V sezóne ste zažili dva veľmi smutné okamihy. Najskôr s reprezentáciou, keď vám unikla medaila a potom aj v Bostone, keď ste v play-off vypadli s Philadelphiou, hoci ste viedli už 3:0 na zápasy. Dajú sa oba momenty porovnať?
Je to veľmi podobné. Obe situácie boli pre mňa obrovským sklamaním. S Bostonom sme mali otvorené dvere k úspechu. Najväčší favoriti povypadávali, to sa nestáva každý rok. Cítili sme šancu ísť až do finále a všetko tomu aj nasvedčovalo. Za stavu 3:0 by nik nepovedal, že séria sa dá prehrať… Zapísali sme sa do histórie, bohužiaľ negatívne. Boli sme veľmi sklamaní.
Pomáhajú vám aj takéto prehry posúvať sa vpred?
Človek sa stále učí. Život vám prinesie rôzne zákutia, s ktorými sa musíte nejako popasovať. Hokejovo sa z toho človek poučí a musí kráčať ďalej. Taký je život. Nie všetko v ňom je jednoduché. Hokej ma však stále veľmi baví. Milujem ho a stále mám veľkú túžbu víťaziť.
Na majstrovstvách sveta v Nemecku ste chýbali napriek tomu, že ste účasť vopred prisľúbili generálnemu manažérovi Petrovi Bondrovi. Prečo?
Veľmi ma to mrzelo. S Peťom Bondrom som bol v kontakte a do posledných chvíľ som svoju účasť zvažoval. Aj letenky už boli prichystané, ale zdravotný stav mi nedovolil prísť. Bol som nesmierne vyčerpaný. Posledné zápasy v NHL som už dohrával s veľkým sebazapretím, pod injekciami proti bolesti. Dostalo sa to do takého štádia, že bol ohrozený aj môj štart v ďalšom priebehu play-off, ak by sme boli cez Philadelphiu postúpili. Musel som oddychovať a regenerovať.
Ako vyzerali vaše prvé týždne po sezóne?
V Amerike som zostal približne štyri týždne. Absolvoval som nevyhnutné lekárske prehliadky, od ktorých sa odvíjal môj ďalší program. Trošku som si oddýchol, ale najväčší dôraz som kládol na regeneráciu. Bolo nevyhnutné dať sa poriadne dokopy. Potom som sa začal pomaličky dostávať do tréningového procesu. Momentálne sa snažím čo najviac venovať rodine a osobným veciam.
V ankete Zlatý puk ste sa stali najlepším slovenským obrancom, ale hlavnú trofej získal Marián Hossa. Oprávnene?
Bolo by pekné obhájiť prvenstvo v ankete, ale myslím si, že Zlatý puk je v správnych rukách. Marián mal vynikajúcu sezónu s krásnym koncom. Škoda zranenia, keby ju absolvoval kompletnú, bola by ešte výraznejšia. Som rád, že sa Mariánovi na tretí pokus podarilo vyhrať Stanleyho pohár. Bol som s ním v kontakte hneď po víťaznom finále a z jeho hlasu som cítil, aký je šťastný. Hlasujúci sa rozhodli správne. Stopercentne si to zaslúžil. Za svoj úspech sa musím poďakovať všetkým spoluhráčom a rodine.
Kde ste dovolenkovali?
Tento rok som nebol na žiadnej dovolenke. Veľa času som trávil regeneráciou v zámorí a po návrate na Slovensko som sa snažil venovať najmä rodine a priateľom.
Boli ste si opäť na vlastných nohách vyskúšať kopce cyklistických pretekov Tour de France?
Bohužiaľ nevyšlo to. Mali sme všetko dohodnuté, ale z rodinných dôvodov nemohol ísť Pavel Padrnos, a tak sa nám to celé rozpadlo. Zvažovali sme ešte možnosť ísť na druhú časť Tour, ale to už nevyhovovalo ani mne. V budúcnosti sa však na trať Tour opäť rád vrátim.
Komu ste tento rok držali palce?
Nemal som svojho favorita. Najradšej som, keď sú preteky čo najlepšie a najvyrovnanejšie. Teší ma, keď o prvenstvo bojuje čo najviac jazdcov. Preto som držal palce Albertovi Contadorovi, Andymu Schleckovi aj Lanceovi Armstrongovi.
Armstrong sa tento rok s Tour rozlúčil. Čo vám ako prvé napadne, keď zaznie jeho meno?
Je to legenda a famózny cyklista. Vyhrať Tour sedemkrát po sebe sa už viac možno nikomu nepodarí. Pre tento šport urobil nesmierne veľa, rovnako ako pre svoju nadáciu v boji proti rakovine. Je vzorom nielen pre cyklistov, ale aj množstvo obyčajných ľudí. Ukázal im, že sa nikdy nemajú vzdávať.
