Nedávno sme vás videli vo filme českého režiséra Roberta Sedláčka Sráči. Hrali ste jedného z dvojice vyšetrovateľov, ale nie – ako sme boli zvyknutí – mladého čestného, ale starého a ešte aj podvodníka. Je vám ľúto za úlohami krásnych, mladých, kladných?
Krásu som takto nikdy nevnímal. V tvári sa odzrkadľuje proces myslenia, tvár je zrkadlom osobnosti, a to je podstatné. Herec sa vtesná do predstavy myslenia človeka, ktorého hrá, zaoberá sa psychológiou úlohy, situáciou, v ktorej sa postava ocitá a nie tým, ako vyzerá. To je sekundárne. A potom – je to aj klamlivé: Vizážisti a maskéri dokážu zázraky.
Režisér Sedláček je dnes hviezdou českej réžie. Ako si vás našiel?
Zoznámili sme sa, keď nakrúcal dokumentárny film o Husákovi. Pred dvomi rokmi som túto postavu hral v divadle Aréna. Sedláček chodil na naše skúšky, nafilmoval celé predstavenie, videl aj niektoré inscenácie, ktoré som hral v Prahe. Potom mi ponúkol úlohu vo svojom filme.
Vy dosť často pracujete v českom prostredí…
Skôr tam ale fungujem ako režisér. Najmä v Brne. Pracoval som ale aj v Prahe, kde budem zasa na jar režírovať v Divadle pod Palmovkou hru Tennessee Williamsa Električka zvaná túžba.
Máte radšej klasiku alebo súčasnosť?
Ťažko povedať. Klasické hry sa inscenujú vždy cez súčasný pohľad. Inscenátor hľadá, ako ľudská téma korešponduje s dneškom. Či už je to antika, Shakespeare, Moliére, alebo hry, ktoré sú z minulého storočia. Električka zvaná túžba, to je vlastne veľmi súčasná situácia – rieši vzťahy, zamestnanie, je tam aj sociálny rozmer, ktorý dnes rezonuje. Túto hru máme aj v repertoári SND, výborne ju urobil režisér Michal Dočekal.
V repertoári SND máte aj ďalšiu veľmi súčasnú klasiku – Kleistov Rozbitý džbán. Je ale napísaný vo veršoch a to už nie je celkom súčasná forma. Ako ste sa ten text učili? Pamätáte si ho stále?
Je to svojím spôsobom naozaj ťažký verš, ale nedá sa nič robiť – ten autor bol génius a treba to zvládnuť. Je to veľmi aktuálny text – zneužitie právomoci je na dennom poriadku. Inak – veršované veci preveria inscenátorov v zmysle remeselnom, ale predovšetkým po stránke psychologickej. Veľa situácií text vyjadruje metaforicky a aby metafora bola zrozumiteľná, musí sa hľadať primeraný spôsob. Ide o to, pochopiť a interpretovať myšlienku. Myslím si, že v herectve je najpodstatnejší – samozrejme okrem emócií a temperamentu – proces myslenia. Divák by mal mať pocit, že vidí zrodenie myšlienky, jej premiéru.
Hráte to vždy rovnako? Inovujete nejako postavu v ďalších predstaveniach?
Základná zmena už nenastane, ale náročnosť hry Rozbitý džbán vyžaduje, že sa pripravujem asi tri dni predtým, kým ju idem hrať. Musím si obnoviť určité vnútorné signály prevedenia textu. Herec je zvláštny človek v tom, že si dokáže zapamätať a vyvolať pocit, že si vie navodiť stav, na základe určitej situácie a mať pocit, že to je teraz.
V riaditeľskej kancelárii to funguje inak. Ako sa cítite v šéfovskej kancelárii Činohry SND? Koľkokrát v živote ste už sedeli v šéfovskom kresle v nejakej funkcii?
Nikdy v živote som v nijakej funkcii nebol, aj keď mi to viackrát núkali! Skôr som človek, ktorý sa zaoberá tvorbou. Situáciu, ktorá vznikla, nebudem komentovať, nejako som sa v nej ocitol, a tak som si povedal – riaditeľ činohry je v podstate umelecký šéf, ktorý by mal vytvoriť určité štúdio pre svojich kolegov hercov, podmienky pre zaujímavý kvalitný repertoár s kvalitnými hosťami, aby to bola zaujímavá práca pre všetkých. Toto snaženie mi, samozrejme, zaberá dosť veľa času, a to je hlavný problém, ktorý momentálne pociťujem.
Začínate teda skoro ráno v kancelárii?
Áno, momentálne je to tak. Skúšam v divadle – hrám aj režírujem hru Ronalda Harwooda Kvarteto. Premiéra bola 21. januára, takže – do desiatej som bol v kancelárii a potom som do druhej skúšal. Robím aj vo voľnom čase, tomu sa nedá vyhnúť.
Takže už neplatí, že sa vo voľnom čase venujete bicyklovaniu?
To je minulosť. Som rád, ak sa aspoň v nedeľu dostanem na prechádzku popri Dunaji.
Pre divadelných šéfov je asi náročné, keď sa stane niečo také, ako nedávno v Opere SND – pre zimu v sále sa predčasne skončilo predstavenie Fausta. Riešili ste niekedy niečo také?
Nemám právo hovoriť oficiálne, lebo nepoznám všetky súvislosti, stalo sa to v sále Opery a Baletu SND, kde zlyhala klimatizácia. Je to dosť stará budova a sú v nej problémy so vzduchotechnikou, to je všeobecne známe. A keďže som mal v mladosti kamarátov huslistov, viem, že v zime sa nedá na husliach hrať. Je to teda veľmi špecifická profesia a tá situácia sa dá pochopiť. Mám však dojem, že tomu netreba pripisovať váhu, problém s klimatizáciou sa rieši.
Zvláštne, že máme nové divadlo a vy hovoríte, že už je staré…
Budovu stavali 22 rokov! Samozrejme, technológie sa medzitým vyvinuli, všetko zostarlo. Dnes je päťročné auto staré! Celkovo však, hoci to bola aj kritizovaná budova, dovolím si tvrdiť, že neprávom. Skutočnosť potvrdila, že vizionári, ktorí predpovedali okolo divadla peknú štvrť, mali pravdu. Eurovea a celé nábrežie sa vydarili. Som šťastný, že sa vízie naplnili. Aj to, že sme sa dostali do Európskej únie, aj to, že sme si otvorili národné divadlo, sú dejinné udalosti. Sme nepočetný národ a aj tak sa nám to podarilo! Ľudia do divadla chodia a je úžasný pocit, keď sa hrá na troch scénach. Rád vidím ľudí, ktorí idú v krásnom večernom oblečení do divadla. Po tejto stránke je to úžasné.
Ale problémom sa nedá vyhnúť. Napríklad Oldo Hlaváček nechcel hrať obscénnosti v Coriolanovi. Vzpriečil sa režisérovi Diegovi de Brea a odišiel z divadla…
Ja som vtedy vo funkcii ešte nebol, ale predovšetkým – k tomuto by sa musel vyjadriť samotný pán Hlaváček. Nesúhlasil by som s termínom „obscénnosti“, skôr by som povedal, že scény v našej inscenácii sú kruté – také, aká bola vôbec shakespearovská doba! Ja môžem len s radosťou konštatovať, že po operácii srdca sa náš výborný kolega a vynikajúci herec Oldo Hlaváček vrátil medzi nás a že ďalej hrá vo „svojom divadle“.
Vy sa nebojíte nahoty na javisku?
Ako sa to zoberie. Mám dojem, že v 21. storočí – pokiaľ ide o kvalitné umelecké dielo, pokiaľ je to úžasná téma, tak nahota nemôže byť tabuizovaná. Pre pána kráľa, veď už v minulom storočí sa ľudia kúpali nahí! Myslím si, že toto máme vyriešené. Druhá vec je, že Národné divadlo má ťažšiu pozíciu, lebo má veľmi rôznorodé publikum. Aj také, ktoré sa, povedzme, chce len „baviť“, prichádza kvôli relaxu aj také, ktoré je náročnejšie. Coriolanus je pre iných divákov než Chrobák v hlave alebo Tak sa na mňa prilepila. Je pluralita, aspoň sa o ňu v demokracii snažíme, a tak by mala byť aj v SND. My by sme neobstáli, keby sme inscenovali len absurdnú drámu alebo len komédie – diváci sú predsa takí aj onakí. Máme široký repertoár a každý si vyberie. Dokonca musíme už nejaké inscenácie sťahovať – máme 32 inscenácií, čo sa už nedá odohrať, lebo stále pribúdajú nové. Ale k nahote – mám dojem, že všetko záleží od toho, ako je nahota, prípadne iné extrémy, použitá, ako dokresľuje ľudskú situáciu. Takáto nahota nie je striptíz, divák ju inak vníma. A každý to inak vníma.
