sk  |  en
Utorok | 26.09.2017, 07:58 | meniny: Edita; zajtra: Cyprián
  • | Európsky deň jazykov

    Európsky deň jazykov bol vyhlásený v roku 2001 a je organizovaný Radou Európy a Európskou komisiou. Deň je oslavou jazykovej rôznorodosti členských krajín, ktoré tvoria súčasť bohatého kultúrneho dedičstva a tradícií. Cieľom je tiež podpora občanov k učeniu nových jazykov, vďaka ktorým si zvyšujú svoje šance na štúdium, prácu a lepší život v rámci EÚ.

doplňte alebo opravte informácie

PhDr. Oskár Čepan DrSc. ( 67 r.)

literárny teoretik a historik, vedec a kritik, výtvarník, vydavateľ, archeológ, paleontológ, pedagóg, scénograf, amatérsky archeológ

Kategória: prírodné vedy, spoločenské vedy, spisovatelia

* 27.02.1925 Cífer

† 03.09.1992 Bratislava

Slovensko

0

domovský štát Slovensko

pohlavie muž

znamenie ryby

čínske znamenie byvol

jubileum od úmrtia 25 r.

jubileum od narodenia 92 r.

Vzdelanie

1931 - 1936 ľudová škola, Trnava
1936 - 1944 gymnázium, Trnava
1945 - 1949 Filozofická fakulta Univerzity Komenského (slovenčina-filozofia), Bratislava
1952 titul PhDr.
1961 titul kandidáta vied
1966 hodnosť doktora vied o umení

Životopis

Používal pseudonymy: oč; o. č.

Narodil sa v učiteľskej rodine, v období ideologických obmedzení. Pomerne skoro sa ich však naučil brať ako výzvu. Reagoval na ne rafinovane. Ako pätnásťročný sa začal venovať krajinomaľbe z trnavského okolia. O štyri roky neskôr pôsobil ako scenárista v Trnavskom mestskom divadle a vyšla jeho prvá stať Výtvarná spolupráca pri divadle. Rozhodol sa študovať odbor výtvarná výchova - zemepis, ktorý po roku zmenil, a začal študovať filozofiu - slovenskú literatúru. Literatúra a výtvarné umenie sa odvtedy až do konca jeho života preplietajú a navzájom sa dopĺňajú.

Postupne sa vypracoval na popredného literárneho historika, teoretika a kritika umenia. Ako popredný slovenský literárny vedec sa zaslúžil o prehodnotenie slovenských literárnych dejín druhej polovice 19. až 20. storočia. Jeho kritické práce patria medzi vrcholy domácej povojnovej vedy a sú uznávané v širších európskych a svetových kontextoch. Venoval sa oblasti slovenského romantizmu, realizmu a medzivojnovej literatúre. Bol jedným z prvých, kto spájal prísne vedecké (scientistické myslenie) s psychoanalytickými sondami (opieral sa o Freudovu teóriu pudov). Metodologicky vychádzal zo štrukturalizmu (J. Mukařovský, M. Bakoš, F. Vodička), z prác ruských formalistov (V. Šklovskij, B. Tomaševskij, J. Tyňanov), z vedeckých a umeleckých avantgárd 40. rokov i z poznatkov ostatného filozofického a literárnovedného myslenia doma i v zahraničí. Teoretickou erudovanosťou a materiálovou fundovanosťou zlúčil vedecko-analytické prístupy so zmyslom pre živé problémy umenia. Ako literárny historik sa formoval na tzv. matičnom období literárnych dejín. V centre jeho pozornosti boli literárnohistorické a literárnoteoretické problémy druhej polovice 19. storočia. V rámci vedeckého záujmu o realizmus podal syntetizujúci pohľad na Kukučínovo dielo. Literárnu vedu obohatil koncepčne aj materiálovo štúdiami o slovenskom romantickom mesianizme, v ktorých odkryl neznámu tvár romantickej epochy a jej výskum doplnil o nové ideovo-politické a literárnoestetické fakty.

Okrem literatúry venoval pozornosť aj výtvarnému umeniu, najmä sovietskej avantgarde, a problematike filmu. Poznáme ho ako jedného z kľúčových predstaviteľov generácie, ktorá významne pozmenila podobu kultúrneho a výtvarného života na Slovensku. V období 60. rokov sa stal zástancom dnes významného bratislavského výtvarného hnutia Konfrontácie, opierajúceho sa o francúzsku štrukturálnu abstrakciu. V statiach o výtvarnom umení sprostredkoval závažné myšlienky hlavných predstaviteľov predovšetkým ruskej výtvarnej avantgardy – Kazimíra Maleviča, Vladimíra Tatlina, Vasilija Kandinského, Sergeja Šaršúna. Po nástupe politickej normalizácie v 70. rokoch mu bolo znemožnené vydať monografie o menovaných autoroch. Väčšina jeho teoretických textov o výtvarnom umení, ktoré mali kriticky a inšpiratívne zasiahnuť do tvorivého kvasu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, sa k adresátom buď vôbec nedostala, alebo len pololegálnymi okľukami, takže sa s nimi môže kultúrna verejnosť zoznámiť až dnes. Žiaľ, osobnosť Oskára Čepana dodnes nie je v žiadnych učebných osnovách.

