Napriek tomu, že súčasná doba rozvoju kultúry na Slovensku príliš nepraje, stále je tu prítomná a ponúka často i kvalitné “produkty”. Kultúrna obec však neustále naráža na množstvo prekážok, niekedy až nezáujem nielen zo strany štátnej moci, ale i spoločnosti. Je možné tento problém riešiť na európskej úrovni?
Určite áno. Spoločnú Európu vnímam predovšetkým ako kultúrny a historický priestor, nie ako zónu voľného obchodu či geografiu. Jednota ľudí, rovnako ako jednota národov sa nedá vybudovať na obchode či ziskoch, ale na spoločných hodnotách, ktoré sú definované, formované a rozvíjané práve kultúrou. Kultúrou, ktorá hovorí o hierarchii hodnôt; o tom, ako vnímame ľudí v našom okolí; o pravidlách, na základe ktorých sa formujú vzťahy, zákony a etika.
Ak vzniká problém vo vzťahu medzi politikou a kultúrou alebo štátnou mocou a kultúrou, je treba pozrieť sa do jadra kultúry spoločnosti, národa. Na to, čomu ľudia veria, čomu prikladajú v živote váhu. Od toho totiž závisí ich chovanie, to, ako rozmýšľajú, ako sa rozhodujú či už pri voľbách, alebo pri správe vecí verejných.
Som presvedčený o tom, že liekom na súčasné problémy je na jednej strane zvýšenie pozornosti a podpora v oblasti výchovy a vzdelávania, kultúry, teda nemateriálnych tém, hodnôt. Sú totiž veľmi dôležité z hľadiska formovania občanov ako jednotlivcov, tým pádom i celej spoločnosti a vzťahov medzi jednotlivými národmi.
Na strane druhej, kultúra ako časť verejnej správy nemôže byť reziduálnym priestorom, ale priestorom centrálnym, do istej miery horizontálnym v tom, že sa prejavuje vo všetkom. Zdravá a silná kultúra sa prejavuje v politike, ekonomike, v sociálnych vzťahoch aj v medzinárodnom živote. Nekultúrnosť detto. Potom máme problémy, okolo ktorých často polemizujeme, pretože niet rešpektu voči pravidlám, neexistuje správna hierarchia hodnôt, nedodržiavajú sa slová, záväzky a pod., čo je potvrdením nedostatku kultúry.

Nemyslíte si, že slovenský národ nie je dostatočne „kultúrny“ na to, aby bol schopný prijímať a oceniť výdobytky nielen slovenskej, ale i európskej, prípadne svetovej kultúry?
Vôbec nie. Slovensko je stredom stredoeurópskeho regiónu so všetkými kladmi a zápormi. To znamená na jednej strane dedičstvo minulosti, na strane druhej šancu na rozvoj a vytváranie perspektívy tu doma. Je dôležité, aby sme si svoju vlastnú kultúru cenili, poznali ju, rozvíjali, obohacovali ňou aj priestor okolo nás, spájali sa s ním. Tento krok vedie k spolupatričnosti, búra hranice, formuje spoločenskú kultúru a pomáha nám prekonávať problémy, ktorých život prináša dostatok, či už ide o problémy medzinárodné, týkajúce sa terorizmu, migrácie alebo aj vnútorné súvisiace s fragmentáciou spoločnosti, veľkými rozdielmi medzi regiónmi, častou neúctou voči hodnotám, prejavmi násilia. Slovensko vďačí svojej identite a existencii predovšetkým kultúrnym hodnotám, nie nejakým mocenským. Sme krajinou, ktorá nedominovala ani počtom obyvateľov, ani inak. To, čo sme si uchovali, je práve naša kultúra.

Ako vyzerá Vaša komunikácia s kultúrnou obcou na Slovensku a v čom sa Vaše skúsenosti odlišujú v porovnaní s inými krajinami EÚ?
Doteraz som absolvoval niekoľko stretnutí s predstaviteľmi kultúry, hlavne na úrovni Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Zúčastnil som sa viacerých významných podujatí doma i vo svete, prezentujúcich bohatstvo slovenskej kultúry. Napr. Bratislavské hudobné slávnosti. V zahraničí, zvlášť v Bruseli, som sa zúčastnil európskych podujatí organizovaných Európskou hudobnou akadémiou Schengen-Bratislava, ktorú tvoria luxemburskí sólisti vedení Jackom Händlerom. V poslednom období som bol na uzavretí Dní slovenskej kultúry v Maďarsku.
To, čo by som rád povedal o vonkajšom pôsobení Slovenska je, že prvé živé umelecké predstavenie v obnovenom sídle Európskej komisie „Berlaymont“ v decembri minulého roku bolo zo Slovenska, z Terchovej, zo Šariša a Žiliny. Rodáci zo Slovenska prišli pozdraviť svojho komisára pre kultúru a vzdelávanie. Toto vystúpenie, vrátane vystúpenia v bruselskom Palais des Beaux-Arts malo veľký ohlas.
Prvá výstava uskutočnená v emblematickej budove Berlaymont je takisto výstavou obrazov zo Slovenska od Cyrila Uhnáka a popisuje podunajský priestor ako priestor histórie a kultúry, ktorá nás formuje.
Toto je jasný dôkaz toho, že ak máme angažovaných umelcov - nositeľov kultúry, ich dielo, ich posolstvo je možné šíriť celoeurópsky a celosvetovo. Tento príspevok prekonáva limity dané geografiou alebo demografiou. Aj malý národ môže byť veľkým nie počtom, ale duchom. Treba preto vytvárať podmienky a inšpirovať ľudí. Aj toto je úlohou komisára. Kompetencie komisára však nenahrádzajú národnú zodpovednosť, vedú k podporovaniu spolupráce v oblasti kultúry, formovaniu spoločného kultúrneho dedičstva, prístupu k nemu a takisto mobility umenia a umelcov, aby ich výmena medzi krajinami bola ľahšia a intenzívnejšia. V Európskej únii pred rokom 1992, teda pred zmluvou z Maastrichtu, kultúrna agenda neexistovala, takže v tomto čase je v adolescentnom veku. Je však spomínaná, citovaná a rozvíjaná stále s väčšou intenzitou. To svedčí o tom, že sa posúvame od tém čisto ekonomických alebo materiálnych k sféram, ktoré oveľa viac definujú identitu, občiansky rozmer.

Pri riešení legislatívy vychádzate zo spoločných potrieb Európy alebo zohľadňujete špecifické problémy jednotlivých krajín?
Európska kultúrna spolupráca dopĺňa a posilňuje národnú kultúrnu politiku jednotlivých štátov Únie a to, čo sa dohodne na spoločnej úrovni, dohodne sa konsenzom za účasti všetkých. Nie je to ani o harmonizácii, ani o väčšinovom prístupe, ale o priestore pre súlad, pre jednomyseľnosť v prístupe k potrebám, ktoré stoja pred kultúrou v Európe. V rámci platného programu spolupráce, ktorý sa nazýva “Kultúra 2000“ je priestor najmä pre mobilitu umenia a umelcov a prístup k spoločnému kultúrnemu dedičstvu. Do budúcnosti pripravujeme program “Kultúra 2007“ , ktorý by mal mať oveľa väčšie finančné zázemie, ponúkať väčšiu flexibilitu pre svojich užívateľov. A tu už je na jednotlivých krajinách, nakoľko podporia svoje špecifické potreby. Iné problémy dnes majú západné štáty Únie a iné východné. To platí v dimenzii veľkosti grantov, ako aj vo vybavenosti kultúrnych inštitúcií, resp. v obnove kultúrnych pamiatok. Veľmi by som odporúčal, aby nové členské krajiny, ktoré poznám lepšie aj preto, že pochádzam zo Slovenska, venovali významnú časť svojich resp. európskych štrukturálnych fondov, ktoré sú im alokované aj na obnovu kultúrnych pamiatok, ktoré môžu slúžiť napr. rozvoju turizmu, malého a stredného podnikania. Som presvedčený, že európska solidarita nemá ísť len na čističky odpadových vôd alebo cesty, ale aj do sféry kultúry, výchovy, vzdelávania, ale to už musia zadefinovať ako priority jednotlivé štáty, veľmi to odporúčam.

Aké sú vyhliadky na skvalitnenie študijných podmienok u nás?
Vzdelávanie je skutočne tou najlepšou investíciou, pretože spolu s výchovou a kultúrou formuje vedomie, svedomie, poznanie. Je to nenahraditeľná cesta pri formovaní tzv. poznatkovej ekonomiky a spoločnosti v prípade, že je to našim cieľom. Investovať do vzdelania je dnes dôležitou prioritou pre krajiny, ale aj jednotlivcov. Nie je to úloha len pre štát, ale aj pre človeka.
Dnešná Komisia José Manuela Barrosa navrhuje v rámci finančnej perspektívy pre obdobie od roku 2007 do 2013 najvyšší nárast spoločných prostriedkov práve v oblasti vzdelávania, druhý najvyšší sa týka oblasti vedy. Toto sú naše priority, no pripomínam, že nie na úrovni štátnej zodpovednosti, ale v komplementarite so štátnou politikou celej dvadsaťpäťky.
To platí rovnako vo vzťahu k technickému ako aj humanitnému školstvu. Čo je však dôležitejšie než samotný objem, sú reformy, ktoré vedú k otváraniu európskeho školstva, jeho zatraktívňovaniu a skvalitňovaniu. Najznámejšou značkou týchto rokov, ktorá charakterizuje reformy v Európe je „Bolonský proces“. Dňa 12. novembra som otváral nový akademický rok na najstaršej univerzite sveta v Bologni, ktorej počiatky siahajú do roku 1088.
Mnohé univerzity boli v minulosti viac európske než sú dnes. Medzi tým sa celý európsky priestor cez nacionalizmus a rôzne režimy v rámci finančnej perspektívy fragmentoval, oslaboval a strácal na kvalite, dynamike. Dnes sa k nemu vraciame cez bolonský proces, ktorý umožňuje nielen prenos kreditov, ale aj stupňov vzdelania a v týchto rokoch by mal smerovať k zabezpečeniu kvality na vysokých školách, ktorá bude veľmi rešpektovaná, uznávaná. Toto dnes vytvára prostredie, ktoré je prajné pre študentov a profesorov, aby neboli v Európe len turistami, ale ľuďmi so svojou kvalifikáciou, ktorá je uznávaná, ktorá môže byť využitá pre ich uplatnenie. Je to veľká výzva pre mladých ľudí obzvlášť, pretože generácia pred nami takúto šancu nemala. Dnes je už v Európe viac než 1,2 milióna Erazmus – študentov. Ide o študentov, ktorí sa za dve desaťročia zúčastnili jednosemestrálnych študijných pobytov ktoré sú rozhodne veľkou investíciou do ich kvalifikovanosti. Tento proces sa posunie ďalej za hranice Únie, Erazmus sa otvorí aj pre študentov z iných kontinentov.

Väčšina umelcov, spisovateľov, ktorí sa snažia presadiť na domácej pôde, žije v rezignácii. Je prípustné, aby v 21. storočí tvorcovia budúcich kultúrnych hodnôt doslova hladovali? V čom vidíte ich potencionálne východisko?
Niektoré som už naznačil. Študujúci a začínajúci umelci majú možnosť uchádzať sa v rámci študijných a kultúrnych výmen o granty. Veľmi by som odporúčal, aby sa združovali a v rámci asociácií vytvárali siete alebo networky ponad hranice, ktoré im prinesú nové možnosti. Európska kultúrna alebo vzdelávacia spolupráca nemá nahrádzať národnú alebo regionálnu zodpovednosť, ale vytvárať jej nový priestor, eliminovať bariéry a dopĺňať práve to, o čo sa usilujú jednotlivé krajiny v rámci svojej zodpovednosti.
Sú mnohé aktivity, o ktorých sa mladí umelci môžu dozvedieť v rámci kultúrnych informačných bodov. V každej krajine je kultúrny informačný bod, kde sú zadefinované podmienky pre účasť v programe “Kultúra 2000” alebo v osobitnom programe pre podporu organizácií, podieľajúcich sa na kultúrnej spolupráci v rokoch 2004 až 2006. Tento priestor spolupráce sa rozšírením Únie takisto rozširuje, mal by smerovať aj do susedných krajín. Chceme okolo nás vytvárať pásmo – okruh priateľov. Zo Slovenska je to osobitne vo vzťahu ku krajine, ale k balkánskym krajinám. Toto všetko je dnes konkrétnou výzvou.
V rámci Únie existuje program pre podporu občianskej spoločnosti, kde môžu navzájom spolupracovať medzivládne organizácie, kde sa dá vytvárať partnerstvo medzi mestami.
Veľmi starou a známou aktivitou je “Hlavné európske mesto kultúry”, kde bude mať v nasledujúcich rokoch Slovensko svoj osobitný priestor v partnerstve s Francúzskom.
Program mládeže je osobitne venovaný mladým ľuďom od 15 do 28 rokov.
Nasledujúci rok je európskym rokom mobility, ďalší rok rokom rovnocenných príležitostí a rok 2008 Európska komisia navrhuje na základe mojej iniciatívy vyhlásiť za rok dialógu medzi kultúrami.
Toto sú len niektoré z viacerých aspektov, ktoré ponúkajú priestor tým, ktorí sú schopní prostredníctvom kultúry oslovovať Európu, ba dokonca svet za jej hranicami. Dnes máme oveľa viac možností a informácií týkajúcich sa týchto tém v porovnaní s minulosťou.
V Európskej únii dokonca bežala kampaň, žiadajúca desaťnásobné zvýšenie prostriedkov pre kultúru. Netvrdím, že je to reálne v tejto chvíli, no je to určíte veľký politický signál o trende do budúcnosti. Komisia navrhuje podstatne zvýšiť investície do vzdelávania a kultúry v budúcich rokoch, to isté obhajuje Európsky parlament. Ak budú mať všetky krajiny Únie takýto prístup, je to veľmi dobrá perspektíva pre kultúrnu spoluprácu v rámci Únie, ktorá je vždy o konkrétnych ľuďoch, konkrétnych záležitostiach, ktoré znamenajú nové možnosti aj pre mladých umelcov. Mladým nesvedčí skepsa, ale aktivita, dynamika a práve k tomu by som chcel vyzvať osobitne mladých umelcov. Potrebujeme odhodlaných ľudí a práve odhodlanosť aj v umení je veľmi potrebným a aktuálnym príspevkom.

Ako dnes Európa vníma Slovensko? Do akej miery a v akom zmysle je komentované?
Boli roky, keď platilo no news = good news. To sa zmenilo bez nejakej idealizácie. Slovensko je súčasťou Spoločenstva, európskej rodiny. Sme pri tom istom stole so svojim postavením, právami, povinnosťami, ktoré sú primerané veľkosti našej krajiny, a ktoré skutočne vytvárajú šancu na perspektívu nielen v emigrácii, ale aj doma. V súvislosti so Slovenskom sa často hovorí o reformnej ekonomike, je často citovaná a dávaná za príklad. Pred posledným uskutočneným summitom sa niektoré médiá vyjadrovali o tom, že lídri Európy by mali venovať väčšiu pozornosť práve Bratislavskej agende v porovnaní s Lisabonskou. A to, z toho dôvodu, že bratislavská je evidentná a dôveryhodná z hľadiska svojej realizácie, kým lisabonská zostala viac-menej pri slovách.
Niektoré kandidátske krajiny často citujú a chceli by nasledovať tzv. slovenskú cestu v prístupovom procese. To znamená dynamiku, dôveryhodnosť, ktoré prinesú ovocie v dohľadnej dobe.
Negatívne pohľady sa týkajú buď politickej scény, niekedy otázok súvisiacich s nezamestnanosťou alebo veľkými regionálnymi rozdielmi. Slovensko ma vysokú nezamestnanosť v niektorých regiónoch a najmä dlhodobú nezamestnanosť nízkokvalifikovanej pracovnej sily. Jej podiel je relatívne vysoký, tento fenomén by sa mohol stať dlhodobejším, preto si žiada osobitú pozornosť. To sú však záležitosti, ktoré sú skôr dedičstvom alebo charakteristickou črtou regiónu, ktorá je spoločná pre viaceré nové členské krajiny. Želám si, aby sa Slovensko postupne, ale s istotou stávalo dlhodobým príkladným štátom na spôsob hospodárskeho alebo integračného zázraku Írska, Fínska, veľmi dobrých výsledkov krajín ako sú Dánsko. Je to aj možné, aj potrebné.

Aká je perspektíva pracovných miest v inštitúciách EÚ?
Pracovné príležitosti sú v týchto rokoch alokované jednotlivým krajinám tak, aby mohli nadobudnúť patričné zastúpenie v inštitúciách Únie. Je dôležité, aby sa dostatočný počet kvalitných uchádzačov zo Slovenska hlásil o prácu v európskych inštitúciách, pretože po istom čase sa preferencia nových členských krajín skončí.

Dokedy potrvá toto zvýhodnenie pre nové členské štáty teda aj Slovensko?
Údajne do roku 2010. Kvóta nie je zďaleka naplnená. Postupne pribúdajú ľudia. Priestor však vidím hlavne na postoch, ktoré zatiaľ neboli naplnené. Teraz je ten správny čas, pretože prvý rok po vstupe bol hlavne o celkovom zladení krajiny s novým priestorom, v súvislosti s čím treba skonštatovať, že Slovensko neutrpelo šok, ani neupadlo do frustrácie. Je čistým príjemcom. Jeho politická a ekonomická účasť na integrácii je evidentná, viditeľná a pozitívna. Teraz je dôležité, aby to, čo platí o reprezentácii, platilo aj o celej spoločnosti, ľuďoch, ktorí sa ocitli v novom právnom a ekonomickom priestore, aby sa v ňom vedeli orientovať, aby v ňom boli schopní konkurovať.
Dnes pôsobí v Európskej komisii cez 150 ľudí zo Slovenska, čo sa ani zďaleka nepribližuje k vytýčeného stavu. To isté platí o iných inštitúciách, Európskom Parlamente a Európskej Rade.

Čo by ste napokon chceli odkázať občanom Slovenskej republiky?
Aby sa spoločnej Európy nebáli, ani si ju neidealizovali. Aby ju považovali za svoj prirodzený priestor, ktorý nám slovenskú alebo regionálnu identitu neberie, ale naopak ju posilňuje a dopĺňa o európsky rozmer. Mnohí pred nami a mnohí z priestoru mimo Únie by mali radi naše “ťažkosti“ s integráciou, reformami, pretože ide o prirodzené ťažkosti zmeny alebo rastu, ktoré sú potrebné. Som presvedčený o tom, že prinesú ovocie, že európska integrácia je dôležitou súčasťou odpovede na potreby doby, nie je to problém navyše. V globalizujúcom sa svete je európska integrácia jedným z ďalších nástrojov na posilnenie krajiny vo svete, ktorý sa mení veľmi rýchlo, v celkovom rozmere. Často sme sa chválili, že sme stredom Európy, geografia však nestačí. Nech je to o krajine, ktorá je otvorená, ktorá komunikuje, ktorá dokáže oslovovať svojou dôveryhodnosťou, schopnosťou.

Michala Mňahončáková | osobnosti.sk