Čo pekné vám priniesol rok 2011?
Rok je vždy taký, aký vzťah k životu si sami zvolíme, aké priority si určíme – či život berieme cez kladnú emóciu, alebo cez zápornú. Ja si nedávam predsavzatia a ani nekalkulujem, aký bol uplynulý rok. V mojom veku si už človek môže povedať, že ak je aktívny a vládze, už to je úspech. Život prináša strašne veľa vecí – aj pozitívnych, aj negatívnych a tie sa prelínajú. Nehodnotím a opakujem: už len to, že je človek zdravý, veľa znamená a bolo by rúhaním zároveň si ťažkať, že nemal šťastie.
Aké zážitky si ceníte?
Vzácne sú chvíle s rodinou, ale je ich málo. Práve preto si ich tak cením. V lete sme boli s manželkou pätnásť dní na Sicílii a to som si veľmi dobre zapamätal, lebo mi bolo veľmi príjemne. Ale ja si ani neuvedomujem nejakú všednosť života. Ešte stále hrám a to je úžasná radosť! Pokiaľ večer cítim a vidím, že divák ide s nami, že ho predstavenie zaujalo, je to krásne. Herecký život je v tomto nesmierne zaujímavý a trošku nás stavia mimo stereotypu, napriek tomu, že hrám tú istú hru. Vždy je to iné.
Vo vašej interpretácii je svet pohodový. Dostali sa vám vôbec do uší prognózy o konci sveta v roku 2012?
Mám už dosť rokov a nejaké konce sveta som už prežil, aj tie absolútne overené. Nad tým sa môže človek len pousmiať, ale – nezaškodí sa zamyslieť. Videl som nesmierne zaujímavý film režiséra Larsa von Trier Melanchólia. Je to kontroverzný filmár, ale urobil naozaj úžasný film: Príde planéta Melanchólia a zrazí sa so Zemou. Povedal by som, že film je urobený tak sugestívne, že človek nad tým aspoň zauvažuje: Aké je každý z nás zrnko vo vesmíre a eventuálne by sa takéto niečo aj mohlo stať… Ale ja sa tým nezaoberám a jednoznačne odpovedám: Keď to príde, tak to príde, ale ja nad týmito vecami nerozmýšľam. Ani o nich nečítam a skôr sa nad tým usmejem.
Ste optimista, aj pokiaľ ide o osud Európskej únie?
Tieto ťažkosti, to je podľa mňa len akási previerka. Previerka všetkých nás v tomto priestore. Myslím si, že to je dokonca alfa a omega existencie únie, že sa musí toto štádium prekonať. Mrzí ma len, že sa najviac apeluje práve na tých, ktorí za situáciu dosť málo môžu. Napríklad my – my tak akurát žijeme, pracujeme a platíme dane. A všetko ostatné je trošku tak mimo nás.
Ste teda tiež trocha rozčarovaný?
Nie. Starí ľudia síce kedysi vravievali, „Spolky – čertove volky“, ale ja si to nemyslím. Únia má obrovské pozitíva a ja som ju prijal s veľkým nadšením. A som naďalej optimista. Myslím si, že to je celosvetová kríza, netýka sa len únie. A potom – osud sveta vždy závisí od jednej inteligentnej hlavy, ktorá vymyslí riešenie. Z histórie viem, že keď bolo porazené Nemecko a bolo absolútne zničené, vlády sa ujal kancelár Konrad Adenauer, ktorý vraj zavrel do vily ekonómov a povedal im, že musia vymyslieť plán obnovy Nemecka. A varoval „keine Experimente“, čiže – museli ísť na to naisto a poriadne. Asi svetu takáto hlava momentálne chýba… Verím, že sa nájde. Kolektívne riadenie totiž nie celkom obstojí. Musí byť konsenzus, ale musí byť aj niekto, kto povie: Takto sa to bude robiť! Napokon, o tom je hra Coriolanus, ktorá rieši problém demokracie – dokazuje, že hlas ľudu môže byť veľmi dôležitý, ale môže byť aj zneužitý. Ten, kto sa dostane k moci, stane sa často autokratom – to už vedeli starí Rimania. Takže – s demokraciou je to tiež ošemetné. Ide o to, do akej miery sa budeme vedieť všetci vtesnať do istých pravidiel, ale – tie pravidlá musí niekto určiť!
Akí sú mladí herci, ktorí vyrástli už v demokracii?
Je to absolútne normálna generácia. Oproti nám má obrovskú výhodu, že môže cestovať. Keď sa mladí vrátia zo sveta, vedia porovnať svoju kultúru. Vďaka počítačom majú zasa oveľa viac informácií než sme mali my. Nechcem povedať, že je to generácia vzdelanejšia, pokrok je len prirodzený vývoj. V SND máme spomedzi mladých veľa externých spolupracovníkov, sú to buď naši žiaci na VŠMU, alebo absolventi. O nové umelecké osobnosti sa neobávam.
Vážia si, že môžu hrať v SND?
Je to individuálne. Tí, ktorí sa dostali do SND, si to vážia a odvádzajú dobrú prácu. Nerobia komparz, dostávajú úlohy. Pokiaľ zistíme, že v projekte máme miesto pre herca, ponúkneme mu angažmán. Je to spravodlivé, aj keď – nie najspravodlivejšie. V divadle je to vždy tak – treba aj šťastie. Ale – vytvárame možnosti.
Vy ste v čom mali šťastie? Alebo ste ho ani nepotrebovali?
Určite som ho potreboval, ale nekalkuloval som so šťastím. Už na škole som účinkoval v Československej televízii, aj som nakrútil zopár filmov v Čechách, po škole som išiel do martinského divadla, kde bol výborný režisér Miloš Pietor. Išiel som tam so spolužiakmi – Ľubom Vajdičkom a Stankom Párnickým, ktorí boli režiséri, a s mojou budúcou manželkou Vierkou Richterovou, ktorá bola herečka. Bol tam aj scénograf Jožko Ciller, dnes profesor. Išli sme do Martina ako skupina a chceli sme sa presadiť. Mal som obrovské možnosti a to, že som bol mimo Bratislavy, bolo pridanou hodnotou. Mal som veľa ponúk z televízie z filmu a mladosť som využil. To sa dá nazvať aj šťastím. Aj do Bratislavy som prišiel v správnom okamihu – na Novej scéne ma už čakal Miloš Pietor a režisér Strnisko. Zažil som tam krásnu divadelnú éru, potom nasledovalo Národné divadlo a tá éra pokračovala. Dnes to majú mladí ťažšie. Je veľa nadaných hercov a herečiek, ale mediálny trh je slabý. Divadlá väčšinou zanikli, nefungujú – začína sa divadelná bieda. DPOH by malo byť napríklad mestské divadlo. Všade ale chýbajú peniaze.
Mladí herci berú svoje povolanie asi vecnejšie: Niektorí hovoria, že necítia poslanie, že jednoducho interpretujú postavu a na herectvo išli preto, že im to poradila učiteľka, lebo dobre recitovali. Máte aj vy takú skúsenosť?
Áno, býva to tak. V každom prípade to potvrdzuje, že na školách sú učitelia slovenského jazyka, ktorí sú rozhľadení a vedú žiakov k umeniu. Nie vždy to však vyjde na talentových skúškach, takže to nie je záruka. Cesty k herectvu sú rôzne. Herci sa môžu vyjadrovať vecnejšie – nie každý vie teoretizovať. Divadelná teória to už dávno vyriešila – herec nemôže byť len interpretom. Napríklad Hamlet je len literatúra, je to len text na papieri. Aby vzniklo predstavenie, musí prísť individualita, osobnosť, živý človek, ktorý sa na javisku Hamletom stane: hovorí Hamletove texty, koná ako Hamlet, ale predovšetkým – Hamletovým textom myslí. Tým pádom nemôže byť len interpret.
Hoci ste vy aj manželka divadelníci, váš syn Tomáš sa stal spisovateľom. Ako sa vám debatuje s dieťaťom intelektuálom?
No, on už nie je dieťa. Žije s partnerkou mimo rodičovského domu, ale – ja si s ním podebatujem rád. Tak sme si ho vychovali – je to troška genetika, ale aj usmernenie. U nás najväčšou zábavou bolo vždy čítanie kníh. Som rád, že syn, ako literárny vedec a úspešný prekladateľ kníh z poľštiny, má prácu, ktorá je jeho hobby. Je to nezávislejšia práca ako herecká. Herca musí niekto vyzvať do tanca, musí dostať šancu. Niekedy je len zhoda náhod, že v súbore je viac podobných typov, a tak vysnenú úlohu nedostane. Autorská práca je určite slobodnejšia.
