Cez týždeň bývajú manželia Šlachtovci na našom najväčšom sídlisku v Petržalke, ale víkendy a leto trávievajú 50 km od Bratislavy, na Záhorí, kde si pred desiatimi rokmi kúpili chalupu. „Hoci som kombináciu bývanie v meste a víkendy na chalupe v minulosti odmietal, časom som si uvedomil potrebu relaxácie. Kým kedysi som víkendy využíval na prácu, doháňal som to, čo som cez týždeň nestíhal, dnes si na chalupe dobíjam baterky. A do Bratislavy sa vraciam už s čistou hlavou,“ hovorí o výhodách chalupárčenia Štefan Šlachta.
Úžasný výhľad
Dedina, v ktorej našli nielen úžasné prostredie, ale aj skvelých ľudí, je pre Záhorie atypická. Nie sú tam komáre ani typická rovina, rozprestiera sa v slepej doline. „Keď sme sa sem prišli po prvý raz pozrieť, posadil som sa na verande a cez malé okienka som pozeral von. Videl som hrebene Karpát. Bol to fantastický pohľad! Ešte som nebol vnútri, už som vedel, že si domček kúpime. Som Ružomberčan a veľmi mi to tu pripomína Liptov.“
Hoci Štefan Šlachta vyrastal v rodinnom dome a okolo domu vie čo-to urobiť, je presvedčený, že každý má robiť to, čo vie. Preto remeselné práce, ktoré si chalupa vyžadovala, nechal na odborníkov. Najväčší problém bolo vyhádzať staré veci – rúry ústredného kúrenia, zábradlia či zabetónované detské vaničky. Až potom si noví majitelia začali vytvárať nový interiér z nových starých vecí. Niektoré kusy si priniesli z chaty svokrovcov, ktorú mali na Devíne. Kuchyňu si navrhla pani Šlachtová. Hoci nie je architektkou, táto miestnosť je jej kráľovstvom. Chcela, aby kuchyňa zapadla do vidieckeho prostredia, a tak navrhla vymurovať boky na kuchynskej linke.
Vítajú ich mačky
„Na chalupe sme nerobili výrazné zásahy, zateplili sme severnú stenu a terasu prekryli drevenou konštrukciou, aby sme tu mohli sedieť v každom počasí.“ Pôvodné ústredné kúrenie nahradili klasické dedinské pece na drevo. „V prípade potreby nám zakúria aj susedia. Sú to priestory, ktoré sa dajú bez problémov vykúriť veľmi rýchlo,“ hovorí domáci pán. V dome, ktorý je z roku 1953 a má veľmi jednoduchý, podlhovastý pôdorys, je samostatný obývací priestor, kuchyňa a spálňa, ale v lete sa celý život majiteľov chalupy odohráva na veľkej terase. „S manželkou sa tu cítime stále lepšie a lepšie. Keď prídeme na chalupu, v momente sa k nám sťahujú všetky mačky od susedov. A keď sa s nami v nedeľu večer lúčia, sedia na múriku a pozerajú, ako nakladáme veci do auta.“
Niečo nové, niečo staré
Štefan Šlachta pracuje celý život ako architekt, ktorý rozumie nielen krásnu, ale aj praktickosti. Akému štýlu zariadenia dáva prednosť? „Mám rád kombináciu nového so starým. Napríklad zostavu moderných svietidiel a starej obývačky. Človek by mal mať variabilné zariadenie interiéru. Aby z času na čas mohol prestavať a oživiť priestor. Akýkoľvek super interiér sa po čase opozerá a bola by chyba, keby nebola šanca obmieňať ho. Interiér sa dá meniť obrazmi, fotografiami atď. Aj my s manželkou takmer každý rok niečo vyhodíme a iné zasa dokúpime. Dôležité je vytvoriť si prostredie, v ktorom sa človek cíti príjemne, kút, kde sa dokážem zašiť. Videl som veľmi veľa krásnych, moderných super víl. Ale najdôležitejšie je, aby sa tam človek po piatich minútach cítil, akoby tam prežil celý život.“
Naj „vecička“ v chalupeJe to pec, večer sa pozerám, ako v nej horí oheň. Nepotrebujem ani televízor. Odmala som mal rád oheň, vždy som sa pozeral na jeho svetlo a počúval zvuk horiaceho dreva. Vychádza z neho mier a pokoj.
Aké je bývanie snov Štefana Šlachtu?
V princípe som skromný človek. Nikdy som netúžil prezentovať sa superdomom, aj keď mnohí hovoria, že architekt by ho mal mať. Vyrástol som v rodinnom dome, viem, koľko roboty je okolo domu. Keď som chcel robiť svoju prácu aj potom, keď som prišiel domov, nemal by som na dom čas. Vyhovovalo mi, že som nemusel opravovať strechu, plot… Keď som bol vo Fínsku, navštívil som známeho, ktorý býval na sídlisku v dvojizbovom byte. Spýtal som sa ho, či si nemôže dovoliť lepšie bývanie. S úsmevom mi povedal: Samozrejme, ale prečo? Býval vo veľmi príjemnom prostredí, vedľa domu bolo jazero, v zime zasa mohol hneď skočiť na bežky. A vtedy sa vo mne zafixovalo – načo mať silou-mocou rodinný dom?! Som veľmi spokojný s bývaním, ktoré mám. Oceňujem, že v Starom Meste som pešo za 15 minút. Navyše, dnes je už prostredie Petržalky oveľa kvalitnejšie ako kedysi.
