Kedy vám počas pobytu v nemocnici bolo najťažšie? – Najhoršie boli začiatky, všetko som mal rozbolené. Bolesť sa ešte vystupňovala pri operačných zákrokoch, ktoré boli také bolestivé, že by sa človek skoro rozplakal a rozkričal, ale musel zaťať jazyk za zuby a vydržať to. Od toho momentu, bol to asi tretí alebo štvrtý deň na Kramároch, som už pociťoval akúsi úľavu, aj keď niektoré veci sa, samozrejme, nedajú vyliečiť a rýchlo vyriešiť.

dom24.jpg

Aj ste si poplakali? – Plakať som neplakal, ale skoro. Skoro boli aj slzy.

Na koho alebo na čo ste v týchto najťažších momentoch mysleli? – Človek v takomto veku už rozmýšľa, čo po sebe necháva a v akom stave. Nemohol som sa odpútať od toho, aby som nemyslel na celú krajinu, či sme na dobrej ceste. Potom, samozrejme, človek myslí na svoju rodinu, čo tu zanecháva svojim potomkom. To sú dve oblasti, ktoré v takejto situácii víria v hlave človeka a chcel by odísť so cťou, chcel by odísť tak, aby mal akú-takú istotu, že sme na správnej ceste a že touto cestou treba ďalej pokračovať.

Keď sa obzriete za seba, urobili by ste niektoré veci inak? – Niektoré veci určite. Napríklad privatizáciu by som urobil inak, nie tak, aby z nej mali majetkový prospech malé skupiny ľudí a ostatní musia žiť zo dňa na deň. Privatizácia nebola urobená dobre a bude mať negatívne následky aj do budúcna, pokiaľ sa tomu politici nebudú chcieť nanovo venovať.

Kto sa podľa vás na privatizácii najviac ,,nabalil“? – Určite mňa osobne najviac uchvátil a otváral som oči nad majetkom, ktorý nadobudol vtedajší predseda vlády Mečiar. O jeho majetku viem len to, čo každý občan, ale zrejme sú aj veci, ktoré ešte nevyšli najavo. Zdalo sa mi, že je nevhodné, aby sa verejní činitelia zapojili do takej privatizácie, ktorá bola veľmi nespravodlivá, a aby politici z toho ťažili.

Kedy ste sa s Vladimírom Mečiarom stretli naposledy? – Neviem, určite na nejakej celospoločenskej udalosti, kde sme si aj podali ruky. Súkromne sme sa nestretli.

Máte rozrobené niečo, čo by ste chceli dokončiť? – Najviac ma trápi to nespravodlivé rozdelenie spoločného majetku. Keby každý dostal svoj podiel, tak by to určite nemohlo byť tak, ako to bolo, a museli by sa hľadať iné riešenia, ale my sme vôbec nemali predstavu, čo taká privatizácia obsahuje. Myslelo sa len na to, že štátny majetok treba dať čo najskôr niekomu do súkromných rúk, ale väčšina ľudí nebola na takéto niečo pripravená. Je to vec, ktorá si vyžaduje uzavretie, s akým výsledkom sa privatizácia uskutočnila, koľko ľudí získalo majetok za veľmi pochybné ceny.

Dokončili ste už memoáre, ktoré píšete? – Memoáre ešte nie sú, ale do konca roka určite budú. Choroba ma trochu pozdržala, takže to bude o niečo neskôr, ale tohto roku.

Čo vám doktori po odchode z nemocnice naordinovali? – Mám trvalú liečbu, musím užívať tabletky. Ráno nejakých jedenásť cez obed asi štyri a potom večer nejakých deväť. Počas hospitalizácie mi k tomu niečo pribudlo, ale niečo aj odbudlo. Očakávam, že zlepšenie bude citeľné v priebehu ďalšieho týždňadvoch.

Budete si musieť niečo odoprieť? – Trošku áno, lebo to, čo som si bral na starosť, je príliš veľa, čiže trochu poľaviť z pracovného tempa.

Exprezident Kováč: Chcem odísť so cťou