Čím sú pre vás olympijské hry?
Najvýznamnejším turnajom na svete. Wimbledon je slávny, ale hrá sa každý rok, o olympijskú medailu sa bojuje raz za štyri roky. Milujem to tu. Atmosféra je úžasná, reprezentujem krajinu. Je to môj športový vrchol.
Kde sa vo vás vzalo olympijské nadšenie?
Mala som päť rokov, keď Miloš Mečíř vyhral Hry v Soule 1988. Vtedy som prvý raz pozerala tenis v televízii a požiadala mojich rodičov, aby mi kúpili raketu.
Ako sa vám páčil otvárací ceremoniál?
Bol úžasný. Je až neuveriteľné, byť súčasťou niečoho veľkolepého. Neprekážalo mi ani to, že sme museli dlho stáť a mňa omínali topánky až do krvi (ukazuje, ako má obe chodidlá oblepené). Nič nám neprekážalo, všetci boli k sebe úprimní a milí. O tom je olympiáda – dáva ľudí dohromady. Nezáleží na športe, postavení v rebríčku, farbe pokožky. Cítiť priateľstvo. Dokonca aj my tenisti sa na seba usmievame. Nie ako na klasických turnajoch, kde už keď sa vidíme, máme toho dosť.
Páčil sa ceremoniál aj vášmu trénerovi Ángelovi Gimenezovi?
Áno veľmi. Bol už v Soule, keď Sabatiniová získala striebro. Tam pochodoval s Argentínou, tu so Slovenskom, ale za Španielsko ešte nie (smiech).
Ste už na druhých olympijských hrách. Aké boli Atény a aký je Peking?
Takáto olympiáda dlho nebude. Nie je jediné krivé slovo, ktoré by som mohla povedať, nie je jediná vec, ktorá by sa dala vytknúť. Číňania myslia na všetko. V nedeľu som si zabudla u vypletača rakiet tlmič. Okamžite mi ho doniesli. V Aténach by to trvalo pol hodiny. Pred štyrmi rokmi som bola olympijský nováčik, z mnohého ešte vyhúkaná, teraz viem, že prioritou je tenis a dokážem sa udržať pokojná. Mám viac skúseností. Aj olympijská dedina v Pekingu sa mi páči viac. Prostredím aj infraštruktúrou. Budovy sú vysoké, ani sa toľko nenachodíme.
Nie každý hráč sa ubytoval v dedine, viacerí dali prednosť hotelu. Vy nie. Prečo?
Nepovedala by som, že tenisti sú rozmaznaní, ako si mnohí myslia, akurát sú zvyknutí na iné štandardy a chcú to mať aj tu ako na ostatných turnajoch. Mne sa, naopak, páči, že môžem byť s inými športovcami a keď niekto donesie medailu, som priamo v centre diania. Turnajov je predsa toľko, že je príjemné mať aj iné zázemie, zažiť inú atmosféru. Dobre, možno sú podmienky v dedine ťažšie, ale môžeme byť spolu. Uznávam, niekto ako Federer by sa v dedine nemohol ani pohnúť, na druhej strane Nadal je tu. Výber je na každom jednom. Ja som si vybrala olympijskú rodinu.
Ale na rozdiel od ostatných máte k dispozícii auto.
Rada vysvetlím. Bolo by jednoduchšie sadnúť si do autobusu, veď areál je hneď za rohom. Ale môj tréner nemá na akreditácii taký symbol, aby sa dostal do autobusu, navyše býva v hoteli. Preto mám auto, chodím ho vyzdvihnúť a po tréningu ho vezieme späť do hotela.
Spomínate na študentské časy, keď v jedálni stojíte s táckou v rade?
Ani to mi neprekáža. Jedáleň je otvorená 24 hodín, môžem sa prísť najesť kedykoľvek. Sú tam športovci, cítim sa ako doma. Naopak, na turnajoch síce jeme v reštauráciách a možno je ten pocit komfortnejší, ale na jedlo čakáme oveľa dlhšie.
V Číne vraj treba ochutnať všetko. Experimentujete?
Držím sa klasiky, toho čo poznám, najmä cestovín. Čínska strava je zradná. Niektoré veci pekne vyzerajú, ale vôbec nechutia. Iba ryža. Sťažovať sa nemôžem, výber je tam dostatočný.
Čo robíte vo voľnom čase?
Veľa ho nemám, žijem športom. Okrem tréningov na kurte posilňujem, strečujem, chodím na masáže. Keď sa dá, pozerám dévédečka. Som úplný blázon do Priateľov, videlo som ich vari stokrát a stále ich môžem sledovať donekonečna. Sem tam si otvorím učebnicu taliančiny, dočítala som Alchymistu a po anglicky román od jednej austrálskej spisovateľky s názvom Dolce vita.
Koho slávnejšieho ako vy ste stretli v olympijskej dedine?
Nebolo to v dedine, ale počas ceremoniálu som sa odfotila s čínskym basketbalistom Mingom a s Američanom Kobe Bryantom – bol veľmi zlatý.
Vás spoznávajú a fotia sa s vami?
Áno, ale priznám sa, že drvivú väčšinu športovcov ani nepoznám. Snažím sa mrknúť na akreditačný preukaz a prečítať si meno, nie vždy sa to podarí. Ale ak sa chcem v pokoji najesť, do jedálne musím ísť zamaskovaná čiapkou.
Už ste spoznali Peking?
Žijem iba olympiádou. O mesiac sa sem vrátim na turnaj a budem mať viac času. Aj na mesto.
Hry sa pre vás skončili. Budete aj tak chodiť na tenis?
Celý rok ho mám dosť a ani v telke, keď nehrá Federer, ho nedokážem pozerať. Určite sa pôjdem pozrieť na iné športoviská. Chcela by som na basketbal a na plávanie. Rada by som si to tu užila. Z olympiády sa ťažko odchádza. A letenka je otvorená…
Dajú na hrách získať nové priateľstvá, alebo sú to len povrchné známosti. Spriatelili ste sa s niekým tak, že ste ostali v kontakte aj po hrách?
Niektoré sú povrchné a niektoré hlbšie, záleží, do akého stavu to chce človek dotiahnuť. Som rada, že som mala možnosť spoznať slovenských športovcov, v Aténach najmä Martinu Moravcovú. Samozrejme, je ťažké nadväzovať bližšie priateľstvá, každý sa snaží koncentrovať na svoje vystúpenia. Ale keď už skončíme, ako ja napríklad teraz, určite sa budem snažiť, nech je to v akýchkoľvek športoch, prísť našich pozrieť a podporiť. Po Aténach nezostal nik, s kým by som si písala maily, ale možno tu sa niečo črtá…
