Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov podcast Výsledky výsledky

Cibulková: Tréner ma už chcel vidieť na Turnaji majsteriek

Tenistka Dominika Cibulková má za sebou dobrú sezónu. Jej záver vyšperkoval prvý turnajový titul v kariére v Moskve, čo znamenalo návrat do prvej dvadsiatky svetového rebríčka a veľkú dávku sebavedomia. Ako vníma svoj rok 2011 a aké má ciele v nasledujúcom?

21.11.2011 06:00
Dominika Cibulková Foto:
Dominika Cibulková.
debata

V Moskve ste odohrali posledný turnaj v sezóne – a až tam prišiel najväčší úspech. Prečo?
V tomto mi veľmi pomohol môj tréner Željko Krajan. Po finále v Linzi som hrala v Moskve 1. kolo až v stredu. Vedel, že mávam v takých momentoch trochu problém s motiváciou. Niečo som už dosiahla a neuvedomovala si, že mám na viac. Vedel, že nie som veľmi náchylná veriť, že tam môžem urobiť dobrý výsledok. Povedal mi, aké by to bolo krásne, keby som došla až do semifinále alebo finále, využila svoju superformu a posunula sa na konci roka do prvej dvadsiatky. Správne ma to nahecovalo. Nešla som si tam len zahrať, ale vyhrávať.

Čo bolo najdôležitejšie pre prvé turnajové víťazstvo?
Štvrťfinále so Zvonarevovou. Predviedla som môj najlepší tenis v roku a možno aj celkovo. Zápas mi vyšiel na jednotku. Tréner povedal, že lepší u mňa ešte nevidel. Ona má dosť víťazných úderov, naháňa súperku po kurte a prakticky nekazí. Bola to stena, ale ja som si to napriek tomu proti nej uhrala. S odstupom času si tento zápas vážim asi naozaj najviac zo všetkých. Vo finále Kanepiová veľmi dobre servovala. Keď jej to ide, má brutálny forhend aj servis a môže poraziť každého. Tam som si to uhrala v závere a to je presne to, čo tréner odo mňa chce. Vyhrávať zápasy vlastnou hrou.

Prvý víťazný turnaj ste prežívali dosť emotívne. Prirástla vám Moskva k srdcu?
Je to jedno z mojich obľúbených miest. Kremlin Cup patrí vždy medzi turnaje, ktoré mám rada. Aj z tohto pohľadu si veľmi vážim, že to prvé víťazstvo prišlo práve tam. A príjemné to bolo aj mimo kurtu. Fotenie a atmosféra na Červenom námestí boli krásne. Mám matriošky, aj baranicu, ktorú som kúpila domov, lebo tatino ju strašne chcel.

Ako hodnotíte vašu doterajšiu jeden a polročnú spoluprácu s trénerom?
Každý tréner sa mi snažil dať čo najviac až po svoj limit. U Željka to beriem tak, že mi nedal ešte ani polovičku z toho, čoho je schopný. Než ma dostal do rúk, trénoval Safinovú, ktorá bola svetová jednotka a boli spolu dva roky. S ňou to bolo už len o detailoch, pár loptičkách v zápase. Keď ma prebral, snažil sa mi natlačiť do hlavy novú hru založenú na väčšej agresivite. Neustále mi opakoval, že ak chcem byť najlepšia, musím mať zbraň, ktorou viem porážať súperky. Chvíľku mi to trvalo, kým som to pochopila. Stále sa však mám čo učiť.

Čo ste už zlepšili?
Napríklad sme zmenili môj servis. Teraz zahrám aj päť – šesť es na zápas, čo nikdy predtým nebolo. Keď som mala jedno eso, bola som rada. Druhá vec – hrať variabilnejšie a nebáť sa chodiť k sieti. Poď tam a zahraj ten volej vtedy, keď to potrebuješ. Toto som doteraz nevedela, ale už sa to učím. Idem na ten volej možno trikrát za zápas, ale keď mi všetky vyjdú, je to obrovská vzpruha. Už viem, že na to mám a stáva sa to súčasťou mojej hry. V Linzi a Moskve som neprehrala takmer žiadnu volejovú výmenu.

