sk  |  en
Utorok | 26.09.2017, 07:41 | meniny: Edita; zajtra: Cyprián
  • | Európsky deň jazykov

    Európsky deň jazykov bol vyhlásený v roku 2001 a je organizovaný Radou Európy a Európskou komisiou. Deň je oslavou jazykovej rôznorodosti členských krajín, ktoré tvoria súčasť bohatého kultúrneho dedičstva a tradícií. Cieľom je tiež podpora občanov k učeniu nových jazykov, vďaka ktorým si zvyšujú svoje šance na štúdium, prácu a lepší život v rámci EÚ.

doplňte alebo opravte informácie

JUDr. Vladimír Clementis ( 50 r.)

komunistický činiteľ a publicista

Kategória: politika, politici minulosti, spisovatelia

* 20.09.1902 Tisovec

† 03.12.1952 Praha

Slovensko

1

domovský štát Slovensko

pohlavie muž

znamenie panna

čínske znamenie tiger

jubileum od úmrtia 64 r.

jubileum od narodenia 115 r.

Vzdelanie

V Tisovci boli dve cirkevné školy. Clementis navštevoval evanjelickú, kde sa vyučovalo po slovensky. Už od začiatkov patril medzi dobrých žiakov, ale jeho nasadenie v štúdiu bolo nekonečné. V posledných rokoch štúdia na gymnáziu v Skalici sa vyšplhal až na najvyššie priečky medzi uznávaných študentov a po maturite profesori logicky predpokladali, že sa Vladovi otvoria dvere na vysokú školu. V roku 1921 prišiel ako tretí člen Clementisovej rodiny do Prahy, kde sa rozhodol uskutočniť vlastný sen, stať sa právnikom, a pomáhať tak slabším. Prišiel tam ako socialista a založil študentský debatný krúžok. V Prahe sa odhodlal zahĺbiť do zložitých otázok myslenia o dianí vo svete. V roku 1922 bol už ideologicky sformovaný a podieľal sa na zakladaní Voľného združenia študentov socialistov zo Slovenska.Bez problémov zvládal skúšky a semináre s výborným alebo veľmi dobrým prospechom. Nezaostával ani v jazykovej príprave, keď si v druhom semestri prvého ročníka zapísal kurz angličtiny a rok neskôr sa vybral na samoštúdium do Drážďan. Rok 1923 sa jeho záujem sústredil na francúzštinu, ktorej sa prišiel podučiť do Aix-en-Provence.

Životopis

Vladimír Clementis sa narodil v roku 1902 v Tisovci, ktorý na to obdobie prežíval veľký kultúrny a spoločenský rozmach. Tisovec znamená predovšetkým závideniahodnú atmosféru rodinnej pohody a krásnej prírody. V dokonalej harmónii rodiny a prostredia sa formovala nová osobnosť slovenského kultúrneho a politického života, Vladimír Clementis. Vladimír len zdanlivo prežil svoje detstvo ako ktorékoľvek iné dieťa. So súrodencami Miroslavom, Boženou a Oľgou prežíval prvé chlapčenské dôverné dobrodružstvá. Medzi rovesníkmi si však nenašiel spriaznenú dušu a ako dieťa nepoznal úžasný pocit vzrušenia aký vzniká vo vzťahu medzi priateľmi. Vyrastal v učiteľskej rodine Ľudovíta Clementisa, ktorý ho od malička viedol k zodpovednosti a čestnosti. Bola to najmä zásluha matky, že prežil príkladné detstvo, lebo ona deťom každé popoludnie spievala ľudové piesne, čítala básne, či slovenské a české rozprávky. U Vladimíra tak vzbudila záujem o literatúru a umenie. „Vlado a jeho vrstovníci, nielen súrodenci, sa v intimite obľúbených priestorov pri rodinnom krbe zavčasu začali venovať čítaniu. Úctu k tlačenému i hovorenému slovu dostali do vienka“ (Čierny, 1999 a, s.9). Rodina ho vychovávala v protestantskom duchu. Od malička žil v blízkosti českého a slovenského národa, a tak mal najväčšie predpoklady na to, aby sa stal zapáleným vlastencom a mohol nastúpiť skvelú kariéru v štátnom aparáte.


DAV
Logickým pokračovaním Clementisovho osobnostného vývoja bolo zblíženie sa s českou avantgardou, členstvo v Ľavej fronte a založenie skupiny DAV, kde sa na jeseň 1924 stal hlavným ideológom a dušou rovnomenného štvrťročníka, nezakryto orientovaného komunisticky a prosovietsky. Počas prázdnin 1923 si vymieňal korešpondenciu s Danielom Okálim, Edom Urxom a Jánom Poničanom o koncepcii. Nebolo pochybností o tom, že novovznikajúci DAV bude ľavicovo orientovaný, ale aj napriek ideálom, ktoré mladí davisti vyznávali, nestal sa sladko romantickým. „Slovo DAV predstavovalo od začiatku širší pojem, označovalo oveľa viac ako len revue a neskoršie časopis toho istého názvu. Predstavoval aj skupinu intelektuálov-davistov ako celok, skupinu umeleckú i politickú. Davisti sa prezentovali ako výrazne vyhranené myšlienkové hnutie, ktoré v spoločnosti vyvolávalo rozruch a pohyb v celom umeleckom a spoločenskom dianí na Slovensku“ (Drug a kol., 1965 a, s.190). Clementisov racionalizmus schladzoval každé výboje Daňa Okáliho. V roku 1923 sa spoločne dohodli na skratke DAV, ktorá pochádzala z ich krstných mien – Daniel, Andrej a Vlado. Špecifické črty DAV-u vytvárali dispozície, záujmy, zameranie, temperament, jednoducho osobnosť jeho dvoch najväčších prispievateľov Clementisa a Novomeského, ktorí jednotlivým číslam a ročníkom vdychovali osobnostnú pečať aj vnútornú kontinuitu. Aj napriek tomu, že členom redakčného kruhu bol od roku 1926, oficiálne sa Clementis stal redaktorom DAV-u až v roku 1929, bol mužom na pravom mieste. Nevedel síce zabezpečiť pravidelné vychádzanie DAV-u, ale ak si uvedomíme podmienky v akých DAV vychádzal, zistíme, že z minima vyťažil maximum. Obom sa podarilo vydať iba pár čísel. „V jednom z nich v úvodníku Slovo skupiny Clementis písal o pokračovaní v boji za nové idey pozdvihnuté k životu hlavne ruskou revolúciou vo všetkých sférach spoločenského žitia“ (Krno a kol., 2002 a, s.9). „Davisti predpokladali, že meštiacky štát asi nebude s otvorenou náručou vítať komunistických intelektuálov“ (Drug, 1967 b, s.31). Z tohto obdobia sa zachovalo iba pár spomienok o jeho pôsobení v ľavičiarskom Klube mladých, literárnom odbore Umeleckej besedy slovenskej a doložiteľné sú aj organizačné podklady o besedách s českými kultúrnymi osobnosťami.
Do Bratislavy vtedy na besedy prichádzali V. Nezval, J. Seifert, J. Voskovec a J. Werich.
Vlado Clementis bol príkladom všestranného človeka. Od detstva sa prejavoval ako talentované dieťa. Rád spieval, miloval divadlo, výtvarné umenie a film. Viacerí ho považovali za literáta. Aj jeho vzťah s dr. Emilom Boleslavom Lukáčom, či Martinom Rázusom bol výrazným príkladom vzájomného rešpektu ľudí rozdielneho ideologického zamerania. Ich cesty sa v rozhodujúcich dejinných momentoch slovenskej histórie spájali. Spájalo ich hlboké sociálne cítenie, odpor voči násiliu, nespravodlivosti, úsilie aktívne pomáhať biednym, utláčaným a prenasledovaným.
