Zakladateľ Mladej demokratickej ľavice, bývalý predseda Rady mládeže Slovenska, neskôr moderátor televízneho spravodajstva a novinár, dodnes prezident občianskeho združenia Partnerstvá pre prosperitu a komunálny poslanec. Už dva roky pôsobí ako vedúci Tlačového odboru Úradu vlády a dnes kandiduje na 36. mieste do Národnej rady SR za Smer-SD.

Začiatkom deväťdesiatych rokov ste začínali ako mládežnícky aktivista. Vnímate nejaký rozdiel medzi vtedajšou a dnešnou podobou mládežníckeho sektora?
Vtedy bola celá spoločnosť viac v pohybe, tak aj mládežnícke organizácie boli viditeľnejšie aktívnejšie, viac sa zapájali do spoločensky významných aktivít a zrejme sa aj viac zapájali do politiky ako takej. Učili sme sa ako tieto veci robiť, ale aj mládežnícke organizácie boli viac postavené na dobrovoľnej práci a preto si tá robota vyžadovala viac nadšenia, nasadenia či elánu. Dnes mám pocit, že sa v mládežníckych organizáciách činnosti profesionalizujú. A nemusí to byť len tým, že ich vykonávajú platení pracovníci, ale aj tým, že tieto organizácie už lepšie zvládajú manažment, marketing, PR. Pristupujú profesionálnejšie k tomu, aby sa zviditeľnili, na niečo zamerali a viac zvládajú zapájať sa do grantových schém.

Je známe, že mladí ľudia súčasnosti sú menej aktívni, nezapájajú sa do vecí verejných, nesnažia sa ovplyvňovať, ba dokonca nevyužívajú ani svoje hlasovacie právo. Kde je podľa vás dôvod? Čím to je?
V tomto nie sú mladí ľudia výnimka. Takýto stav prevláda v celej spoločnosti a mladí ľudia robia to, čo vidia okolo seba. Aj volebná účasť ukazuje odklon od občianskej angažovanosti ľudí a to dokonca aj v tej minimálnej podobe - teda aby išli voliť. Mám pocit, že tento trend je úplne prirodzený pre kapitalistickú spoločnosť. Tá je viac postavená na tom, aby ľudia napĺňali svoje individuálne potreby a záujmy a tie sa väčšinou nedajú presadzovať v nejakej organizovanej podobe. A navyše, mladí ľudia, ale aj celá spoločnosť, sú pod tlakom konzumu. Myslím si, že dvadsať rokov pôsobenia liberálnej ideológie, najmä v ekonomickom zmysle, presadzovania individualizmu a naopak potláčania takých hodnôt ako je spolupatričnosť, solidarita, spôsobujú aj znižovanie chuti aktivizovať alebo organizovať sa. Do spoločenských aktivít sa nezapája človek, ktorý sa riadi princípmi individualizmu typu „mňa zaujíma iba môj vlastný osud“. Keď vás zaujíma aj niečo viac ako len váš vlastný osud, tak potom sa angažujete aj spoločensky.

Znamená to, že na to, aby sa ľudia angažovali, by bola potrebná celospoločenská zmena?
Áno, chcelo by to hlbokú ideovú zmenu. Spoločnosť by sme mali dlhodobo stavať na iných hodnotách ako to bolo uplynulých dvadsať rokov. V politickej rovine tu dnes máme vládu, ktorá hovorí o sociálnom štáte a solidarite, ale predstava, že za štyri roky zmeníte celú spoločnosť, je naivná. Za posledné dve desaťročia sme totiž prešli hlbokým vývojom. Navyše tu si treba uvedomiť, že už aj na konci osemdesiatych rokov tu prevládal pocit individualizmu, lebo ľudia prestali veriť, že nejaké spoločenské angažovanie má význam. Niektorí sa spoločensky angažovali v rámci režimu a tí väčšinou narážali na neprekonateľné byrokratické bariéry strany a tým strácali chuť. Niektorí sa spoločensky angažovali mimo rámca režimu, tak boli nejakým spôsobom perzekuovaní a postihovaní. Toto je skúsenosť celej jednej generácie. Potom prišla úplná zmena, zlom, ktorý sľuboval, že sa to úplne zmení. A ľudia tomu uverili, ale oveľa rýchlejšie ako pred štyridsiatimi rokmi sa presvedčili, že je to zase len ilúzia.
Ak predtým bolo treba dvadsať rokov negatívneho vývoja, aby ľudia prestali veriť, že nejaké angažovanie sa má zmysel, tak teraz stačilo pár rokov. A keďže je to opakovaná skúsenosť, je oveľa silnejšia. Potrebujeme desaťročie alebo dve, aby sa spoločnosť vyvíjala kontinuálne a budovala na iných základoch a hodnotách. To sa potom prejaví napríklad v tom, že sa zvýši politická angažovanosť ľudí.

