„Každý sníva o medaile. Ja nie som výnimkou. Druhá vec je, či to v mojom prípade momentálne patrí medzi splniteľné sny. Na športe je však pekné aj to, že sa môžu diať veci, ktoré človek neočakáva. Motyka občas vystrelí. Možno sa v Pekingu zrodia nejaké prekvapenia. Bodaj by som jedným z nich bol ja,“ vyhlásil D. Hrbatý a dodal: „Ak by som uhral jedno kolo, bol by som spokojný. Dve by boli super. Dám do toho všetko – sú to asi moje posledné olympijské hry.“
Do čínskej metropoly sa dostal na základe tzv. chráneného rebríčka, podľa ktorého mu patrí 70. pozícia. Teší sa aj na sprievodné pekinské zážitky: „V mojej zbierke odznakov jednotlivých olympijských zväzov chýba po Aténach len Eritrea, ktorej výprava nemala odznak k dispozícii. Dúfam, že teraz si zbierku skompletizujem aj o prípadné nové krajiny. Vhodnou príležitosťou na to je najmä slávnostné otvorenie, na ktorom si chcem porobiť aj fotografie novou zrkadlovkou,“ hovorí s nadšením.
„Rád sa na olympijských hrách postretávam aj so športovcami z iných odvetví. Cez kondičného trénera Riša Galoviča som najčastejšie v kontakte s vodnými slalomármi – Mišom Martikánom, bratmi Hochschornerovcami či Ďurom Minčíkom, ktorý sa však nekvalifikoval. Celkovo som športovo veľmi založený. Snažím sa sledovať dianie a rád by som naživo videl aspoň niečo z atletických súťaží,“ pokračuje.
Zverenec 44-ročného Čecha Jaroslava Bulanta bol v Pekingu viackrát: „Viem, čo môžem očakávať. Asi ma tam nič nemôže príliš prekvapiť. Navyše, olympijské hry sú vždy zárukou perfektnej organizácie. Usporiadateľská krajina sa vždy chce ukázať v čo najlepšom svetle. Obávam sa jedine toho, že dostanem na izbu niekoho, kto bude chrápať. To je môj večný problém.“
Zásluhou ostatných OH Hrbatý nepriamo získal jeden zo svojich najkrajších cestovateľských zážitkov. „Zoznámil som sa s ľuďmi z pacifického Palau. O tej krajine som predtým ani len nepočul. Na dovolenke som tam však rýchlo pochopil, prečo Palau patrí medzi Top 5 potápačských destinácií na svete. Také obrovské húfy rýb som dovtedy videl len v prírodopisných filmoch v televízii,“ opisuje neznámu krajinu.
„Miestnym deťom som doniesol nejaké rakety a loptičky. Mali veľkú radosť. Tenisová škola zhodou okolností bola priamo v mojom hoteli. Každý deň som tam chodil a hral s nimi – bolo to pekné. Absolvoval som aj dvojhodinovú besedu. Asi som bol jedným z mála profesionálnych športovcov, ktorí do tejto krajiny niekedy zavítali. Žije v nej len 20 000 ostrovanov a pochybujem, že tenis tam bude niekedy fičať. Oni totiž fungujú zo dňa na deň a radujú sa z počasia a života, aký majú. Ich daviscupovým kapitánom sa teda zrejme v budúcnosti nestanem,“ dodáva s úsmevom.