Priateľstvá s ľuďmi ako Iľja Erenburg, Vítezslav Nezval a s ďalšími pomáhali autorite davistov nielen pri pôsobení na kultúrnej, ale aj politickej scéne. Ba dokonca sám Erenburg Clementisa považoval za básnika. Hmatateľné dôkazy by sme sotva našli, stačilo však Vladove poetické vyjadrovanie názorov vo verejných vystúpeniach. Poéziu nepovažoval za dôležitý medzník života, preto si volil, aj sa venoval pre neho dôležitejším veciam. Literatúra mu však zostala veľmi blízka. Na prvom mieste stál Iľja Erenburg, ktorý názormi a dielami ovplyvňoval nielen davistov, ale aj ďalších slovenských spisovateľov. Erenburg nebol len spisovateľom, bol to priateľ, ktorý sa stal kmeňovým autorom DAV-u, pravidelne sa vracal do Bratislavy a hovoril svetu o neznámom Slovensku, otváral obloky do Európy. „V tom istom čase sa Clementis stal obdivovateľom a propagátorom sovietskych filmov od takých velikánov ako Ejzejštejn, Pudovkin, či Dovženko“ (Krno a kol., 2002 b, s.9). Poznatky si rozširoval na zahraničných cestách, kde sa iba utvrdzoval v presvedčeniach o kvalitnej kinematografii a literatúre od ČSR na východ. Nadšené dojmy a skúsenosti z ciest uverejňoval v Rudom práve, Tvorbe a Indexe..., pretože DAV vychádzal veľmi nepravidelne.
Rok 1931 bol pre DAV plodný. Voľnému združeniu sa podarilo vydať 12 čísel, čo mladí slovenskí socialisti pokladali za veľký krok dopredu.
Prvé čísla splnili všetky očakávania verejnosti. Clementis písal o národnostnej otázke, Poničan o vzťahoch medzi inteligenciou a proletariátom, Okáli o politických zápasoch na Slovensku, Križka o slobode tlače. Clementisovi ako redaktorovi záležalo na žurnalistickej rozmanitosti. S pochopením kvitoval vynaliezavosť prispievateľov a spoluredaktorov, ak jej výsledkom bola zvýšená údernosť a presvedčivosť holých faktov. Predstavili sa aj niekoľkí slovenskí básnici a traja zahraniční. Každá báseň mala v revue DAV svoje miesto a presne určený význam. „O zmysle Okáliho úvodných veršov jasne hovorí názov Štvaná reč z roku 1917. Je to básnické hlásenie sa k ideálom, ktoré inšpirovali a formovali skupinu, preto vyšlo bez uvedenia autora“ (Drug a kol., 1965 b, s.204). Vlajka na Himaláji od Andreja Sirackého mala podobný zámer. Proletárske myšlienky sa doslova chrlili a otvorene hlásili k ideám socializmu. Prežitým tradíciám postavili náhrobný kameň. V nich pokračovali Poničan, Novomeský, Okáli, Elen a ďalší. Pod názvom Provokácie vyšli literárnokritické príspevky a v nich drobné charakteristiky súčasných slovenských a českých spisovateľov. To však neznamenalo, že by sa „nový“ DAV vyhýbal tradičným publicistickým útvarom. Tie mali svoje miesto a tvorili jeho základnú kostru. Nové formy však oživovali, dodávali švih, údernosť a pohotovosť.
Všeobecne sa usudzuje, že DAV bol časopis slovenskej ľavicovej inteligencie. Ale netreba zabúdať na to, že v niektorých obdobiach bol DAV jediným komunistickým časopisom na Slovensku, a preto jeho čitateľmi neboli iba príslušníci inteligencie. V mnohých číslach sa našli rukou napísané listy robotníkov a roľníkov. Čitatelia informovali redakciu ako sa časopis číta, rozširuje a o čom by sa chceli dočítať v ďalšom čísle. Niektoré z nich hovorili aj o zahraničných spolupracovníkoch a pravidelných odberateľoch.
„Davisti neboli zázračné deti: nevedeli rovnako mnoho v každom období svojho života. Vychovávala ich životná skúsenosť i meniace sa situácie. Ale nebáli sa z nových poznatkov vyvodzovať nové závery. Nezmeraveli na niečom, čo raz pokladali za správne“ (Drug a kol., 1965 c, s.22).

