Arcibiskup Zvolenský: Ak by došlo k odluke, štát by musel cirkvi vrátiť odobraté majetky
10.9.2014 06:00
akt. 13.03.2015 07:44

Arcibiskup Zvolenský: Ak by došlo k odluke, štát by musel cirkvi vrátiť odobraté majetky

Uložiť článok
S arcibiskupom Stanislavom Zvolenským sme sa stretli v priestoroch Bratislavskej arcidiecézy a rozprávali sme sa nielen o jeho rozhodnutí stať sa kňazom, ale aj o problémoch, ktorým musí cirkev na Slovensku v súčasnosti čeliť. 

Aké ste mali detstvo? Kto za vami prišiel s myšlienkou stať sa kňazom?

Vyrastal som v rodine veriacich, život viery bol pre mňa samozrejmosťou už od detstva. Veriaci ľudia vedia, že stať sa kňazom, musí byť slobodné rozhodnutie každého človeka. Je to akýsi podnet, s ktorým sa človek stretáva vo svojom svedomí a ktorý ho možno prekvapuje, no uvedomuje si, že ho dostáva priamo od Boha.

Keď som tento podnet v sebe objavil ja, mal som asi dvanásť rokov. Opatrne som nad tým premýšľal, pretože takéto rozhodnutie si vyžaduje veľkú duchovnú odvahu – spoľahnúť sa na Boha, že mi pomôže žiť život kňaza.

Samozrejme, že moje detstvo nebolo len o tom. Vyrastal som v Trnave na sídlisku, hrával som futbal, chodil som sa bicyklovať, ale aj korčuľovať na zamrznutý rybník. Šport mi bol veľmi blízky, na gymnáziu som hrával hádzanú a futbal.

A keď neskôr malo nastať moje rozhodnutie, ktorou cestou sa bude môj život uberať, aj napriek tomu, že tu bola možnosť založiť si rodinu, ten tichý podnet v mojom vnútri mi hovoril, že byť kňazom je správne a že to treba nasledovať. Túto službu pokladám za veľmi hodnotnú, má pre mňa zmysel a teší ma, že ju môžem vykonávať.

Už ako dieťa ste teda mali silný vzťah k Bohu. Myšlienka vzdať sa ho zrejme nepripadala do úvahy ...

Dostal som dar, ktorý som zo začiatku považoval za samozrejmosť, keďže som bol k nemu vedený rodičmi, modlitba vtedy patrila k môjmu životu. A hoci som v škole počul veľa kritiky voči náboženstvu – v období komunizmu to bolo najzreteľnejšie – sila rodiny a samotný dar boli oveľa silnejšie ako to, čo som počul zvonku.

Prečo sa ľudia rozhodnú veriť v Boha?

Pre mňa viera v Boha bola a stále je spôsobom života. A keď som aj prechádzal vlastnými pochybnosťami a hľadaním pravdy, nakoniec som prišiel k záveru, že veriť v Boha je správne. Všetko je to o individuálnom rozhodnutí človeka, pretože aj tvrdiť, že Boh neexistuje, je tiež len viera.

Nelákali vás aj iné smery?

Rozmýšľal som aj nad inými možnosťami. Vždy to však bolo povolanie, ktorým by som pomáhal ľuďom. Páčilo by sa mi byť lekárom, či učiteľom. Druhé spomínané som však nepovažoval za reálne, pretože učitelia sa v období komunizmu, v ktorom som vyrastal, nesmeli prejavovať ako veriaci ľudia. A svojej viery som sa vzdať nechcel.

Zmenil sa Váš vzťah k Bohu počas rokov?

Vzťah k Bohu je náročné merať. U mňa si tento vzťah prešiel mnohými náročnými životnými situáciami, a preto dúfam, že je silnejší, hlbší a pravdivejší ako bol v detstve.

Skúsme sa pozrieť na to, ako mladých ľudí na duchovnú cestu pripravuje pobyt v kňazskom seminári.

V súčasnosti sú mladí ľudia iní, ako sme boli my. Ich myslenie je utvorené prostredím, v ktorom vyrastajú a práve to sa výrazne líši od minulosti. Spôsob prípravy na kňazstvo je postavený na metóde zdokonalenia a prehĺbenia sa v duchovnom živote a tá je rovnaká, ako keď som sa v seminári pripravoval ja.

A čo príprava kňazov po psychickej stránke. Existuje niečo také?

To je otázka základnej psychickej vyrovnanosti. Ak človek nemá špecifické psychické problémy, vzťah s Bohom mu pomáha duchovnú psychickú vyrovnanosť udržovať.

To znamená, že keď je vyrovnaný s tým čo ho čaká, už by počas seminára nemal mať pochybnosti o správnosti svojej cesty?

Počas prípravy môže mať pochybnosti. Vtedy spoznáva seba samého, svoj vzťah k Bohu, život kňaza ako svoje povolanie. Je to znak pokroku a postupu dopredu. Človek musí pochybovať, aby sa dostal k pravde.

Keď si počas hľadania uvedomí, že jeho cesta nie je správna, môže seminár opustiť?

Môže to urobiť a dokonca je čestné, aby to urobil. Ak sa k tomu otvorene prizná, môže slobodne odísť. Pobyt v seminári má pomôcť hlbšie spoznať seba samého a svoje rozhodnutie.

Stáva sa často, že niekto odíde?

Zo sto percent si to dvadsať rozmyslí a odíde.

Môže v tom úlohu zohrávať aj myšlienka celibátu?

Každý, kto sa hlási do seminára, si je vedomý, že pre rímskokatolíckeho kňaza je požiadavka žiť v celibáte povinnosťou. Mladý človek to poznanie má, nevstupuje tam s tým, že by o tom nevedel. V rozhodnutí odísť môže celibát zohrávať tú úlohu, že sa človek rozhodne pre druhú alternatívu, teda že je pre neho manželstvo dôležitejšie.

Čo znamená celibát pre vás?

Povedal by som to asi takto. Krása zdravej a šťastnej rodiny je veľká hodnota, ale krásny je aj život kňaza v celibáte. Sú to dve krásy, ktoré si vzájomne pomáhajú a nevylučujú sa.

V živote človeka – muža, ktorý patrí do cirkvi západného obradu, však existuje miesto iba pre jednu z týchto hodnôt. Preto je tu istá voľba. Platí pravidlo, že každá voľba je aj obmedzenie. Človek dennodenne pociťuje, že nemôže obsiahnuť všetko, pretože náš život je o voľbe.

Aj napriek ťažkostiam, ktoré sú s ním spojené, je jeho hodnota taká silná, že celibát nebude v cirkvi nikdy zanechaný. Služba kňaza, ktorý žije v celibáte naberá silný duchovný rozmer.

Znamená to, že gréckokatolíci sú horšími kňazmi?

To určite nie. Viacerí gréckokatolícki kňazi sú síce ženatí, ale žijú pre svoju rodinu a aj pre službu kňaza. Ide však o dva spôsoby života – celibát a rodina. Obidva majú svoju nenahraditeľnú hodnotu.

Hovorili sme o ľuďoch, ktorí sa počas seminár a rozhodli opustiť duchovnú cestu. Čo sa stane, ak sa tak rozhodne už vysvätený kňaz. Je to možné?

Stávajú sa aj takéto prípady. Môže ísť o nešťastný vývoj udalostí v živote kňaza, že pre určité okolnosti nedokáže vykonávať duchovnú službu. Vtedy môže požiadať pápeža o dišpenz od celibátu – oslobodenie od sľubu. Ak mu ho pápež udelí, kňaz sa môže platne zosobášiť a založiť si rodinu.

(Článok pokračuje pod fotogalériou)

3fotky v galérii Arcibiskup Stanislav Zvolenský, predseda KBS

Aj potom sa stále môže nazývať kňazom?

Kto bol raz vysvätený za kňaza, ostáva ním navždy. Udelenie dišpenzu prináša so sebou možnosť, že môže uzavrieť manželstvo a že oficiálne už nemôže vykonávať kňazskú službu. Bytostne však stále zostáva kňazom.

Skúsme sa teraz pozrieť na vývoj cirkvi. Aké bolo jej postavenie počas komunizmu a po revolúcii, respektíve po vzniku republiky? Čo sa zmenilo?

Rozdiely sú zreteľné vo vonkajších prejavoch života cirkvi. Jadro cirkvi – vzťah k Bohu a vzťahy medzi veriacimi – ostalo rovnaké. Počas komunizmu museli ľudia rozmýšľať nad tým, akým spôsobom by mohli preukázať svedectvo o svojej viere v podmienkach, ktoré boli nepriateľské.

V súčasnosti síce priznanie k viere neznamená, že človek stratí zamestnanie, ale prostredie, ktoré veriaceho človeka ovplyvňuje je náročnejšie, a preto aj svedectvo viery môže byť komplikovanejšie. Situácia je iná, ale neznamená to, že je pre cirkev jednoduchšia.

