Ak existuje Slovenské národné divadlo – a existujú aj ďalšie národné divadlá, možno azda predpokladať, že by mal existovať aj divadelný národ. Možno Slovákov za taký označiť?
Presvedčivé náznaky tu sú, ibaže naše obecenstvo – nech sa na mňa Slováci nehnevajú – nie je ešte „divadelný národ“. Pomôžem si príkladom zo športu. Aký je rozdiel medzi slovenským a anglickým futbalom? Keď vypadne v Anglicku klub z prvej ligy do druhej, skalní fanúšikovia ho neopustia, naopak, zostávajú s ním. My opustíme štadióny, nech sa športovci trápia sami – za tie peniaze?!
Znamená to, že Slováci nie sú dobré publikum?
Sú výborné divadelné publikum. A rozhodne budú dobrým divadelným národom. Najmä ak športoví fanúšikovia poslúžia ako príklad.
Čím je Slovenské národné divadlo pre vás?
Symbolom vykúpenia a nádeje. Je to cesta z ničoty k vyrovnaniu sa s úrovňou našich najbližších stredoeurópskych susedov.
Znamená to, že národ skutočne potrebuje svoje divadlo?
V podmienkach života rakúsko-uhorskej monarchie sa odohrával ťažký a zložitý zápas o národné bytie. Spisovatelia, básnici, vzdelanci považovali za potrebné využiť na pomoc národu aj divadlo. Išlo o ochotnícke divadlo ako o súčasť prirodzeného pôsobenia pomocou využitia bohatstva národného imania: talentu pre spev, tanec, hudbu a možnosť hry na javisku. Hoci po dlhých rokoch básnik Vojtech Mihálik konštatoval, že my Slováci nemáme dostatočnú kvalitatívnu dispozíciu pre diškurzívne myslenie, mali sme dramatikov. Považujeme ich za súčasť národného dedičstva. Ochotnícke divadlo na Slovensku žilo a pomohlo udržať plamienok pre národnú záchranu.
Preto je divadlo pre národ dôležité?
Hovorím vedome o plamienku. Štatistika je neúprosná. Chýbali tri – štyri roky a Slovákov by pomaďarčili. V roku 1920, čiže dva roky po prvej svetovej vojne, zo 40-tisíc učiteľov na slovenských obecných školách sa len 664 hlásilo k slovenskej materinskej reči. Z päťsto profesorov, potrebných na otvorenie stredných škôl, bolo k dispozícii iba dvadsať. Štatistika hovorí: „Ich znalosť slovenského jazyka bola na úrovni predškolských znalostí dieťaťa.“ Aj dnes počujem ten umieračik.
Má teda národné divadlo v prvom rade reprezentovať názory, nálady či hodnoty spoločenstva, ktoré si ho zriaďuje, alebo má prispievať k jeho etickému formovaniu?
Slovenské národné divadlo je ako umelecká inštitúcia obrazom národa a jeho schopností. Reprezentuje navonok. Ako člen činohry mojou hereckou prácou napĺňam obsah slova čin-a-hra. Čin reprezentuje konflikt a hra určuje spôsob oslovenia diváka. Etické poslanie nie je dominantou. Dráma, tragédia, komédia pôsobia hrou hercov na city, srdce, ale predovšetkým na intelekt. Lebo tam je výber, aktivita, spracovanie podnetov. A moralita je vnucovanie.
Čo je teda poslaním člena Činohry Slovenského národného divadla?
Osobne mám už len jednu možnosť. V Tančiarni dopĺňať obraz Slovenska v priebehu minulého storočia. Pomôcť divákovi vytvárať si paralelný pás dejín. Z osobného poznania, z histórie, z rozprávania pamätníkov.
A ako to môžete robiť?
Predovšetkým sa musím „činiť“ tak, ako káže morálka profesionála.
Azda ste sa činili, ak sa s postavami a ich príbehmi, ktoré ste stvárnili na javisku, ale napríklad aj v televízii, diváci radi stotožňovali. Čím boli tieto postavy pre vás?
Ak som blízky nášmu „divadelnému národu“, mám dobrý pocit zo slušnej roboty. Bojím sa vravieť o šťastí, je príliš vrtkavé. Postavy v divadle si svoje krátke obdobie odžili, strácajú sa v hmle zabudnutia. Niektoré boli piliermi môjho sebavedomia. Napríklad Piotr z Gorkého Meštiakov (1946), Petrucchio v Skrotení zlej ženy Williama Shakespeara na Novej scéne ND (1946), Quentin v Po páde Arthura Millera (1964). Je to ďaleká spomienka z prvej polovice minulého storočia. Pamätníkov ako svedkov už sa nedá ani zobudiť!
Sú a boli tieto postavy možnosťami, ako prežiť ďalšie životy, kde ste si mohli splniť a plnili, čo sa v živote nedalo?
Nemal som také ambície. Dotkol som sa života svojich postáv, ponúkol im svoje herecké možnosti, aby som pôsobil čo najautentickejšie podľa predstavy dramatika; bol som v službách jeho ponuky. Vždy mi pomáhal režisér, najmä ten z poučených. Žil som v postave na obraz režiséra. Nemal som ambície vzdorovať, víťazil som aj padal s ním. Vyznávam zásadu tímového dorozumenia.
A je teda divadlo celý váš život?
Áno. Postavy v divadle som si poctivo odžil, odchádzali spolu so mnou. Niektoré som zneužil na vlastnú psychoterapiu, pocítil som očisťujúcu silu živého kontaktu s divákom. Divadlo mi pomáhalo žiť. Je absolútne preladenie organizmu – živá voda. Malý zázrak. Film, televízia, rozhlas takú životodarnú silu nemajú. A tým vôbec nechcem podceňovať médiá ani svoju prácu v nich.
Na scéne ste spolu s celou vašou silnou hereckou generáciou naplnili Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava géniom loci, za ktorým dnes – pri odchode do novej budovy – mnohí plačú. V čom je podľa vás toto čaro DPOH?
Uvediem príklad, ktorým by som mohol merať nabíjanie génia loci. Mali sme a, chvalabohu, máme pravidelnú výmenu predstavení pražského Národného divadla a činohry SND. Od roku 1945, čo je prvá polovica minulého storočia, som bol pomerne často na zájazdoch v Prahe. Vynára sa mi obraz: Spolu s kolegom, nebohým Braňom Koreňom, sme stáli pri pokladnici v Tylovom divadle. Dozvedeli sme sa, že naše hosťovské predstavenie nie je vypredané. Braňa sa to dotklo, zvýšil hlas a možno nechtiac obvinil pani pokladníčku. Jej odpoveď znela: „Kdyby všichni Slováci, co žijí v Praze, přišli, tak je to vyprodaný.“ Snažili sme sa ju presvedčiť, že nám ide o domácich divákov – Čechov. Nepochodili sme. Po pár rokoch sme sa však v Prahe presadili tak, že v súčasnosti skoro všetky divadlá zo Slovenska majú vypredané. Takto sa nabíjal génius loci Divadla Pavla Országha Hviezdoslava. Vyvrcholením úspechov celého slovenského divadla bol hetrikový úspech na medzinárodnom divadelnom festivale v Plzni v roku 1996 s tromi inscenáciami Antona Pavloviča Čechova – divadiel Štúdio L+S, Astorka a Činohra SND.
Tí, čo plačú za DPOH, volajú po prenesení atmosféry do novej budovy. Možno ju preniesť?
Neverte, neplačeme; nám starým slzy vyschýnajú, mladým uschnú rýchlo. Atmosféru si vytvoríme v nových podmienkach, ako to robievame na zájazdoch. Pôjde do tuhého, nové divadlo je vopred spochybnené, ohovorené; práve teraz, v tejto historickej chvíli potrebujeme verných. Bez divákov na štadiónoch, v hľadisku divadiel, chradne futbal aj divadlo.
Takže ani neprijmete výzvu, ktorou vás mnohí častujú, že práve na vašich pleciach je atmosféru preniesť?
Nie, nie, atmosféru nemôže preniesť nikto. A prijať výzvu? Bolo by to gesto, dokonca patetické. Mám v starobe krátke odhodlania. Podarilo sa mi rozlúčiť s DPOH, chcel by som byť v novom divadle v Tančiarni a nie na Tančiarni ako hosť. Výzvu mi odpustite, všetci si dáme tichú výzvu v sebe.
Takže aj medzi súčasnými slovenskými divadelníkmi sú takí, čo naplnia novú budovu atmosférou?
S Tančiarňou sme zažili úspechy v Prahe, Plzni, Varšave, Toruni, Budapešti, Ľubľane. Vo Francúzsku som, žiaľ, nebol, ale boli dve vypredané predstavenia – dvakrát osemsto divákov. A viete, čo sa nás pýtali v cudzine? To tancujú členovia baletu? Nie, prosím, to sú naši mladí činoherci z VŠMU! Nechcú veriť, že ide o našu najmladšiu generačnú zálohu.
Na novú budovu Slovenského národného divadla sa teda tešíte?
Áno, teším.
Čím si ju divadlo zaslúžilo?
Ak sme si ju v mene božom nezaslúžili, nech ju zbúrajú. „Národ sobě“ majú iba bratia Česi.
Nová budova zažije dnes debut. Azda ho možno prirovnať aj k debutu herca. Ako si spomínate na svoj?
Bolo to krásne vajatanie. Novému divadlu nežičím taký „debut“. Do divadla – historickej budovy SND – ma prijímali ako talent 1. januára 1944. Trvalo mi 24 mesiacov, kým som sa spamätal – tak som sa trápil. A možno väčšie muky prežíval môj učiteľ na konzervatóriu Jozef Budský.
Prečo?
Obsadil ma do hry Marcela Acharda Život je krásny. Hral som Štefana, rozsahom strednú postavu. Partnerka Marta Černická bola vtedy už populárna herečka – hviezdička. Neuspel som pred kritikou, ale K. O. mi uštedril budúci veľký priateľ Fero Dibarbora.
Ako?
Robil za mňa záskok, keď som ochorel a museli ma hospitalizovať. V deň predstavenia som sa vypýtal podvečer na zdravotnú prechádzku. Pustili ma, po siedmej som sa vkradol do divadla, aby sa o mne nedozvedeli. V hereckej lóži na druhom poschodí som prežíval najtrápnejšiu krízu svojho „debutu“. Dostával som ranu za ranou. Dibarborov Štefan si získal obecenstvo od nástupu. Smiech za smiechom, aplauzy na otvorenej scéne, na záver prvého dejstva účinkujúci rozvlnili oponu na poďakovanie trikrát… Úspech ako hrom! A ja, zdeptaný do špiku kostí, som sa potácal na schodoch z druhého poschodia. Chcel som odísť z divadla, odísť z konzervatória, jednoducho to zabaliť, priznať porážku, na úspech nemám nárok!
Čo sa potom zmenilo – a teda bude nová budova, hoci by aj zažila podobný „debut“, úspechom?
Osudy divadiel, hercov, spevákov, tanečníkov, hudobníkov v nich oscilujú medzi úspechom a prehrou. Je to zvlnený graf, sú to povolania na krajnej hranici najušľachtilejšieho rizika. Kacírskym sa môže vidieť moje presvedčenie, že v divadle sa z neúspechu a prehry postupne rodia nové úspechy a víťazstvá. Vo svojom „debute“ som vajatal dva roky. A opakujem: z prehier sa rodia úspechy!
Ladislav Chudík
Narodil sa 27. mája 1924 v Hronci. S divadlom začínal ako ochotník aj recitátor v Stražanovom bábkovom divadle. Od roku 1944 pôsobí v Slovenskom národnom divadle, v rokoch 1946–1951 na jeho novootvorenej Novej scéne. Stvárnil desiatky divadelných postáv. Filmovo debutoval v snímke Varúj…! (1947), jeho prvou titulnou postavu bol Kapitán Dabač (1959). Obrovskú popularitu si vyslúžil ako primár Sova v Dietlovom televíznom seriáli Nemocnica na okraji mesta. Učil na Štátnom konzervatóriu a neskôr na VŠMU v Bratislave, po novembri 1989 bol krátko ministrom kultúry. Je nositeľom radu cien, ocenení a vyznamenaní.
Neverte, neplačeme; nám starým slzy vyschýnajú, mladým uschnú rýchlo. Atmosféru si vytvoríme v nových podmienkach, ako to robievame na zájazdoch. Pôjde do tuhého, nové divadlo je vopred spochybnené, ohovorené; práve teraz, v tejto historickej chvíli potrebujeme verných. Bez divákov na štadiónoch, v hľadisku divadiel, chradne futbal aj divadlo.