Dlhé roky ste pôsobili v médiách. Novinári vo svete, ale aj na Slovensku častokrát suplujú vyšetrovateľov, sudcov, pátrajú po nespravodlivosti, odhaľujú rôzne kauzy, v niektorých krajinách dokonca riskujú svoj život. Je to v poriadku? Akú úlohu majú mať médiá vo svete? A čo na Slovensku?
To je dosť filozofická otázka. Mali by mať úlohu, ktorá vyplýva už z významu slova médiá. Čiže mali by zobrazovať alebo prenášať informácie o skutočnosti. Nemali by sa snažiť tú skutočnosť vytvárať. Myslím si, že do určitej miery je úlohou médií aj prispievať k vytváraniu nejakého povedomia a tým pádom ovplyvňovať skutočnosť, ale nemali by ju vytvárať. Čiže ponúkať ako obraz niečo, čo nie je pravda. A toto je moja najväčšia výčitka voči dianiu v médiách na Slovensku. Ja im vyčítam, že sa usilujú vnútiť ľuďom obraz o realite, ktorý je nepravdivý. A to sa nedá. Skôr alebo neskôr ľudia na to prídu, že to nie je pravda, čo im niekto tvrdí, že je realita. A keď hovorím o tom, že novinári a médiá majú mať záujem meniť spoločnosť, tak potom z toho „technického“ hľadiska, to treba robiť korektne a to v tom zmysle, aby to bolo žánrovo aspoň ako-tak čisté. Spravodajstvo sa nemá správať ako publicistika. A to je u nás najväčší problém.

Existuje spôsob ako zmeniť tento stav?
Krátkodobo sa s tým nedá robiť asi nič. Popularita bulváru je podľa môjho názoru odrazom doby, odrazom spoločnosti. Čiastočne treba čo najprísnejšie stanovovať pravidlá a hranice pre pôsobenie médií, napríklad stanoviť hranice pre ich zasahovanie do súkromia ľudí.

Takže skôr legislatívne? Neexistuje nejaký spôsob, nazvime to samoočisty?
Asi nie. Ale to súvisí s celkovým obrazom spoločnosti. Rozmýšľajúca spoločnosť bulvár odmietne. V rozmýšľajúcej spoločnosti bulvár nemá šancu na výraznejšie presadenie. Lenže od 89-teho roku sa tu nebuduje rozmýšľajúca spoločnosť. V podstate ani predtým nie, ale vzhľadom na vtedajšiu bipolaritu sveta boli ľudia pod tlakom protichodnej propagandy a to vytváralo aspoň priestor na rozmýšľanie o tom, ktorá z propagánd má bližšie k pravde. Ale teraz je na svete len jedna propaganda a výsledkom je nerozmýšľajúca spoločnosť. Osobne si myslím, že rovnakým zlým bulvárom sú aj noviny, ktoré napríklad ideologickú eseročku, ktorá je financovaná a sponzorovaná len preto, aby ovplyvňovala verejnú mienku v prospech nejakého politického smeru, vydávajú za nezávislý inštitút. Tak to je presne taký istý otrasný bulvár ako ten, ktorý sa hrabe v dôvodoch prečo zomrel Peter Muk. A takýto bulvár, napríklad u nás v podaní denníka SME alebo do značnej miery aj Hospodárskych novín je minimálne rovnako zlý ako nie aj horší ako ten, ktorý sa hrabe „iba“ v súkromí.

Vstupujete do politiky s nejakými ideálmi, víziou?
Do politiky vstupujem s hodnotami. S víziou? To sú silné slová. S predstavou, že budem robiť to najlepšie, čo viem. Že budem komunikovať s ľuďmi, chodiť medzi nich, budem hľadať a presadzovať pre nich dobré riešenia. Nemám rád také nejaké veľké slová. Aj keď nepochybne každý má pred sebou nejakú víziu, keď sa do niečoho púšťa, ale dôležité je to, ako sa to potom tak povediac rozmení na drobné. Ja chcem robiť ľavicovú sociálno-demokratickú politiku. S tým vstupujem do politiky.

Myslíte si, že po čase si človek môže zachovať čistý štít a nepodľahnúť tlakom, ktoré v politike jednoznačne sú?
Myslím, že môže. V politike funguje množstvo ľudí, ktorí nie sú o nič menej čestní, o nič menej spravodliví, o nič menej „dobrí“ ako ľudia v ktorejkoľvek inej oblasti. Z osobných skúseností z rôznych oblastí môjho pôsobenia si dovolím povedať, že aj keď politika a politici sú celkom zámerne za uplynulých dvadsať rokov vykresľovaní ako špinaví a zlí, v skutočnosti si nemyslím, že je politika špinavšia, nečestnejšia alebo nespravodlivejšia ako iné oblasti nášho života alebo spoločnosti. Naozaj musím povedať, že rovnako nečestných ľudí, rovnaké podrazy, rovnaké zákulisné hry, rovnaké špinavosti, som zažil aj v oblastiach, ktoré nemajú s politikou nič spoločného.

Politici ale spravujú veci verejné a to má vplyv na osudy ľudí...
Ono to tak nie je celkom pravda. práve preto som použil výraz, že sa vytvára obraz o politike ako špinavej. Ak sa niečo za posledných dvadsať rokov udialo, tak je to privatizácia verejného života. Pod týmto pojmom myslím to, že existuje čoraz viac oblastí, o ktorých by mali rozhodovať politici alebo o ktorých tradične celé stáročia rozhodovali politici, pretože sa to považuje za vec verejnú.
Čoraz viac týchto oblastí sa vytrháva z politiky práve s odôvodnením, že aj tak sú politici skorumpovaní a nečestní a nespravodliví. A dáva sa to do rúk ľuďom, inštitúciám, organizáciám, ktoré nemajú žiaden mandát, ktoré nikto nikdy nevolil a ktoré sa nikomu nemusia zodpovedať. Ani verejnosti. Ale pritom neuveriteľne verejnosť ovplyvňujú, ovplyvňujú život každého človeka. Áno, politici sa starajú o veci verejné, len otázka je, koľko z toho, čo ovplyvňuje život občanov je v oblasti, ktorú nazveme „veci verejné“ a koľko v oblasti, ktorú nazývame „do toho vás nič, lebo to je súkromná sféra“.
Presne k tomuto vedú tie občasné výkriky, že „toto je odborná vec“. Koľko krát politici bezradní? A podľa mňa maximálne nezodpovední politici potom povedia: „O tomto by nemali hovoriť politici, o tomto by mali rozhodovať odborníci“. Ale ja sa pýtam: akí odborníci, kto vyberie tých odborníkov, kto posúdi ich odbornosť? A prečo by o veciach, ktoré sa ma týkajú, mali rozhodovať nejakí odborníci, ktorí za to nenesú žiadnu zodpovednosť a ktorých som ja nikdy nevybral? A práve preto hovorím podľa vlastnej skúsenosti, že politika v skutočnosti nie je o nič špinavšia, o nič nečestnejšia, o nič nespravodlivejšia a politici nie sú o nič nespravodlivejší, o nič nečestnejší ľudia, než ľudia v mnohých iných oblastiach. Ani o nič skorumpovanejší. V súkromnej sfére je korupcie neuveriteľné množstvo. Korupcia sa vždy šíri z privátnej sféry a nie z verejnej.

Zdá sa, ako keby sa rozdiely medzi pravicou a ľavicou v Európe čoraz viac zmenšovali. Má čím ľavica v 21. storočí ešte zaujať? Alebo je to len pravica s „ľudskou“ tvárou?
Nechce sa mi teraz viesť nejakú siahodlhú dišputu o budúcnosti ľavice alebo rozdielmi medzi ľavicou a pravicou v 21. storočí, lebo to by bolo na samostatný rozhovor. Odpovedať na toto dvomi, tromi vetami by bolo nezodpovedné. Takže poviem iba toľko, že nepochybne rozdiel medzi ľavicou a pravicou stále existuje. Je priepastný a významne sa prejavuje práve teraz v súvislosti s celosvetovou hospodárskou krízou, ktorá ukazuje aké významné sú rozdiely medzi pravicovým a ľavicovým prístupom. Napríklad v hospodárstve, v ekonomike a v správe vecí verejných. Samozrejme aj ľavica má čím osloviť, tak ako aj pravica má čím osloviť.

Súčasná kríza je spôsobená ľavicou alebo pravicou ideológiou?
Ja som presvedčený, že práve hospodárska kríza odhaľuje neživotaschopnosť nových prvkov pravicovej politiky a pravicových ideológií. S tvrdeniami, že rozdiely medzi ľavicou a pravicou neexistujú, a že existujú len odborné pragmatické riešenia, prichádzajú len tí, ktorí chcú , aby ľudia prestali premýšľať, prestali porovnávať, prestali uvažovať a aby o čo najmenšom okruhu vecí rozhodovali ľudia priamo alebo prostredníctvom nejakých svojich volených zástupcov. Lebo tu práve ide o to, aby ste ľudí presvedčili: „Nechoďte voliť, veď medzi pravicou a ľavicou nie je aj tak žiadny rozdiel. Len vyberme nejakých odborníkov – najlepšie tých našich – a tým to všetko zverme.“ O tom, že nie je rozdiel medzi ľavicou a pravicou, nehovorili nikdy ľavicoví ideológovia. Nikdy. S touto tézou prišli práve pravicoví ideológovia, ktorí tým chceli zakryť to, že im ide o získanie hegemónie – nadvlády. Myslené v hodnotovom zmysle.

Slovensko v poslednej dobe vo veľkej miere stavilo na zahraničné investície v oblasti automobilizmu. Ako by ale malo Slovensko vyzerať o desať, dvadsať rokov? Ktoré sú kľúčové oblasti, na ktoré by sme sa mali zamerať a kam by sme to mali smerovať?
Hospodárska kríza celkom jednoznačne ukázala, že odvetvová štruktúra slovenskej ekonomiky musí byť pestrejšia. Pretože 80% nášho HDP tvorí export. Teraz sa ukázalo aké obrovské riziko je, ak väčšinu z toho exportu tvorí jedno odvetvie. Výraznejší podiel na HDP by mohol mať napríklad cestovný ruch. tam sú skryté rezervy, ktoré treba využívať. Ale aj pokiaľ ide o priemysel, tak priemyselná výroba by mala byť pestrejšia. Príkladom toho je to, čo sa deje posledné dva roky. Podarilo sa nám získať pomerne významné investície do elektrotechnického priemyslu a to nie je maličkosť, pretože najnovšie údaje ukazujú, že tomuto priemyslu a spoločnostiam sa dokonca aj v čase krízy darilo rásť. Slovensko by sa malo zamerať na podporu produkcie s vyššou pridanou hodnotou a to nielen na výrobky, ale aj služby. Mali by sme si však stavať reálne ciele. Ja si nemyslím, že sa nevyhnutne musíme sústrediť napríklad na prvotný výskum. Aj aplikovaný výskum a vývoj môžu byť priorita. To je oblasť, v ktorej aj keď neskoro začínate, tak sa môžete veľmi rýchlo dostať na špicu.