Len sa predpokladá, že nevyšiel pôvodný scenár prevzatia moci v Československu predstaviteľmi „piatej kolóny“ alebo takzvaného zdravého jadra vo vedení KSČ. Alois Indra, ktorý sa narodil vo východoslovenskom Medzeve, ale vyrástol v Čechách, mal zohrať úlohu Jánosa Kádára z čias maďarského povstania.
Podľa dnes už odtajnených stenografických záznamov dostal sovietsky vodca Leonid Brežnev v predvečer invázie od Indru list. „Súdruh Indra mi píše, že ak ich podporíme, tak v noci z 20. na 21. augusta prevezmú zdravé sily všetku moc v krajine a k pozývaciemu listu sa pripojí ďalších 50 vedúcich súdruhov,“ informoval Brežnev na porade v Moskve najvyšších predstaviteľov Poľska, Maďarska, NDR a Bulharska. Sovietske politbyro rozhodlo o vojenskej intervencii už 17. augusta. V ten istý deň pristálo na pražskej Ruzyni lietadlo so špeciálnou jednotkou KGB, ktorá v utorok 20. augusta okolo polnoci začala prijímať výsadky sovietskej 24. armády. Do krajiny v srdci Európy postupne vpadlo takmer pol milióna cudzích vojakov.
Zľakli sa hnevu ulice?
Zdanlivo všetko hralo do karát Kremľa, sklamal však Indra a ďalší domáci sprisahanci. Už počas nočného zasadnutia vedenia KSČ v Prahe sa ukázalo, že ich krídlo nezískalo potrebnú prevahu. Predsedníctvo strany prijalo tesnou väčšinou rezolúciu, ktorá odsúdila okupáciu krajiny spojeneckými armádami. Viazlo aj formovanie „revolučnej robotnícko-roľníckej vlády“ pod taktovkou sovietskeho veľvyslanca v Prahe Stepana Červonenka. „Žiadal ustanoviť pre túto mimoriadnu situáciu nejaký mimoriadny orgán, ktorý mal zlúčiť funkcie vedenia strany a štátu,“ spomínal neskôr Zdeněk Mlynář, účastník týchto niekoľkohodinových rokovaní na sovietskej ambasáde. Zo slovenských predstaviteľov mal mať významné postavenie v tej bábkovej vláde ešte Vasil Biľak, Jozef Lenárt a Emil Rigo. Podľa Mlynáŕa však len málokto z oslovených bol nadšený touto ponukou. Vysvetlenie treba hľadať vo veľmi negatívnej reakcii obyvateľstva na okupáciu. „Morálno-politický odpor proti okupácii bol taký veľký, že Sovieti by tu museli všetko prevalcovať silou. To si však nemohli dovoliť nielen s ohľadom na mienku medzinárodného spoločenstva, ale aj na vlastné vnútorné pomery,“ myslí si historik Ivan Laluha, blízky spolupracovník a priateľ Dubčeka.
Preto dve hodiny po zatknutí neviezli odbojného generálneho tajomníka KSČ pred revolučný tribunál, ale na letisko v Ruzyni. „Vtedy som si uvedomil, že sa ich plány zahatali, lebo zrejme nevedeli, čo majú so mnou robiť,“ spomínal po rokoch Dubček. Svoju úlohu zohral aj postoj vtedajšieho prezidenta Ludvika Svobodu. Keď ho navštívil Červonenko s nápadom, aby „požehnal“ novú vládu, odmietol to urobiť s odôvodnením, že by ho za to ľud vyhnal z Hradu ako prašivého psa. Podľa historikov sa Svoboda chcel vyhnúť krviprelievaniu a Sovietom za to prisľúbil zosadenie hlavných reformátorov, ale postupne. Dubčeka potom viezli najprv na Zakarpatskú Ukrajinu a potom na rokovania do moskovského Kremľa.
Našiel sa lepší scenár
Bývalý agent KGB Oleg Gordijevský uvádza, že sovietske politbyro sa rozhodlo rýchlo zmeniť kurz a vzdať sa scenára s „revolučnou vládou“ už večer 22. augusta. KGB si totiž nevedelo poradiť ani s pokračujúcim „ilegálnym“ televíznym a rozhlasovým vysielaním. Až 23. augusta sem prišla špeciálna jednotka so zariadením na vyhľadávanie vysielačov. Trvalo jej však ešte päť dní, kým ich všetkých 18 umlčala.
Laluha sa po rokoch, po páde sovietskeho režimu, dozvedel od svojich priateľov v Rusku, že už pred inváziou vznikali zoznamy osôb, ktoré mali byť oporou intervenčných vojsk. Zároveň sa pripravovali zoznamy ľudí, ktorí museli preč z verejného života. „Len čo by začala fungovať robotnícko-roľnícka vláda a revolučný tribunál, mali nadobudnúť platnosť aj príslušné inštrukcie pre velenie okupačných vojsk, ako sa správať v novej situácii,“ dodáva Laluha. Tá však nikdy nenastala. Namiesto toho sa podpísal moskovský protokol s dohodou o „dočasnom“ pobyte vojsk. Nastúpilo husákovské vedenie „pragmatikov“. Z verejného života muselo odísť takmer pol milióna nespoľahlivých spoluobčanov. S Dubčekom na čele. Začala sa takzvaná normalizácia.