Tréner má len o desať rokov viac ako vy. Tykáte si?
Tykáme, ale mám z neho taký rešpekt, ako asi zo žiadneho trénera predtým. Bavíme sa slovensko-anglicky, a v angličtine medzi tykaním a vykaním prakticky nie je rozdiel. Dôležité je, že si čím ďalej, tým viac rozumieme.

Je osemnáste miesto v rebríčku skutočným odrazom vašej hernej kvality v roku 2011?
Každý môže povedať, že jeho hra nezodpovedá rebríčku. Ja nie som stavaná na to, aby som sa ľutovala, že som mohla byť vyššie a nie som. Mala som zranenia, zlé dni, ale beriem to tak, že to tak asi malo byť. Tento rok som mala naozaj skončiť osemnásta. Je to pre mňa ďalšia motivácia posunúť sa vyššie. Veď som už bola aj dvanásta v roku 2009.

V čom to je, že ste výborne hrali na tráve a v závere potom v halách?
Keď hráš agresívne, musíš vedieť hrať aj na tráve, vravel mi tréner. Doteraz som to až tak nevnímala, ale je to pravda. Spravila som štvrťfinále vo Wimbledone a aj svoje prvé finále štvorhry v Hertogenboschi. Željkovi som hovorila, že mám rada aj halové turnaje, že sú pre mňa také útulné, krajšie, ako tie vonku. Sú pre hráčky, ktoré hrajú rýchlo a dobre servujú. To ja som predtým asi nebola, ale už sa to mení. A tréner mi po Linzi a Moskve rád dal za pravdu, že mi tá hala naozaj sedí.

Bolo v uplynulom tenisovom roku aj niečo, čo by ste chceli vymazať alebo rýchlo na to zabudnúť?
Fázu po prvom Fed Cupe vo februári som mala veľmi zlú. Veľké turnaje v Dubaji a Dauhe mi vôbec nevyšli. Nikdy som tam zatiaľ nehrala dobre. Škoda tiež Roland Garros a zranenia brušného svalu a potom ešte tá nešťastná Amerika. Najväčšie sklamanie prišlo na US Open. Druhé kolo s Falconiovou na centri, to bola jedna z mojich najväčších katastrof. Dlho som sa z toho zviechala, bola to perióda po zranení. Trvalo mi tri turnaje, kým so sa z toho dostala.

Prečo ťažké prehry zostávajú v hlave ešte veľmi dlho?
To sú ženy v tenise. Naša psychika. Číňanka Na Li vyhrala Roland Garros a štyri turnaje na to nešťastná povedala, že nevie, ako má vyhrať zápas. Bola úplne mimo. U mužov by sa to asi nemohlo stať. Kto je silný mentálne a verí si, je najlepší.

Je asi zbytočné sa pýtať, či sa po skvelom závere roka tešíte na ďalšiu sezónu?
Po Moskve určite a veľmi. Doteraz ma brali ako hráčku, ktorá vie zahrať dobre, ale nevie vyhrať turnaj. Teraz je to už iné. Prelomila som to a určite budú mať súperky trochu iný rešpekt. Neznamená to, že odteraz budem vyhrávať zápasy len vďaka tomu a že sa zo mňa na kurte pokakajú… Je to však veľké plus pre moje sebavedomie a motivácia do prípravy. Keď už nebudem vládať, poviem si, že zasa chcem bozkávať víťaznú trofej a premôžem sa. Takto nejako to vnímam.

Po piatich rokoch na hlavnom ženskom okruhu určite vnímate zmeny. Ktoré sú najväčšie?
Všetko je rýchlejšie a najmä vyrovnanejšie. Teraz nie je možné, že 16-ročná hráčka zvíťazí na veľkom turnaji ako predtým Vaidišová. Na Li vyhrala ako 29-ročná prvý grandslamový turnaj a to dáva veľkú motiváciu a nádej hráčkam, ktoré by to chceli ,,zabaliť" v mladšom veku. Schiavoneová je ešte staršia, a tiež vyhrala Roland Garros, čo bol ešte väčší šok. Nie je tam taká dominantná hráčka ako bola predtým Serena Williamsová alebo Hingisová.