Ľavicový intelektuál
„Clementis sa začal zaoberať zahraničnou politikou až v zrelom veku. Do KSČ vstúpil roku 1925, čo môžeme prirátať na vrub sociálnemu cíteniu a mladíckemu idealizmu. V roku 1935 sa dokonca stal poslancom za túto stranu“ (Šmihula a, 1999).
Naskytá sa nám otázka prečo Clementis vstúpil do KSČ? V jeho rozhodovaní zohrali úlohu životné pocity, štúdium, pražské a slovenské známosti a taktiež pobyty v zahraničí.
Clementisovi sa od začiatku pozdávala práca v parlamente. Bola to koncepčná politická práca, kde naplno ukázal svoj iskrivý intelekt. Aj keď bol na vedúce funkcie zvyknutý z časopisu DAV, uvedomoval si, že poslanecký mandát ako prejav dôvery voličov je omnoho dôležitejší, preto mu prikladal vysokú zodpovednosť. Po zvážení odovzdal šéfredaktorské žezlo DAV-u Lacovi Novomeskému a naplno sa začal venovať poslaneckej funkcii. Skúsenosti, ktoré si priniesol z DAV-u využíval aj na politickom poli. V týchto necelých štyroch rokoch Clementisovej angažovanosti v politike sa odráža kus osobnostnej orientácie, svetonázor ľavicového intelektuála a hlboká podstata jeho duše. Svojou prácou vyjadroval proeurópske myslenie a sklony k demokracii. Všímal si jazvy aj bolesti, ktoré jatrili Slovensko, usiloval sa ich najskôr analyzovať, ale ponúknuť aj riešenia. „V roku 1935 musela KSČ zmeniť taktiku i svoj postup a politickú líniu. V poradí štvrté a posledné voľby nepriniesli veľké presuny voličov. Opozičná ľavica zosilnela. Poslancami za KSČ sa stali Štefan Major, Vladimír Clementis, Viliam Široký, František Zupka, Štefan Košík a Karol Šmidke“ (Čierny, 1999 b, s.22). Keď 24. júna 1935 ako poslanec za liptovskomikulášsky kraj po prvýkrát vystúpil v parlamente, bolo to jeho prvé vystúpenie z deviatich, ktoré ho ešte len čakali. Vtedy žiadal viac vzduchu pre Slovensko a pre národ. Clementis vystupoval vždy, keď mal čo povedať. Hovoril k veci, čisto a zrozumiteľne a predkladal jasné stanoviská. Bol členom niekoľkých parlamentných výborov: ústavnoprávneho, rozpočtového, kultúrneho a imunitného. Ako člen jedného z nich, kultúrneho, neprestal sledovať vývin literatúry a dôkazom toho sú aj články o kultúrnej problematike. Clementis ako každý iný človek časom dozrieval. Vedel, že so všetkým, čo navrhne strana nie je možné súhlasiť, ale bol si vedomý aj potreby držať krok s ostatnými. Postupne, cieľavedome pristupoval k problémom a riešil ich. V tridsiatych rokoch sa Clementis stal výraznou osobnosťou slovenského politického života, ale ako povedal Gustáv Husák, bohužiaľ nie v tej politickej strane, v ktorej sa nachádzal. Tam sa nemohol rozvinúť jeho talent naplno (Čierny, 1999 c, s.23). V rozpätí rokov 1935 – 1938 predniesol v parlamente celkom 9 prejavov, robil prehľadné rozbory zákonov a skúmal ich v záujme strany. Politicky presvedčivo využíval i neférové prechmaty polície a justície, tvrdé zásahy četníkov a narcisizmus českých a slovenských nacionalistov (Čierny, 1999 d, s.24). Clementis cítil, že na pomerne zanedbanom Slovensku je potrebné doháňať civilizovaný svet v každom ohľade. Po zjazde slovenských spisovateľov v Trenčíne sa pod jeho vedením davisti zjednotili a napísali záverečnú rezolúciu. 51 spisovateľov ju podpísalo a kongres zaslal list predsedovi Medzinárodného združenia spisovateľov na obranu kultúry Francúzovi André Gideovi.

Obdobie emigrácie
V októbri 1938 pražská vlády zastavila činnosť komunistickej strany a Clementisa zbavili poslaneckého mandátu. Pre seba a Lídu hľadal riešenie: emigráciu. Krátko po tom, ako vznikol Slovenský štát odcestoval aj s manželkou Lídou do Prahy k jej rodičom. Podali si žiadosť o víza, ale on ako slávny komunista sa ich nedočkal, a tak mu ostávala posledná možnosť, emigrovať. Prvýkrát im to nevyšlo, ale druhý pokus bol úspešnejší, a tak sa ocitli vo Francúzsku. „Vlado sa napokon na druhý pokus dostal do Francúzska, kde už na neho čakala manželka. Clementis sa v Paríži stretával s veľvyslancom Štefanom Osuským, so Slovákom z Brezovej pod Bradlom, ktorý sa nepodvolil nemeckému diktátu. Clementis si mimoriadne vážil Osuského“ (Krno a kol., 2002 c, s.49).
„Vladimír Clementis bol tiež jeden z tých, čo v poslednej chvíli, keď sa už hraničné závory hermeticky zatvárali, opustil Slovensko a našiel dočasný azyl v Paríži“ (Drug a kol., 1965 d, s.466). Tu sa sformovalo jedno z centier československého exilu v zahraničí. Založil Narodnú radu československú, ktorá však nebola prezidentom Benešom akceptovateľná. Zistil, že ani zahraničie nebolo pre neho bezpečným úkrytom. V auguste 1939 sa dopustil osudovej chyby. Pred priateľmi priznal, že pochybuje o správnosti sovietskej politiky. Pochyboval o pakte ZSSR – Nemecko a vyjadril aj obavy s citeľným oslabením antifaštických radov. V komunistickej strane sa pochybnosti nezaobišli bez trestu, ktorý nasledoval, ako vylúčenie zo strany. Vo Francúzsku ho 11. novembra 1939 zatkli a niekoľko mesiacov ho prevážali z jedného internačného tábora do druhého. Po porážke Francúzska sa vojaci presunuli do Anglicka. Spory s veliteľmi vyústili do konfliktov, ktoré sa Clementis rozhodol riešiť odchodom z československého vojenského oddielu. Clementisovci sa šťastne preplavili do Anglicka. On so svojím armádnym oddielom a ona inou loďou. Potom ako sa od Širokého a Kóhlera vysokí stranícki predstavitelia dozvedeli o jeho nesúhlase s Paktom Ribbentrop – Molotov, ale aj so sovietsko – fínskou vojnou, definitívne ho vylúčili z KSČ. „Úprimne veril v akúsi osvietenú formu socializmu a rozhodne nebol sám“ (Šmihula b, 1999).
Vo Francúzsku sa zapojil do aktivít československých emigrantov. Aj mimo strany chcel, aby ho považovali za komunistu. Počas londýnskej emigrácie sa začal zaujímať o politické aplikácie všeslovanskej idey a osvojil si presvedčenie, že orientácia budúceho Československa by mala byť prosovietska. Zároveň veril, že v ZSSR dôjde k podstatným liberalizačným reformám. Tieto jeho úvahy neboli v danom kontexte ničím výnimočné, fakticky rovnako uvažoval aj Eduard Beneš a mnohí iní nekomunistickí predstavitelia. Počas niekoľkých sťahovaní Clementisovi a jeho manželke Líde neustále pomáhal Theo Florín, s ktorým sa ľudsky zblížil.
„Keďže v tom čase bol už Clementis tajomníkom, jeho právomoci boli vyššie, a tak pomohol Theovi Florínovi zostať vo francúzskom Paríži. Theo sa bohužiaľ priatelil s problematickými ľuďmi, obvinili ho z kolaborácie s Nemcami a jeho návratu späť do Prahy sa už nedalo zabrániť“ (Andráš Matej, Dostojevského rad 1, Bratislava 13.11.2003). Medzitým sa Clementis ako minister zúčastnil návštevy u Stalina, ktorý si ho vybral ako vyvoleného a celý večer mu robil spoločnosť, a tak nemal ani potuchy, že sa niečo deje.
„Clementis, ktorý na jeseň 1949 viedol čs. delegáciu na Valnom zhromaždení OSN, takmer denne dementoval výroky, ktoré mu pripisovali. Adolf Hoffmeister, navrhovaný za nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN za ČSR, ho informuje, že dostal lístok, v ktorom ho pisateľ žiada, aby upozornil Clementisa, aby sa domov nevracal. O týchto udalostiach sa začína šepkať aj doma. V liste zo 14. októbra mu manželka Lída píše do New Yorku: „Aj tu sme počuli plno klepov a šíriteľom nekľudu je ten zjašený Theo, potrebuje usmerniť a Vilo (Viliam Široký) to s ním vie dobre“(www.noveslovo.sk/archiv).

Návrat na Slovensko, prenasledovanie a smrť
Ako poznáme Clementisa určite by sa vrátil na Slovensko aj keby vedel, čo sa ide stať. Veď ako sa vyjadril v jednom z listov, jeho dôverný priateľ Laco Novomeský, „že sa s ním zohrala nečistá hra, ale aj keby poslúchol rady „informátorov“ a ostal by v zahraničí, bol by síce na žive, ale za akých podmienok.“
Clementis bol typ človeka, ktorý sa nevzdáva do poslednej chvíle. Nečakal na zázrak a záchranu, ale postavil sa k daným problémom a obvineniam hrdinsky. Veď česť mal iba jednu!
„Po návratu z emigrace provedl sebekritiku, byl přátelsky přijat Gottwaldem a zároveň bylo obnoveno jeho členství v KSČ. Od dubna 1945 do smrti J. Masaryka v březnu 1948 byl státním tajemníkem ministerstva zahraničních věcí. Potom, k velké nelibosti zneuznaného Z. Fierlingera, se stal ministrem zahraničních věcí. Po celou tuto dobu důsledně prováděl politiku Gottwaldova vedení KSČ. To mu však nebylo mnoho platné“ (www.libri.cz).
A tak po návrate na Slovensko nepociťoval potrebu sebakritiky. Je všeobecne známe, že všetky obvinenia boli vykonštruované, falošné a všetci, ktorí ich na vysokých miestach tlmočili vedeli, že je potrebné ho odvolať z vysokej štátnej funkcie. Z ministra zahraničných vecí sa stal radový zamestnanec banky, zmenil bydlisko a aj štýl života. Postupne si začal aj s manželkou Lídou zvykať na daný životný štýl, ale nikdy sa neprispôsobili takej veľkej potupe osobností. Vlado si dlhé chvíle krátil prechádzaním sa so psom Brokom, ktorý bol v tom čase najvernejší spoločník, a čo bolo hlavné, nevedel o ničom. Tak aj 21. januára ako každý deň venčil Broka, ale už sa domov nevrátil. Tí hore využili akciu Kameň. Naložili ho do auta prešli falošné hranice, kde ich už očakávali falošní nemeckí a americkí vojaci. Clementis na hru nepristúpil a žiadal návrat do Prahy. Namiesto toho bol prevezený do jednej z najhorších mučiarní, čomu sa vtedajší prezident Klement Gottwald potešil.
„Skutečně p. Clementis byl obětí hněvu p. Molotova, poněvadž armáda i letectvo čs. republiky jsou stále plny elementů, které jsou Sověty považovány za "málo bezpečné a reakční". Neudivuje tedy, že Moskva nechce poskytnouti úvěry armádě, která nemá její plnou důvěru“ (www.army.cz).
Keď sa o niekoľko dní vrátil Lídin brat Ján Pátek zo svadobnej cesty, našiel svoju sestru už iba fajčiť jednu cigaretu za druhou. „Ukradli nám Vlada,“ znela strohá odpoveď z jej úst. O deň na to zmizla aj ona. Ani dlhé mesiace fyzického a psychického týrania ju nedonútili vypovedať proti manželovi. Jedného večera ju obliekli do sviatočných šiat, učesali a takto ju 2. decembra zatkli. Ako vždy sa ukázala silnejšia ako sa od nej čakalo. V každom liste, či návšteve sa utvrdzovala v tom, že všetko bude v poriadku. Tešila sa na spoločnú rybačku v Tisovci, na prechádzky s Brokom, na zabíjačku, ale sama vedela, že s pribúdajúcimi dňami sa jej slová stávajú iba ilúziou. Zrejme vôľa človeka je nevyčerpateľná. S nadľudským premáhaním sa stretla posledný krát so svojím manželom, medzi dvojitou mrežou, na meter od seba... A tak viac povedali oči, čo ústa povedať nemohli. Po návrate z návštevy si vypýtala v cele vedro s vodou a kefu, aby si zamestnala myseľ. Ráno jej veliteľ podal do prázdnych rúk dve fajky, tabak a palicu. Ešte v ten deň ju prepustili na slobodu.

Tvorba

1942 Usmerňované Slovensko - publicistika
1943 Medzi nami a Maďarmi - publicistika
1943 Panslavizmus kedysi a teraz - publicistika
1943 Slováci a Slovanstvo - publicistika
1945 Československá zahraničná politika- publicistika
1946 Slovanstvo kedysi a teraz - publicistika
1947 Odkazy z Londýna - publicistika
1964 Nedokončená kronika - memoárovo- dokumentárna kniha
1967 Vzduch našich čias 1 - 2 - výber
1968 Listy z väzenia (spolu s L. Clementisovou) - memoáre
1977 O kultúre a umení - výber
1997 O sebe a o Slovensku - memoáre
literatúra, hudba, divadlo a film
zdroj: Jaroslava Milčíková (autor), Úrad vlády SR
posledná aktualizácia 12.12.2016

  Mapa

kontaktujte nás

tip na osobnost