Medzi jeho najčastejšie techniky patrili: koláže, kresba, geometrická abstrakcia, maľba, reliéf, ale aj olej na plátne. Technika koláže sa stala jeho jednou z najdôležitejšie rozvíjaných oblastí výtvarnej tvorby. V rokoch 1944 – 1946 systematicky tvoril koláže surrealistického charakteru, vyznačujúce sa štýlovou jednotnosťou a monochrómnou ponurou farebnosťou, vystihujúcou dobový pocit vojnového ohrozenia. V študentských časoch sa konfrontoval so súdobými intelektuálnymi tendenciami, najmä s odkazom slovenského nadrealizmu, ktorého básne svojím významotvorným obsahom nemohol nechať bez povšimnutia. Začiatkom 50. rokov začal hľadať možnosti výtvarnej výpovede v odlišnom – geometrickom výtvarnom jazyku, ktorú si dovtedy netrúfol prezentovať žiadny výtvarník. V roku 1960 začal v sériách kresieb v denníkoch a v skicároch cielene rozvíjať oblasť abstraktnej geometrickej tvorby, ktorú previedol do akvarelu, neskôr i do malieb na plátne. Z nich väčšinu zničil, lebo úplne rezignoval na verejnú prezentáciu.

V 80. rokoch vyústila jeho tvorba do série obrazov predovšetkým s literárnou témou, korešpondujúcou s jeho samotnou literárno – teoretickou – historickou prácou (koláže s námetom Baudelaira, Rimbauda, Dona Quijota či Casanovou zo 40. rokov, v 80. rokoch pridal slovenské námety - Timrava, Švantner alebo Zakliata panna vo Váhu i divný Janko, Mataj či Jánošík. Zjavila sa aj téma literárnej histórie – ide o skupinové portréty predstaviteľov rôznych literárnych období - Osvietenskí klasicisti – Bernolákovci, Symbolisti - Slovenská moderna, Nadrealisti, Romantici - Štúrovci a mesianisti a pod.). Jeho kresby sa prvýkrát objavili v knihe reflexií Juraja Mojžiša Znepokojené múzy – sedem pristavení pri štúdiách Oskára Čepana, a to vďaka Jiřímu Valochovi, ktorý sa zaoberá objavovaním neznámych slovenských a českých výtvarníkov.

V súčasnosti sa jeho meno v oblasti výtvarnej kultúry zväčša spája s každoročným odovzdávaním Ceny Oskára Čepana (alternatíva českej Ceny Jindřicha Chalupeckého), ktorá sa udeľuje za tvorbu mladým nadaným výtvarníkom.

Nepriaznivé ideologické obdobie ho primälo v 60. rokoch k návratu k jeho zabudnutej láske - archeológii praveku. Aj túto oblasť obohatil o svoje systematické hľadanie s hodnotnými až nadčasovými výsledkami. Nebol spokojný s tradičným spôsobom bádania, pre neho bola dôležitá uvoľnenosť uvažovania, fantázia, ale aj transparentnosť ako metóda. Kládol dôraz na analýzu, porovnávanie, ale aj interpretáciu a najmä prelínanie medzi odbormi, čím predznamenal neskoršiu interdisciplinaritu.

Pôsobenie
Od roku 1949 pracoval ako vedecký pracovník Literárnovedného ústavu v Slovenskej akadémii vied
1956 - 60 redigoval časopis Slovenská literatúra
1958 - 70 redigoval literárnovednú revue Litteraria

Pocty
  • Od roku 2001 s odvolaním sa na jeho meno udeľuje Nadácia Centrum súčasného výtvarného umenia prestížnu Cenu Oskára Čepana mladému nadanému výtvarníkovi vo veku do 35 rokov.
  • V roku 2006 mu bolo in memoriam udelené Čestné občianstvo mesta Trnava za literárnovedeckú a umeleckú tvorbu.

    Bibliografia
  • Kochol, V.: Oskár Čepan päťdesiatročný. SL 22, 1975, s. 97-98.
  • Mojžiš, J.: Znepokojené múzy (sedem pristavení pri štúdiách Oskára Čepana).
  • Sorosovo centrum súčasného umenia - Slovensko 1999.
  • Bžoch, A.: Karol Terebessy - Jazyk, kultúra a hlbinná psychológia. Kalligram 1999.

    Tvorba

    Literárna príručka
    1949 Rukoväť dejín slovenskej literatúry (spolu s Dobroslavom Chrobákom)

    Štúdie, state
    1944 Výtvarná spolupráca pri divadle
    1957 Kukučín a tradície poromantickej prózy
    1958 Štýl Vajanského prózy
    1959 Timrava a metóda literárneho realizmu
    1959 Jégé – doktríny a dielo
    1965 Rozklad romantizmu (zaradené do 3. zväzku akademických Dejín slovenskej literatúry)
    1965 Slovenská literatúra medzi romantizmom a realizmom v 2. zväzku vysokoškolskej učebnice Dejiny slovenskej literatúry
    1966 štúdia k antológii textov Vasilija Kandinského
    1971 Romantický mesianizmus a Samo B. Hroboň
    1971 Literárne bagately
    1973 Premeny „ducha a predmetnosti“
    1973 Romantický duch a romantická predmetnosť
    1973 Literárny vývin v rokoch 1918 – 1945
    1974 K periodizácii tzv. lyrizovanej prózy
    1976 Janko Kráľ a romantický mesianizmus
    1984 inšpiratívna kapitola o próze 1935 - 1945 uverejnená v 5. zväzku Dejín

    Teoretické práce z oblasti literárnej genológie a typológie
    1955 K typológii literárnych smerov
    1962 Poézia a próza
    1963 K otázke literárnych vzťahov a vplyvov
    1966 Fonológia a montáž v poézii
    1966 Jazykové predpoklady montáže v poézii
    1968 Univerzálie a literárna tvorba
    1969 Jazykové predpoklady montáže v próze
    1972 Literatúra – systém a dejiny

    Knižná tvorba
    1972 Kukučínove epické istoty l (syntetická monografická práca)
    1977 Kontúry naturizmu

    Monografie
    (ich vydávanie bolo zakázané)
  • monografia o Mariánovi Čunderlíkovi - Od človeka na prah univerza
  • monografia o Rudolfovi Filovi - Maliar medzi Erosom a Thanatosom
  • Literárne bagately - dielo bolo zošrotované
  • antológia textov Tatlinova iniciatíva (bola síce vydaná, ale sadzbu prikázali rozmetať)

    Ostatné
    1974 Schéma periodizácie tzv. lyrizovanej prózy 1920-1950. In: Slovenská literatúra, XXI, č. 2.
    1977 Novela. In: Romboid, č. 3.
    1980 Barčova próza ako spor bytia a vedomia. In: Romboid, č. 2, s. 44 – s. 48.
    1984 Básnici sujetu. In: K. Rosenbaum (ed.) Dejiny slovenskej literatúry V., Bratislava: Veda.
    2002 Bottov asketický hrdina. In: Slovenská literatúra. Roč. 49, č. 2 (2002) s. 89-106.


    Editorská činnosť
    1953 próza Jonáša Záborského
    1956 próza Ľudovíta Kubániho
    1956 - 71 Dielo Martina Kukučína (spolupráca)
    1965 próza Viliama Paulínyho-Tótha

    Výber z diela (vydané posmrtne v rámci projektu Zobrané diela Oskára Čepana iniciovaného Ústavom slovenskej literatúry SAV)
    2001 Próza slovenského realizmu (sústreďuje jeho štúdie o Vajanskom, Šoltésovej, Kukučínovi, Timrave, Tajovskom a Jégém, ktoré boli zatiaľ publikované iba v časopisoch; kniha tak kompletizuje obraz autorovej koncepcie klasickej fázy slovenského literárneho realizmu)
    2002 Literárne dejiny a literárna veda (obsahuje štúdie z vývinovej problematiky slovenskej prózy najmä prvej polovice 20. storočia a z problematiky literárnej vedy druhej polovice 20. storočia. Kniha poskytuje moderný pohľad na dynamiku literárnych procesov v ich určujúcich historických, politických, sociálnych, estetických i vedných kontextoch.)
    2003 Literárnoteoretické state
  • zdroj: Encyklopédia Slovenska, I. zväzok, Veda, vydavateľstvo SAV, 1977; Encyklopédia Slovenska, I. zväzok, Veda, vydavateľstvo SAV, 1977; www.trnava.com; www.gjk.sk; www.uslit.sk; spracovala Viola Tóthová

      Mapa

    kontaktujte nás

    tip na osobnost