Ako ste vnímali cirkevnú politiku emeritného pápeža Benedikta XVI. a ako súčasného pápeža Františka. Kto vám je bližší?

Cirkev má v poslednom období šťastie na výborných pápežov. Boli to silné osobnosti. Veľkým obohatením pre mňa bolo všetko, čo priniesol pápež Benedikt XVI. Myšlienky a knihy, ktoré sú od neho k dispozícii, sú pre mňa veľkým zdrojom duchovných podnetov.

Na druhej strane, súčasný

 prináša vynikajúce podnety a dynamiku do riešenia aktuálnych problémov. Obaja sú darom, každý vlastným spôsobom.

Ako ste reagovali na abdikáciu Benedikta XVI.?

Najprv som si myslel, že je to novinárska kačica, ale keď som si to overil z viacerých zdrojov a zistil som, že je to pravda, pocítil som smútok. Pápež, ktorého som si veľmi vážil, urobil veľké rozhodnutie.

Možno mi bolo sebecky ľúto, že na čele cirkvi nebude stáť Benedikt XVI., na druhej strane som obdivoval jeho duchovnú silu a dôveru v Boha a akékoľvek názory, že jeho abdikácia súvisela so škandálmi v cirkvi, popieram.

Skúsme sa teraz bližšie pozrieť na tri udalosti, ktoré rezonujú na Slovensku v súvislosti s cirkvou. Prvá – pastiersky list o gender ideológii z minulého roka. Na to sa dalo reagovať buď pozitívne alebo negatívne...

Konferencia biskupov Slovenska, ale aj ja osobne, sme dostali veľa pozitívnych a podporných stanovísk od ľudí, možno aj práve preto, že mediálne sme si za to vyslúžili veľa kritiky. Je to však komplikovaná situácia, pretože ma navádza k tomu, aby som sa vžil do pozície tých, čo kritizovali a to pre mňa nie je jednoduché.

V konečnom dôsledku by som to nazval akýmsi nedorozumením a nesprávnym pochopením istých vyjadrení, či formulácií.

Osobne poznám pár ľudí, ktorí kvôli tomuto listu prestali chodiť do kostola. Je niečo, čo by ste im chceli odkázať?

V prvom rade by som chcel povedať, že mi to je ľúto. Chcel by som ich takisto povzbudiť, aby chodenie do kostola vnímali ako svoj osobný vzťah k Bohu, a nie ako vyjadrenia biskupov ku konkrétnej téme.

Ak človek niektoré vyjadrenia biskupov hneď nevládze prijať, nemal by obmedzovať svoj vzťah k Bohu cez účasť na omši, ktorá každú nedeľu prináša nenahraditeľné podnety vo vzťahu k Bohu.

Druhá udalosť – žiadosť o vypísanie referenda organizované Alianciou za rodinu na OCHRANU RODINY.

Referendum je dobrý nástroj demokratickej spoločnosti. Keď sa ľudia usilujú o referendum, usilujú sa o aktívnu účasť na živote v spoločnosti. V tomto zmysle sa dá iniciatíva referenda pokladať za pozitívny prejav aktivity ľudí.

Právnici: Referendum o ochrane rodiny by malo dostať červenú >>

Otázky, ktoré sa v tomto návrhu na referendum nachádzajú, zodpovedajú kresťanskému pohľadu na svet. Ja osobne s tým súhlasím, a preto som petíciu podporil svojím podpisom.

Sú teda podľa vás ľudské práva niečo, o čom by malo rozhodovať referendum?

Podľa mojich informácií, otázky referenda pripravovali odborníci. Z vášho tvrdenia vyplýva, že otázky, ktoré referendum obsahuje, zasahujú do ľudských práv. Spolieham sa na odbornosť tých, ktorí pripravovali znenie otázok.

Tvrdíte, že nie? Schválenie registrovaného partnerstva pre osoby rovnakého pohlavia nepatrí medzi základné ľudské práva?

Žiadosť o vypísanie referenda som podpísal vo vedomí, že nie.

(Článok pokračuje pod fotogalériou)

3fotky v galérii Arcibiskup Stanislav Zvolenský odpovedá na otázky novinárov

Tretia udalosť, o ktorej sa často rozpráva – odluka cirkvi od štátu.

V našich podmienkach je odluka cirkvi od štátu chápaná ako financovanie, respektíve poskytovanie finančných príspevkov na platy duchovných zo strany Slovenskej republiky. V ostatných oblastiach je cirkev samostatne rešpektovaná inštitúcia, ktorá nevplýva na život štátu.

Ak by Katolícka cirkev prišla o tieto finančné prostriedky, spôsobilo by jej to ťažkosti, ale som presvedčený, že by sa tejto komplikovanej situácii dokázala prispôsobiť.

Nedávno sa táto téma rozoberala aj v Českej republike, kde došlo k cirkevným reštitúciám ...

Ak by aj na Slovensku došlo k riešeniu tejto otázky, spravodlivé by bolo postupovať tak, ako to urobili v Česku. Štát by musel zhodnotiť, čo cirkvi nebolo vrátené.

Poviem vám to na príklade. Vyrastal som na sídlisku, ktoré bolo postavené v záhrade Uršulínok, teda rehoľnej spoločnosti – cirkevného subjektu. Sídlisko postavili na pozemku, ktoré bolo cirkevnému subjektu bez náhrady odobraté. A to nie je jediné sídlisko či závod postavený na majetkoch cirkvi. Skutočne s veľkým rešpektom k našej vlasti hovorím, že by sa museli riešiť aj takéto veci– ako vynahradiť cirkvi to, čo jej bolo vzaté.

Ako arcibiskup máte určite každý deň plné ruky práce a veľa povinností. Skúste nám pomôcť predstaviť si, ako vyzerá bežný deň v živote arcibiskupa...

Iné je to v pracovné dni a iné zasa cez víkend. Počas týždňa sa môj deň začína duchovnou činnosťou – starostlivosťou o môj vzťah s Bohom.Venujem sa modlitbe, ráno o siedmej pravidelne slúžim svätú omšu. O pol deviatej sa začínajú stretnutia. Tie sú venované mojim spolupracovníkom, alebo ľuďom, ktorí si vyžiadali stretnutie s arcibiskupom. Večer sa venujem štúdiu, fyzickej relaxácii, alebo čítaniu literatúry, ktorá mi pomáha v mojej činnosti.

Počas víkendov väčšinou navštevujem farnosti pri príležitostiach rôznych slávností, medzi ktoré najčastejšie patria birmovky. Keďže Bratislavská arcidiecéza má až 122 farností, birmoviek sa zúčastňujem pravidelne.

Dostane sa k vám aj bežný človek?

Samozrejme, je možné, aby sa aj obyčajný človek stretol s arcibiskupom. Avšak, pri množstve stretnutí, je to pre mňa pomerne náročné. Ak už v úvode, po predložení problému vieme dotyčnému pomôcť, snažíme sa to riešiť telefonicky, alebo osobným stretnutím cez pána sekretára, ktorý s osobou komunikuje.

Často ma vyhľadávajú ľudia, ktorí majú problém, respektíve akúsi životnú ťažkosť, a pokladajú za vhodné stretnúť sa so mnou, pretože si myslia, že potrebujú radu arcibiskupa.

Stretávam sa aj s ľuďmi pracujúcimi v inštitúciách, ktoré prichádzajú do styku s farnosťami alebo diecézou, ako napríklad stretnutia s predstaviteľmi miest a obcí, ale aj s ľuďmi, ktorí by sa chceli aktívne zapojiť do spolupráce s cirkvou.

Ste arcibiskupom, predsedom Konferencie biskupov Slovenska, máte aj iné funkcie. Ako sa vyrovnávate s každodenným pocitom zodpovednosti.

Keď človek prijme určitú úlohu v cirkvi, mal by si byť aspoň sčasti vedomý toho, že tým prijíma aj určitú mieru zodpovednosti. V tomto prípade túto zodpovednosť síce nesiem ja, ale mám spolupracovníkov, ktorí mi pomáhajú a sú pre mňa oporou.

Pre veriaceho človeka je oporou aj viera v Boha, ktorá pomáha v nesení zodpovednosti. Každopádne, je to otázka zvyku na svoje povinnosti.

Keď sa na záver obzriete za seba a spomeniete si na všetky šťastné aj smutné chvíle, ktoré ste ako kňaz, neskôr biskup okúsili, rozhodli by ste sa pre duchovnú ceste znova, ak by ste mali možnosť?

Na to môžem odpovedať naozaj jednoducho – áno. Moje rozhodnutie pre duchovnú cestu bolo tak základné, že otázky ťažkostí, ktoré prichádzajú, sú druhotné. Pre mňa je toto rozhodnutie bytostne nezmeniteľné. 

ČÍTAJTE VIAC O TÉME:
Cirkev, Celibát
Pridajte si Aktuality do svojho kanála správ Google.