Je aj cesta do Top Ten jednoduchšia ako v minulosti?
Svetová dvadsiatka a desiatka, tam to je už veľmi vyrovnané. Výkonnostné rozdiely sa zmenšujú. Byť v dvadsiatke je možno náročnejšie ako pred pár rokmi, ale do Top Ten už nie je ďaleko. Petkovicová je desiata, ale môže prehrať s kýmkoľvek. Baby od desať do dvadsať sa bijú medzi sebou a sú to strašné boje. Ani ich tréneri netušia, ako dopadnú ich vzájomné zápasy.

Uvažuje Dominika Cibulková aj o prestížnom Turnaji majsteriek?
Vidím sa tam, aj tréner mi tento rok pred Amerikou v lete povedal, že by ma tam už rád videl. Bolo to vtedy, keď som po Stanforde bola pätnásta v rebríčku. Potom však prišlo zranenie. Zistili sme, že mám natrhnutý brušný sval. Ťažko sa hojil.

Ak by nedošlo k zraneniu, bolo reálne sa dostať do Istanbulu medzi osmičku najlepších už v tomto roku?
Boli tam vtedy malé bodové rozdiely. Jediné, čo som obhajovala, bolo štvrťfinále US Open a mala som pred sebou šesť turnajov. A dosť veľkých, kde som mohla len získať. Medzi 11. miestom a mnou na pätnástom bol vtedy rozdiel 150 bodov. Až neskôr sa to začalo premiešavať. Zabrala Radwanská, vyhrala dva turnaje a dostala sa tam.

Keď spomíname zranenia, dá sa brucho dostať pod kontrolu, aby nespôsobovalo problémy?
Keď sa mi to tento rok stalo druhýkrát, už sme vedeli, ako na to. Pomohli mi plazmové injekcie u doktora Luptáka. Ja však potrebujem prevenciu. A preto robíme teraz niečo, čo sme predtým nerobili. Posilňujeme svalstvo brucha, aby bolo odolnejšie proti zraneniam. A musím zaklopať. Od Ameriky to robíme, mala som šesť turnajov a nič sa nestalo.

Ako sa teda vyhnúť zraneniam tohto typu?
Budem mať stáleho fyzioterapeuta, ktorého budem brávať na turnaje. V poslednom čase mi veľmi pomohol Zdenko Ďuriš, ale necestoval so mnou všade. V tejto fáze mojej kariéry je to už asi potrebné.

Turnajov je veľa, ale len niektoré majú špecifickú atmosféru. Ktoré to sú pre vás?
Mám rada atmosféru veľkých kurtov na najväčších turnajoch. V Paríži to je vždy super. Mám rada aj US Open. Keď sa hrá v New Yorku na centri, je to chaos. Ale jedinečný je Wimbledon. Tam je to na centrálnom kurte, kde som už dvakrát hrala, úplne špecifické. Ticho ako v divadle, až z toho naskakujú zimomriavky. Chvíľu mi potom trvá, kým mi dôjde, že som tam vlastne prišla hrať tenis.

V tomto roku ste získali aj zaujímavú skúsenosť. Popularizačný projekt XPeria Hot Shots dal hráčkam možnosť predstaviť sa z inej ako tenisovej stránky a v moderovaní ste dokonca súťažili s Lisickou o prvenstvo. Zaujalo vás to?
Najmä v Miami to bolo fajn. Tam som moderovala do televízie. Pýtala som sa hráčov, čo hovoria na iných a ako sa im hrá. To bolo veľmi zaujímavé. S mikrofónom v ruke som sa zhovárala s Tsongom, sestrami Williamsovými, Šarapovovou. Išlo aj o prestíž. Každý chce byť na takejto akcii pekne nalíčený, lebo je tam veľa médií a aj takýmto spôsobom môže zaujať.

Ako bude vyzerať záver roka Dominiky Cibulkovej?
Klasicky, už som zvyknutá. Od 27. 11. do 22. 12. budem trénovať v Boca Raton na Floride. Potom prídu Vianoce doma a 26. 12. letím do Austrálie. Silvester teda strávim už tým, že sa budem pripravovať na prvý turnaj v novom roku.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba