme videli, že sa to hýbe, má to dynamiku … a to nás bavilo.

Nebolo to znamenie osudu, kam vás nadlho zaveje? A že v animovanom filme ako dramaturg, režisér, ale aj spoluzakladateľ a pedagóg samostatnej katedry na VŠMU i teoretik zanecháte hlbokú stopu?

Nikdy som o tom takto nepremýšľal. Ale po rokoch sa ukázalo, že je to tak, ako hovoríte. Urobili sme čosi, čo možno môže mať aj väčší význam, než malo pre dvoch štrnásťročných chlapcov v malom mestečku Gelnica. Napokon, dlhé roky som si na našu hru ani nespomenul. Navyše sa Konzerva aj stratila.

Ako to, že je teda na DVD?

Jedného dňa mi Jenda Růžička zavolal: Predstav si, mám tú našu Konzervu. Našiel som ju v pivnici medzi zaváraninami a starými fľašami. Riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký bol taký veľkorysý, že ju hneď dal renovovať do laboratórií v Zlíne a Štúdia 727. Trvalo im to dosť dlho, každé okienko museli upraviť na digitalizovanie. Riziko bolo aj v tom, že tuš a farby pri každom ďalšom používaní odpadávali. Naozaj sa s tým pohrali a výsledok stojí za to. Dá sa povedať, že Konzerva je zakonzervovaná (smiech).

Roky sa zdalo, že animovaný film sotva prežije. Generácia tvorcov, pri výchove ktorých ste boli, sa však dokázala presadiť. A nielen doma, ale aj v zahraničí.

Majú teraz veľa roboty, a to je dobre. Koncom júna som sa s viacerými stretol na festivale animovaných filmov Fest Anča v Žiline. Boli tam Ivana Laučíková, Vanda Raýmanová, Katka Kerekesová, Boris Šíma, Mišo Struss a ďalší. Kontakty s animátormi sú stále živé a teším sa, že sa im darí.

V júni ste oslávili osemdesiatku knižnou aj audiovizuálnou novinkou. Niekto by sa mohol spýtať – prečo si konečne nedáte pokoj?

Neviem si sám seba predstaviť, ako niekde vysedávam a čumím do slnka alebo vylihujem na chate. Mám strašne veľa neprečítaných knižiek, často som si vravel, že keď príde dôchodok, konečne sa do nich pustím. No nedá sa to, stále ma niečo provokuje. Mám napríklad ideu venovať sa téme cenzúry v šesťdesiatych rokoch. Režisér Jaro Pogran sa mi až po rokoch priznal, aké traumy mal z predstavy, že pri schvaľovacej projekcii mu do filmu začnú vŕtať. V Štátnom archíve je veľa materiálu z päťdesiatych a zo šesťdesiatych rokov. Chcelo by to ale aj pochodiť po ľuďoch, vypytovať sa, ako tlak cenzúry prežívali. Takže ešte sa asi neusadím.

Neprekážalo, že pod väčšinou filmov ste podpísaný ako dramaturg, teda „muž v tieni“?

Tak to chodí, je to údel dramaturga. Bol som na to zvyknutý a až tak ma to nebolelo. Ak sa diala nejaká krivda, ozval som sa, ale inak ma to nevzrušovalo. Doprial som ocenenia režisérom, tí si ich predovšetkým zaslúžia.

Rudolf Urc

Dramaturg, režisér, scenárista, filmový publicista a pedagóg sa narodil 12. júna 1937 vo Zvolene. Štúdiá na FAMU v Prahe absolvoval v roku 1960. Začínal ako vedúci dramaturg spravodajského a dokumentárneho filmu v Bratislave. V animovanom filme, kam ho „odložili“ normalizátori, pôsobil v rokoch 1972 až 1991 ako dramaturg i režisér a pomáhal vybudovať jeho tvorivú základňu. Od roku 1991 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave, kde zakladal katedru animovaného filmu a stal sa jej prvým vedúcim. Jeho filmy získali ceny doma i v zahraničí, je autorom mnohých publikácií venovaných filmovému umeniu, zakladal festival Bienále animovaného filmu. Výber z filmov: Človek z Málinca, Generáli, Povstaleckí letci, Minútky na vrátnici, Mesto na Dunaji.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba