Denník N

Umenie nie je len jedno

Symbolická cena pre víťaza v podobe dreva s nápisom Súťažiť v umení je chujovina - od Erika Sikoru, si museli Radek Brousil a Ján Zelinka podeliť. Foto - Tomáš Kmeť
Symbolická cena pre víťaza v podobe dreva s nápisom Súťažiť v umení je chujovina – od Erika Sikoru, si museli Radek Brousil a Ján Zelinka podeliť. Foto – Tomáš Kmeť

Cenu Oskára Čepana získali dvaja absolútne odlišní autori, ktorí majú spoločné azda len to, že na víťaza obaja tipovali tretieho finalistu – Františka Demetera. Prečítajte si hodnotenie poroty, profily víťazov a anketu s predošlými laureátmi.

„Diskutujeme,“ napísal stroho Tomáš Džadoň spoza zatvorených dverí košickej Tabačky, kde sa v sobotu zišlo sedem kurátorov, teoretikov a umelcov, aby vybrali víťaza súťaže Cena Oskára Čepana. „A je to príliš nejasné?“ pýtam sa nenápadne. „Diskutujeme,“ prišla ďalšia strohá odpoveď.

O pár hodín sa ukázalo, že ak by už na rozhodnutie komisie nečakali diváci, tá diskusia by sa asi nikdy neskončila. „Bola to najzásadnejšia debata o umení, akú som kedy zažila,“ hovorí večer pred kinom Úsmev Tina Kukielski, nezávislá kurátorka z New Yorku.

Nebolo potrebné stráviť niekoľko hodín vo vášnivej debate, aby bolo jasné, kde nastal zádrheľ. „Asi to vyhrá Brousil, ale mohol by to dostať Zelinka,“ opakuje sa častá odpoveď medzi tými, čo do Košíc prišli na vyhlasovanie ocenenia pre mladých výtvarníkov, ktoré má dvadsať rokov a asi milión problémov.

Našťastie, takmer všetky v sobotu večer vyriešil moderátor, výtvarník Erik Sikora, so sebe vlastným odzbrojujúcim šarmom a nadhľadom, ktorého nedostatok je jedným z najvážnejších problémov tejto ceny hneď po aktívnej účasti našej umeleckej scény kdekoľvek mimo Facebooku a Bratislavy.

„Súťažiť v umení je chujovina,“ povedal Sikora bez okolkov a výsledok tohto ročníka to len potvrdzuje. Nie je to súťaž umenia, je to cena pre umenie. A ako sa ukázalo, to dobré umenie nie je len jedno.

Finalisti Ceny Oskára Čepana 2015 a ich finálové diela v košickej Dig Gallery. 

Inštalácia Radka Brousila The Ultimate Norm. Foto - Katarína Hudačinová
Inštalácia Radka Brousila The Ultimate Norm. Foto – Katarína Hudačinová

Sochy rodiny Jána Zelinku. Foto - Katarína Hudačinová
Sochy rodiny Jána Zelinku. Foto – Katarína Hudačinová

František Demeter: Tam, kde my sme už boli. Foto - Katarína Hudačinová
František Demeter: Tam, kde my sme už boli. Foto – Katarína Hudačinová

František Demeter: Tam, kde my sme už boli.
Viktor Fuček: Dialógy.

Kto rozhoduje o tom, čo vidíme

„Nemohli sme urobiť kompromis v prospech jedného, obaja autori nás presvedčili a boli sme absolútne unesení z kontrastu, ktorý medzi nimi vznikol,“ hovorí Adam Budak, šéfkurátor pražskej Národnej galérie.

