„Usiloval som sa vyplniť medzeru, ktorá tu bola. Čo-to som opísal, čo-to publikoval. Nehovorím, že sa mi to podarilo na 100 percent, ani to nie, že sa na to nedá pozerať inak. Ale to je už úlohou mladých. Dôležité je, aby mali z čoho čerpať, aby poznali historické pramene. Veď budúcnosť, ako to povedal Anatole France, sa buduje na minulosti.“

Gymnázium v Levoči a v Liptovskom Mikuláši
1924 -1928 slavistika a romanistika na FF UK v Bratislave
1939 univerzitný profesor
1956 titul DrSc.

Absolvoval študijné pobyty v Belehrade, Ľubľane, Krakove a v Paríži

Jazykovedec a univerzitný profesor Ján Stanislav pochádzal z Liptovského Jána, kde sa narodil v roku 1904. Po maturite na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši študoval v rokoch 1924 - 1928 slavistiku a romanistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Ako asistent a docent v Slovanskom seminári Filozofickej fakulty pôsobil v rokoch 1929 - 1936. Od roku 1936 bol profesorom porovnávacej slovanskej jazykovedy a staroslovienčiny na FF UK v Bratislave.
Svojimi prácami vytvoril Ján Stanislav základ ďalšieho historického výskumu slovenčiny aj vo vzťahu k slovanským jazykom.

Pôsobenie:

1929 - 1936 asistent a docent v Slovanskom seminári FF UK v Prahe

Od 1936 profesor porovnávacej slovanskej jazykovedy a staroslovienčiny na FF UKv Bratislave

Ocenenia:

Prezident Ivan Gašparovič ocenil 1. septembra 2005 Jána Stanislava in memoriam.

Pocty:

Jeho meno nesie aj dnešný Slavistický ústav Jána Stanislava.

tvorba

Dielo:

Jazykové znalosti z rodiska a moderné jazykovedné názory pri štúdiu dialektológie uplatnil v monografii Liptovské nárečia (1932). Náležite osvetlil jazykovú problematiku slovenského východu v štúdii Pôvod východoslovenských nárečí (1935). Náčrt vývinu slovenčiny podal v Československej mluvnici (1933). Pre vysokoškolákov vydal štvorzväzkové skriptá Slovenská historická gramatika (1955 -1962). Syntézou jeho vedeckého úsilia sú päťzväzkové Dejiny slovenského jazyka (1956 - 1973), v ktorých uplatnil široké znalosti historického vývinu slovenčiny v konfrontácii s vývinom slovanských jazykov. Takisto k fundamentálnym dielam slovenskej historickej jazykovedy patrí dvojdielny Slovenský juh v stredoveku (1948) s mapovými prílohami, kde dokázal historické súvislosti slovenského osídlenia aj mimo hraníc Slovenska po roku 1918. V úsilí objasniť problematiku vývinu slovenčiny zhodnotil zakladateľské dielo A. Bernoláka v kritickom vydaní jeho Dizertácie a Ortografie – K jazykovednému dielu Antona Bernoláka (1941). Obdobie slovensko-ruských vzťahov zachytil v dokumentoch Z rusko-slovenských kultúrnych stykov v časoch Jána Hollého a Ľudovíta Štúra (1957). Jazykovej kultúre sa venoval v mnohých rozhlasových reláciách a v knihách Slovenská výslovnosť (1953) a Hudba, spev, reč (1978).

Problematiku Veľkej Moravy analyzoval Ján Stanislav v prekladoch tzv. Panónskych legiend Životy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda (1933), Bulharskej a Ochridskej legendy Osudy Cyrila a Metoda a ich učeníkov (1950), v štúdii Pribinovi veľmoži (1939), Slovienska liturgia na Slovensku a sídlo Metodovo a Gorazdovo (1940) atď. Vyvrcholením v tomto smere je dielo Starosloviensky jazyk I. - II. (1978,1987).

Vedecko-publicistická činnosť J. Stanislava je dodnes mimoriadne aktuálna a prehľad o nej podáva L. Dvonč v Súpise prác prof. Jána Stanislava za roky 1925 - 1964 a za roky 1965 - 1973.