Počas tanečnej súťaže Let’s Dance ste sa stali miláčikom národa. Čo si počnete s toľkou láskou? Neudusí vás to? Nie je to až zdrvujúce? Ako naplníte čakávania?
Neviem, čo sa s tým dá počať, ale zdrvujúce to nie je, je to príjemné. Myslím si však, že ma to k ničomu nezaväzuje. Je to len krátka kapitola v mojom pracovnom živote. Naozaj si nemyslím, že ma to zaväzuje k nejakým vyhláseniam, názorom či záverom alebo k ďalším tanečným výkonom.
Pre vás sa krátka kapitola skončila, ale diváci budú spomínať a možno aj túžiť, aby ste znova zatancovali. Možno aj vás prekvapí, ako ste si na tanec zvykli a ukáže sa, že už bez neho nevydržíte.
Vydržať vydržím, vydržím tak, ako dokážem vydržať bez čokolády. Tiež ju milujem, ale dokážem si ju odoprieť.
Čo ste vedeli o tanci, keď ste vstupovali do súťaže? Chodili ste niekedy do tanečnej?
Nechodila som do tanečnej a tancovať som sa učila až v tomto projekte.
Nemali ste z toho obavu? Nepochybovali ste, či vám bude vyhovovať partner? Poznali ste Petra Modrovského už predtým?
Petra som nepoznala, ale reláciu som poznala z inej televízie a veľmi sa mi páčila. Takže neváhala som. Najprv som nevedela, kto bude mojím partnerom, ale pri prvom stretnutí na mňa Peter zapôsobil dobre. Vyzeral tak – vyrovnane.
On pôsobil naozaj tak vyrovnane, pokojne, nad vecou… Ako starší brat…
No, čo si mal počať. Ja som sa mu snažila vyrovnať v tom tanečnom majstrovstve, ale aj trocha odľahčiť situáciu, a on musel byť vážny. Ale to žartujem, nemyslím si, že by bol Peter veľmi vážny. Dokrútky boli trocha tendenčne strihané, možno z toho vznikol ten dojem.
Budete sa s Petrom priateliť, presnejšie stretávať, aj teraz, po súťaži?
Mám už mnoho inej práce, vrhám sa po hlave aj do iných vecí. Bola by som však rada, keby nejakým spôsobom naša dvojica pokračovala. A potom – je tu tá naša stávka: aby sme sa vzájomne motivovali, jeden druhému sme vymysleli povinnosť, ktorú v prípade výhry v Let’s Dance musíme splniť. Peter vymyslel, že ak vyhráme celú súťaž, pôjdem s ním odtancovať profesionálno-amatérsku tanečnú súťaž, ktorá sa organizuje v Taliansku alebo v Amerike. Sľúbila som mu to len preto, lebo som bola presvedčená, že nevyhráme. Ja som pre Petra vymyslela aktivitu celkom iného druhu: Ak vyhráme, musí prečítať desať kníh, ktoré mu vyberiem a potom mi prerozpráva obsah. Takže – máme spoločné plány.
V divadle hráte v novom predstavení, ktoré sa volá Valčík náhody. Akosi vás tanečné témy prenasledujú…
Naozaj mám také, povedala by som tematické tanečné obdobie. Dostala som aj ponuku na film, v ktorom sa tancuje salsa. Býva to tak, že veci na jednu tému prichádzajú v istom období v jednom balíku. Asi budem mať potom tanca do konca života dosť.
Ale keď ste povedali porote, že vám budú všetci chýbať, mysleli ste to úprimne? Alebo to bol žart?
Nie, to bolo naozaj. Celý projekt mi bude chýbať, aj ten tanečný svet, ktorého som bola súčasťou. Bolo to jedno z najkrajších období môjho pracovného života, som veľmi vďačná, že som mala možnosť byť v tomto projekte. Nedá sa to však dlho naťahovať.
Do akej miery to bolo pre vás vyčerpávajúce? V jeden víkend ste mali premiéru v divadle aj súťažný večer. Pociťovali ste únavu?
Neviem, či si každý uvedomil, že to je šport, nielen tanec, a že začať zrazu tak intenzívne športovať, bez jediného dňa oddychu, je naozaj náročné. Pociťovala som únavu, vyčerpanosť aj po poslednom večere, ale to bolo v pondelok a v utorok. Na tretí deň som už bola oddýchnutá.
Súťaž Let’s Dance nám pripomenula, že rifle nie sú všetko. Dáma by mala mať v šatníku aj niečo rozprávkové – nejaké čipky, štras, satén a zamat. Zostali vám kostýmy zo súťaže?
Chvalabohu nie. Teraz už môžem úprimne povedať, že sa mi veľmi nepáčili.
A v čom budete teraz tancovať? Čo keď si vás pozvú predtancovávať alebo niekoho budete učiť tancovať?
Preboha, nie! Veď ja neviem tancovať. Ja som asi jediná nepodľahla tej ilúzii, že viem tancovať.
Ako ste na to prišli?
Videla som rôzne naozaj špičkové výkony. Stačísi raz pozrieť súťaž Black Pool a porovnať.
Mnohí by však boli pravdepodobne radi, keby ste ich tancovať učili. Možno nejakí šejkovia z Kuvajtu…
Nepredpokladám.
Vrcholným okamihom súťaže bola vaša rozdvíhačka, ktorú si pamätáme z filmu Hriešny tanec. Aký je to pocit skočiť do dlaní tanečnému partnerovi a vystrieť sa ako luk vysoko nad jeho hlavou?
Je to ako bungee jumping.
Toto muselo mať mimoriadny úspech aj u vášho syna. Chystal sa, že po súťaži vás bude aj vo všedných chvíľach oslovovať titulom kráľovnej. Je to tak?
Syn ma naozaj tak chcel oslovovať, ale potom na to zabudol. Nezabudol však na to, že za tú toleranciu, ktorú ku mne prejavoval počas súťaže – keďsom nemala ani na neho dosť času – má dostať diaľkovo ovládané lietadlo. Na tento môj sľub nezabudol. A ešte povedal, že ma nemôže oslovovať kráľovná, lebo som princezná.
Zatancovali ste si aj so synom?
Áno. Veľmi sa mu páči najmä guick step.
Teraz zasa asi príde do módy tancovanie. Bude chodiť váš syn Davidko do tanečnej?
Chce ísť k Petrovi Modrovskému do tanečného kurzu, ale Peter povedal, že si musí najprv oddýchnuť od jedného člena rodiny. Ale – od januára začína.
V posledný večer súťaže ste tlieskajúcim divákom v sále – a možno si to prisvojili aj niektorí diváci pri obrazovkách – povedali: Poďte všetci k nám! Bolo to veľmi pekné vyjadrenie vďaky za uznanie, ale predsa -nie je riziko takto globálne pozývať?
No, ja dúfam, že ľudia majú zmysel pre humor.
Pozvali ste divákov aj do divadla. Čo keďsa tam teraz všetci nahrnú a nebude dosť lístkov?
Vidíte, možno preto je dobre, že ideme do toho nového, väčšieho divadla.