„Odlišnosť prístupov Jána Zelinku a Radka Brousila ukazuje, aké vzrušujúce a viacvrstvové umenie tu máte. A preto sme sa rozhodli oceniť oboch – aby sme ukázali na bohatosť formálneho prístupu k umeniu, lebo ono hovorí o svete, v ktorom žijeme, a ten tiež nie je jednoznačný.“

Radek Brousil sa venoval téme „neviditeľného technologického rasizmu“, ako to nazval kurátor finálovej výstavy Barnabás Bencsik. Nastavenie filmov do fotoaparátov bolo totiž v minulosti nastavené tak, aby prednostne zachytávalo farebné tóny bielej pokožky. Negatívy neboli dosť citlivé na zachytenie tmavej pleti a nezlepšilo sa to ani nástupom digitálu. Zmenili to až veľké priemyselné spoločnosti, ktoré tlačili na fotopriemysel, lebo potrebovali verne odfotiť čokoládu alebo rôzne druhy dreva.

Rovnaký problém pritom existoval aj v kinematografii. Na ľudí s čiernou pleťou natierali vazelínu, aby sa od nich viac odrážalo svetlo a kamera ich zachytila, alebo museli byť nasvietení oveľa silnejšie než ich bieli kolegovia, čo nebolo veľmi príjemné.

Toto je komentár, ktorý je jasný – dôležitejšie však je, že Radek Brousil to dokázal veľmi jasne a presvedčivo podať. Jeho inštalácia The Ultimate Norm pozostáva z viacerých fotografií a objektov, na ktorých vidno, ako sa asi „topí“ nugát, ak naň nastavíte reflektor, aby ho bolo lepšie vidieť, a akým neviditeľným je na fotografii muž tmavej pleti, ak v ruke drží biely papier, na ktorý fotoaparát automaticky zaostruje.

„Niet pochýb, že dnes sme v mnohých oblastiach závislí od techniky, ktorá nás všade obklopuje. A tu zrazu vidíme, ako tá technika manipuluje realitu, na ktorú sa pozeráme. Manipuluje naše vnímanie a nazeranie na svet. Brousil poukázal na napätie medzi tým, čo vidíme a nevidíme. Ukazuje, aký systém vlastne rozhoduje o tom, čo sa v spoločnosti stáva viditeľné a čo neviditeľné,“ hovorí Budak.

Zdá sa mu, že tá téma je veľmi dôležitá a aj aktuálna. A nie iba preto, že do Európy stále prichádzajú tisíce utečencov. „Vidím to každý deň, žijem v Prahe rok, denne sa stretávam s ľuďmi s čiernou pleťou alebo iných národností – napríklad Vietnamcami, alebo Kórejčanmi v Poľsku, odkiaľ pochádzam, a vidím, aká veľmi marginalizovaná je táto téma v našej spoločnosti,“ hovorí Adam Budak.

Radek Brousil: The Ultimate Norm. Foto - Katarína Hudačinová.
Radek Brousil: The Ultimate Norm. Foto – Katarína Hudačinová.

02-03_Brousil (4) 02-03_Brousil (5)

Ide z nich radosť, to stačí

Sochy Jána Zelinku u neho reprezentujú celkom opačný pól – na rozdiel od konceptuálneho uvažovania Brousila sa Zelinka pohybuje v intuitívnej rovine. Nerieši veľkú univerzálnu spoločenskú tému, ale svoj vlastný svet – vlastnú rodinu. A kým Brousil dokáže presne pomenovať rôzne vzťahy, odkazy a významy svojej práce, Zelinka zastáva názor, že ak má čosi na svojej soche vysvetľovať, asi sa mu nepodarila.

„Zelinkove sochy sú presvedčivé, veľmi osobné a hoci formálne nasledujú dôležitú tradíciu sochy v tomto regióne, on používa vlastný, osobitý jazyk. V jeho sochách je zvláštne napätie medzi životom a smrťou, lebo socha nám predsa dáva akúsi garanciu nesmrteľnosti, ostáva tu takmer navždy. Ostáva tu ako zhmotnená pamäť, vytiahnutý harddisk z nášho mozgu,“ hovorí Budak.

Porotu podľa neho zaujal najmä spôsob, akým Ján Zelinka pracuje s materiálom. Jeho betónové odliatky sú monumentálne, veľmi fyzické, ale zároveň je v nich silná emócia.

„Sú to tradičné figúry, vieme presne rozoznať, o koho ide, no spôsob, akým sú vyhotovené, prináša množstvo ďalších asociácií a rovín vnímania. Zelinka nimi prekračuje čas a priestor, akoby hovoril nejakým šamanským, pohanským jazykom. Dovoľuje človeku vstúpiť do iných oblastí nášho vedomia či podvedomia. Jeho sochy pôsobia na jednej strane priam archaicky, akoby mali v sebe čosi z baroka, a ponášajú sa na vykopávky z Pompejí, ale zároveň sú tie postavy sú v embryonálnej polohe. Vynára sa z nich otázka, čo všetko tvorí človeka, do akej miery vie veda vysvetliť, ako fungujeme, a do akej miery sme súčasťou sveta, ktorý vysvetliť ani ovládať nedokážeme.“

Ján Zelinka: Dokument. Foto - Katarína Hudačinová.
Ján Zelinka: Dokument. Foto – Katarína Hudačinová.

02-03_Zelinka (5)

02-03_Zelinka (4)

O čom má dnes hovoriť umenie

Keď Adam Budak rozpráva o Brousilovi a Zelinkovi, je takmer nemožné rozoznať, na čej strane stál v debate porotcov. Či na strane Zelinkových sôch, ktoré vás dostanú na prvý pohľad, alebo na strane Brousila, ktorého dielo je síce tiež vizuálne príťažlivé a zrozumiteľné, no on so svojou témou pracuje veľmi vedome a vykresľuje ju využitím rozličných prostriedkov. Je zrejmé, že tieto dva tábory boli veľmi silné, no zároveň sa v závere dokázali plne akceptovať, čo je nevídané.

„Ja som umelkyňa a hlasovala som za Zelinku,“ hovorí otvorene Joanna Rajkowska. Zdalo sa jej, že východiská Radka Brousila sú príliš vypočítané na istotu. „Objavil problém technologickej manipulácie, vzťahy medzi rasovou nerovnosťou a fotografickými limitmi. Je to jasné, transparentné stanovisko, ale tam to u mňa končí. Má to mŕtvy koniec, nedáva to žiadne otázky, ale iba jasné, dobre známe odpovede. Je to politicky korektné, vizuálne príťažlivo urobené dielo, ale to mi nestačí. Umelec musí ísť do rizika, a ak sa ide venovať politickej téme, musí za ňu zobrať zodpovednosť, nesmie sa k nej postaviť iba estetickým spôsobom,“ hovorí Rajkowska.

A hoci hlasovala za Zelinku, nešetrila ani jeho. „Stratil sa v tom. Kým Brousil nás finálovou inštaláciou príjemne prekvapil, Zelinka ju nezvládol. Nepáčilo sa mi pódium, na ktoré dal sochy rodičov, nepáčilo sa mi osvetlenie a jeho teatrálnosť a už vôbec sa mi nepáčilo to, že vôbec nevedel obhájiť, prečo to urobil tak, ako to urobil. Odpovede technologického postupu nestačia, autor musí vedieť aspoň jednoducho povedať, prečo pracuje tak, ako pracuje. Inak z neho bude oslavovaný šťastný blázon, ktorý nevie, čo jeho diela znamenajú, a to je problém. Nie každý je na to stavaný, ale musí sa to naučiť,“ hovorí Rajkowska.

Napriek tomu jeho sochársky portrét rodiny považovala za dostatočne presvedčivý, a to z celkom jednoduchého dôvodu. „V jeho diele je radosť. Keď sa na to pozriete, chcete to urobiť sami, chcete sa ho dotknúť, hrať sa s tým materiálom ako dieťa. Je to ohromne jednoduché. Má to v sebe všetko. Nevolí jednoduchý spôsob práce, zapája svojich blízkych, vťahuje ich do procesu, na ceste vezme zrazené zviera, ktoré zaleje do olova. Riskuje, experimentuje, a to sa mi páči. Nemám pochybnosti o tom, že sa bude posúvať a vyvíjať svoju prácu k nepredpokladaným výsledkom. Ale mal by sa zlepšiť v poznaní toho, čo vlastne robí,“ hovorí Rajkowska.

Zelinka mal podľa nej najbližšie k tomu, čo je podľa nej v umení dôležité – ukázať, kde a čím práve žijeme. A to bola aj hlavná téma v debate o víťazoch.

„Keď sme na začiatku spoločne s ostatnými porotcami prechádzali výstavu, bolo mi jasné, že to budú Brousil a Zelinka, o ktorých budeme najviac hovoriť, a to práve pre ich rozdielnosť. Ak by oni dvaja nestáli oproti sebe v takej silnej opozícii, celé to mohlo dopadnúť úplne inak,“ hovorí Tina Kukielski.

Za finálnym postojom poroty stojí bez zaváhania – „umenie nikdy nie je iba jedno. A ak by bolo, to by ešte len bol problém,“ nazdáva sa. „Vždy má potenciál okupovať rozličné definície, vyvíja sa, mení a malo by zodpovedať nárokom a podmienkam súčasnej spoločnosti. Lenže do toho prišla otázka, aké vlastne sú hodnoty dnešnej spoločnosti. Čo by dnes umenie malo reflektovať? Čo o nás najviac vypovedá? Prišli sme z iných miest, z iných krajín a sadli si za jeden stôl. A zrazu sme hovorili o hodnotách a mali sme sa na nejakej zhodnúť. A zhodli sme sa, že kompromis v prospech jedného by bol iba cestou najmenšieho odporu. Naše rozhodnutie považujem za odvážne.“

Fakt je, že dvoch víťazov nikto nečakal. A doteraz nie je úplne jasné, ako a či si budú deliť výhru v podobe peňazí a rezidenčných pobytov v New Yorku a Tokiu. Tento výsledok by však konečne mohol zbaviť Cenu Oskára Čepana úplne zbytočného debatovania o tom, či nejaká súťaž v umení vôbec má zmysel alebo nie. Je to strata času a navyše to vo výsledku potom vyzerá akurát tak, že to naše súčasné umenie vlastne neprináša žiadnu zaujímavú tému, o ktorej sa dá normálne baviť aj niekde inde než v kruhu umelcov a kurátorov.

Radek Brousil. Foto - Katarína Hudačinová.
Radek Brousil (1980). Foto – Katarína Hudačinová.

Čepana má Brousil 

Nie je pravidlo, že na jednoduché otázky dostane človek jednoduché odpovede. „Pre mňa to je celkom jednoduché a jasné,“ hovorí Radek Brousil bez zaváhania na otázku, prečo vlastne robí umenie. „Umenie je pre mňa spôsob, ako sa cítiť slobodný, šťastný a bez mantinelov. Pracujem na témach, ktoré ma zaujímajú, a prostredníctvom svojich diel sa ich snažím posúvať k ďalším ľuďom.“

Tak to bolo aj teraz pri finálovej výstave Ceny Oskára Čepana v košickej Dig galérii. Kedysi fotil zátišia, ľudí, seba, komerčné zákazky a napokon aj samotné fotografické nástroje, aby ukázal na krásu toho, čo zväčša zostáva mimo dohľadu. Potom však náhodou natrafil na problém nerovnosti pleti pred fotoaparátmi a filmovými kamerami, a to ho odviedlo až k zaujímavej politickej a spoločenskej téme.

„Bol to pre mňa trochu experiment. Mohol som pokračovať v tom, čo som robil predtým, a ísť na istotu. Zdalo sa mi však, že chcem urobiť viac, než len ukázať pekné fotky. Najdôležitejšie pritom pre mňa bolo, aby sa týmto dielom otvorila debata a aby sa táto téma dostala medzi ľudí,“ hovorí Brousil.

Priznáva, že tento rok už stál pred otázkou, či s umením neskončiť. Cítil, že už príliš dlho to ťahá sám. „Budem úprimný – teraz po Čepanovi už môžem povedať, ako veľmi je potrebné a dôležité, keď cítite, že vám niekto verí. Samozrejme, mám vo svojom okolí ľudí, ktorí ma podporujú, ale to niekedy nestačí na naplnenie človeka presvedčením, že to, čomu venuje všetok svoj čas a čo ho vedie do existenčných problémov, má zmysel,“ hovorí Brousil.

Kedysi ho zastupovala montrealská galéria, no vraví, že možno to bolo priskoro alebo to prišlo v nevhodný čas. Niekoľko rokov sa o nič nemusel starať a naplno sa mohol venovať iba voľnej tvorbe. Dnes to už vidí trochu inak a zdá sa mu, že pre umelcov je dobré, ak sa venujú aj iným činnostiam než svojim dielam, lebo im to dáva nadhľad. „Venovať úplne všetok čas tvorbe sa mi zdá trochu utopické. Niektorým výtvarníkom by pomohlo, ak by mali aj bežné zamestnanie,“ hovorí čerstvý víťaz Čepana.

On to zamestnanie stále nemá, no venuje sa aj hudbe a nemá problém odfotiť aj bežnú zákazku. Teraz mu však padlo vhod, že mal dosť času iba na umenie – popri finálovej výstave chystal aj výstavu pre brniansku Fait Gallery. „Iste, som rád, že som sa dostal do finále, a výsledok ma veľmi milo prekvapil, ale najdôležitejšia bola samotná práca na týchto dvoch výstavách, ktoré ma posunuli dopredu a hlavne mi dodali veľa osobného entuziazmu pokračovať, a z toho mám naozaj radosť.“

 

Ján Zelinka (1978). Foto - Katarína Hudačinová.
Ján Zelinka (1978). Foto – Katarína Hudačinová.

Čepana má Zelinka

„Už ako chlapec som si robil malé sošky, pekne som kreslil, na veci som sa díval hĺbavo a moji rodičia ma nabádali, aby som skúsil ísť na umeleckú školu,“ hovorí Ján Zelinka. Nad umením vtedy veľmi nerozmýšľal, priznáva, že oveľa väčšie lákadlo bol fakt, že na košickú Školu úžitkového výtvarníctva nemusel robiť prijímačky z matematiky ani zo slovenčiny.

Ale rovnako ako neuvažoval, či vlastne chce byť umelcom, nikdy sa nezamýšľal nad tým, že by robil niečo iné. „Je to pre mňa normálne. Musím to robiť,“ hovorí.

Keď teda v lete povedal svojim rodičom a súrodencom, že ich musí zahrabať do hliny, aby urobil odtlačok pre ich sochy v životných veľkostiach, ochotne poslúchli. „Teraz som im už mohol povedať, že sa to naozaj oplatilo,“ hovoril Zelinka krátko po vyhlásení víťazov Čepana v košickom kine Úsmev. Ale nemusel ich o tom presviedčať, pre jeho diela majú pochopenie, horšie to vraj musí byť s niekým nezainteresovaným. „Predstavte si, že nás ktosi pozoruje na záhrade, ako zakopávam vlastnú mamu do hliny. Musí si pomyslieť, že sme šalená rodina.“

Akokoľvek, pre Zelinku to ani zďaleka nie je jediný nezvyčajný spôsob a materiál, akým robí svoje sochy. Na modelovanie už použil rašelinu, zvieracie bobky, do kože mŕtvych zvierat odlieva sadru, nájdené zrazené zvieratá zalial do olova, sochárske portréty jeho rodiny sú z betónu. „Môj otec je kamenár, ja som vyštudoval kameňosochárstvo a potom som sa tým aj živil. A čiastočne to robím dodnes popri práci v prešovskom divadle. Keď som prišiel na vysokú školu, hľadal som, čo iné môžem použiť, aby som si od kameňa oddýchol,“ hovorí Zelinka.

Doteraz nikdy nič nepredal. Robí doma, po práci a cez divadelné prázdniny, diela skladuje v garáži. Zopár výstav mal, no najmä na východe. Do bratislavských kurátorských kruhov neprenikol, a asi aj preto bol medzi finalistami pre mnohých prekvapením. „Doteraz som sa na Čepana hlásil iba raz, ešte keď som študoval. Potom som mal pocit, že sa nemám čím chváliť, až som na vekový limit bol starý. Tento rok ho zvýšili, mal som akurát pohromade portfólio, tak som to skúsil,“ hovorí Zelinka. Pred komisiou sa vraj opäť cítil ako v škole, veľmi zvláštne. A veľmi rýchlo mal pocit, že už povedal všetko, čo chcel, a to mu porota vyčítala.

„Nepovažujem za veľmi dôležité, aby som o svojom diele veľa rozprával. Urobím sochu, a ak ju mám celú vysvetľovať, mám pocit, že sa asi nepodarila. Keď je čosi jasné, tak to predsa vidno. Buď je tá socha presvedčivá, alebo nie. Hovorím týmto spôsobom, načo okolo toho ešte špekulovať a vymýšľať čosi, čo tam človek ani nemôže nájsť,“ vysvetľuje svoj postoj.

Vraj sa to naučí, ak to bude nevyhnutné, teraz by však radšej pracoval. „Mám toľko nápadov, že dnes mám minimálne päť rokov sklz. Stále len dobieham a realizujem veci, ktoré som vymyslel už dávno.“

Vyhlasovanie víťazov Ceny Oskára Čepana v košickom kine Úsmev. Foto - Tomáš Kmeť.
Vyhlasovanie víťazov Ceny Oskára Čepana v košickom kine Úsmev. Foto – Tomáš Kmeť.

Pozrite si odovzdávací ceremoniál Ceny Oskára Čepana, ktorý pripravil výtvarník Erik Sikora. Stojí to za to. 

Anketa s minulými víťazmi Ceny Oskára Čepana

Aké miesto má súčasné umenie v našej spoločnosti?

Prakticky žiadne. Jednak naša spoločnosť, a to aj tá vzdelaná, má často vyslovenú averziu k vizuálnemu umeniu. A popravde, nemožno sa im ani veľmi  čudovať. Skúste si prejsť nejaké naše stále expozície. Kollera či Filka by ste v nich hľadali márne, aj keď ich galérie majú plné depozity. Vo vnútri nášho lokálneho umeleckého diania je nadmieru zúfalstva, prameniaceho z potreby nejako prežiť. V meste vám udrie do očí bilbord Poďte sa ukryť do galérie pred dažďom. Je to zadarmo! To už o čomsi vypovedá. A nielen o dôsledku, ale aj o príčine. A predovšetkým: také dôležité spojivo, akým je mediálny ohlas a kritika, absentuje úplne. Prečo je to v Poľsku, Maďarsku či v Česku inak? Samotnou spoločnosťou to nebude. Je to skôr preto, že tam jednoducho neprevláda tá naša odborná istota, že zodpovední sú nenahraditeľní. Pretože jediní skutočne nenahraditeľní sú práve umelci, a ak si to ich umenie zaslúži, svoje miesto (aj veľmi dôležité) si v spoločnosti nájde.

Petra Feriancová, laureátka 2010

Naše dni sú asi to najzaujímavejšie obdobie pre umenie. Alebo inak: kedy to bola väčšia výzva? Slnko a celý vesmír sa točia okolo jedného bodu – ľudského myslenia a jeho nárokov; z dôkazov a presných pojmov si tvoríme efektívny, ale chudobnejší svet. Veľa hlasov sa pritom stráca, sú umlčané alebo nevedia, ako prehovoriť. Miesto pre umenie je práve v snahe hľadať balans v tejto dominancii myslenia a požičiavať hlas tým, ktorí sú bez neho v tomto súťaživom období veľkého vyhynutia – zvieratám, kultúram, menšinám, veciam, tichu.

András Cséfalvay, laureát 2009

Má miesto primerané našej spoločnej kondícii – odbornej, inštitucionálnej, diváckej. Z toho môžeme odvodiť aj jeho vplyv na spoločnosť. Ak hovoríme iba o umení výtvarnom/vizuálnom, kam patrí aj produkcia výtvarníkov okolo Ceny Oskára Čepana, tak tento segment umenia veľký vplyv na spoločnosť nemá. Dôvodov je viac – delia sa medzi samotných tvorcov, prevádzkovateľov umenia aj tých, ktorí vychovávajú umenie vnímať. A je to aj nedostatočná interakcia medzi týmito všetkými, ktoré to komplikujú. Aby mali väčší dosah a silnejší hlas, je potrebné urobiť ich viac zrozumiteľnými.

Anton Čierny, laureát 1997

Núti ma to zamyslieť sa nad obrazom kultúrno-spoločenského priestoru na Slovensku a hodnotami, ktoré súčasné umenie prináša, respektíve tými, ktoré od neho očakávame alebo by sme mali očakávať. Na ich prijímanie by sme mali byť náležite pripravení. Predstavme si seba vo vnútri obrazu, získame tak novú pozíciu. Obraz môže zmeniť spôsob nášho videnia aj uvažovania. Björk použila pri koncerte animáciu s kráčajúcou postavou v dramaticky zobrazenej krajine. Tá postava mala na chrbte batoh, z ktorého po chvíli vyhúkli ruky a nohy… To ma zaujalo: utrpenie a nespravodlivosť existujú podľa Kestnera „v tom istom morálnom vesmíre, ktorý všetci obývame rovnako“. A umenie môže byť jednou z foriem sociálnej podpory.

Pavlína Fichta Čierna, laureátka 2002

Táto otázka mi znie ako sformulovaná výčitka, ktorou sa podobne zaoberal denník SME pred asi desiatimi rokmi. Kdesi v jej podstate počujem krik, že niečo nie je v poriadku. Vtedy sa hľadala spása v zbieraní umenia, ak si dobre spomínam. Osobne ju tam (u zberateľov) nevidím a edukačným nátlakom už neholdujem. Myslím si, že k umeniu si musí každý nájsť vlastnú cestu, vnútorný dôvod, nemalo by to mať deklaratívnu formu. V našom kultúrno-mediálnom kontexte sa málokedy súčasné umenie prirodzene a rovnocenne stretáva s inými svetmi, v iných témach a prostrediach. Spomínam si na jedno diskusné stretnutie s Václavom Bělohradským v Bratislave. Z našich prísediacich intelektuálov nikto nepoznal príklady z výtvarného umenia, ktoré používal Bělohradský. Chceli by sme asi priveľa, ak by sme žiadali viac od širšej spoločnosti.

Michal Moravčík, laureát 2004

Umenie má veľmi dôležitú úlohu, medzi zainteresovanými je to jasné. Ale je zaujímavé sledovať, akú váhu tomu prikladá napríklad vedenie K13, najväčšej a asi aj najdôležitejšej kultúrnej organizácie v Košiciach. Momentálne tam už totiž nepracuje žiaden kunsthistorik, kritik či kurátor súčasného umenia (nielen vizuálneho). To je svetový unikát. Najlepšie kultúrne priestory, v ktorých sa má prezentovať kvalitné umenie, tak iba supluje klasické centrá voľného času, ktoré sú na každom sídlisku. Pravidelne tu vystavujú dôchodcovia, deti, amatéri či výtvarníci stredného prúdu. Toto je základné nepochopenie funkcie, ktorú majú napĺňať inštitúcie ako Kasárne Kulturpark a Kunsthalle. Vo vizuálnom umení táto obrovská inštitúcia nemá žiaden dlhodobý program ani víziu.

Ján Vasilko, laureát 2005

Z môjho pohľadu umenie svoj význam pre Slovensko nestratilo. Len sa ocitlo v inej významovej a spoločenskej pozícii, ako to bolo v minulosti. Prvý dôvod straty „piedestálu“ je obrovská konkurencia a vplyv médií, televízie a technológií, ktoré uzavreli ľudí v ulitách domovov. Umeniu neostáva nič iné, než sa transformovať do novej podoby, ktorá by opäť pritiahla pozornosť aspoň časti verejnosti. Kreativitu pokladám aj z ekonomického pohľadu za najcennejšiu devízu našej krajiny.

Patrik Kovačovský, laureát 1996

  Na jednej strane mám pocit, že prichádza doba keď chcú ľudia konzumovať a prežívať aj iný druh zážitkov ako pri nakupovaní, zábave a športe. Dokonca (alebo aj vďaka) vylepšenému marketingu vyhľadávajú aj galérie, literárne čítačky a festivaly. To, že umenie môže klásť aj naliehavé otázky spoločnosti, rozvíjať kritické myslenie či dokonca provokovať je už funkcia, ktorú odmietajú a sú voči nej skeptickí aj mnohí odborníci z fachu. Umelec, ktorý potom v dobrej vôli takto koná, čelí nie len adresátom svojej kritiky, ale stretáva sa s nepochopením aj u širokej spoločnosti. Súvisí s tým aj podceňovanie vzdelávania v oblasti kultúry a umenia. Napríklad deti by sa mali pomocou účinných nástrojov konfrontovať s umením od malička. Aj s abstraktným, pop artovým, konceptuálnym atď. Aj keď mu nebudú primárne rozumieť – budú ho vnímať. Túto selekciu kam ísť, kam nie, čomu venovať pozornosť a čomu nie, závisí často na subjektívnom vkuse učiteľov či osobnej preferencii konkrétneho typu umenia.

Radovan Čerevka, laureát 2013

Ja umenie vnímam ako procesy. Procesy vedúce k zmenám k lepšiemu. Aspoň tak si to vždy idealizujem. Angažované umenie (proces) dokáže osloviť ľudí a vyprovokovať ich k aktivite. Také procesy (umenie) môžu byť okrem prínosu aj katalyzátorom ďalších spoločenských zmien.

Tomáš Rafa, laureát 2011

Zdá sa, že ani existencia Kunsthalle, ani bankové a iné ceny pre umenie, či voľné vstupy do galérií nevypestujú v ľuďoch zo dňa na deň prirodzený cit pre umenie a krásu. Mladí talentovaní umelci po skončení vysokej školy odchádzajú na úrady práce, tí šťastnejší si nájdu inú neumeleckú živnosť či dlhodobo zmiznú v zahraničí. V Smotánkach či iných bulvárnych formátoch sa umenie prezentuje ideálne v spojení s nejakou známou tvárou showbiznisu ako niečo farebné a neproblematické, najlepšie niečo, čo sa zmestí nad koženú gaučovú súpravu. Na odovzdanie Ceny Oskára Čepana do Košíc, vzdialených pár hodín vlakom z hlavného mesta, neprišla žiadna relevantná skupina teoretikov ani umelcov či študentov a pedagógov vysokých umeleckých škôl. Neprichádzajú, lebo je to ďaleko, lebo vo finále nie je ten ich umelec či oni sami, lebo v komisii nesedia oni, lebo majú inú prácu. Umenie v našej spoločnosti nie je prioritou, skôr naopak. Vyhráva národný futbal, politické ambície, alebo ješitnosť a lenivosť.

Svätopluk Mikyta, laureát 2008

Umelec je úplne nepodstatnou súčiastkou v celej mašinérii grantov, ministerstiev a inštitúcií. Na Slovensko ešte nedorazila idea, že byť umelcom je profesia na plný úväzok. Návštevníci SNG majú vstup zadarmo. Nikomu nevadí, že ho majú od firmy, ktorá postupne rozkráda a devastuje krajinu. Bratislavskú Kunsthalle obsadila skupinka miestnych odborníkov. Nie je tam priestor pre inakosť. Kto v zahraničí rešpektuje ich názor? Keby ma na začiatku nepodporil Inštitút pre verejné otázky a Miro Kollár, asi ťažko by som vo svojej profesii mohla pokračovať. Žijem vo vynútenej emigrácii a viem, že na Slovensku na mňa nikto okrem rodiny nečaká. Všetci sú tu hviezdy, nikoho nepotrebujú počúvať. Prajem si, aby sa medzi študentmi na VŠVU zrodil Walid Raad, ktorý má dosť sily, humoru a odstupu, aby vedel o celom tom žabomyšom svete urobiť performance, ktorá by sa hrala na základných školách v rámci voľnočasových aktivít.

Lucia Nimcová, laureátka 2007

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie