Film dokazuje, že Anton Srholec je stelesnením autentického kresťana

Tri momenty ukazujú, kto bol, je a pre Slovensko bude Anton Srholec.

Keď mladého saleziána na začiatku 50. rokov prichytili na hraniciach Rakúska, dostala ho do väzenia a neľudských podmienok jáchymovskej uránovej bane túžba z krajiny emigrovať.

V opačnom garde to čerstvo vysvätený kňaz zažil v roku 1969. Jeho vlasť už zatvorila hranice, keď sa vrátil z Talianska. „Celý národ nemohol emigrovať. Ja som nechcel blízkych nechať v srabe,“ spomína vo filme.

Tretím je rok 1989. Dôchodca si mohol začať užívať slobodnú starobu, namiesto toho sa vložil do namáhavej a nevďačnej práce s ľuďmi na okraji spoločnosti, angažoval sa v čele Konfederácie politických väzňov a vôbec vo verejnom živote.

Potreba ozývať sa a nemlčať ho dostala aj vo vlastnej cirkvi na okraj.

Ak niekto, tak práve on je u nás stelesnením autentického kresťana. Je vzorom a inšpiráciou aj v necirkevnom prostredí. Je osobnosťou, ktorá spája. Jeho princíp viery ako „odvahy byť iný a ísť proti väčšine“ očividne protirečí oficiálnym postojom domácej katolíckej cirkvi. Navyše má charizmu a veľký zmysel pre humor. To všetko ho, možno práve vďaka tomu, že sám o to extra nestojí, radí medzi najvýznamnejšie žijúce osobnosti moderného Slovenska.

Prečítajte si

Režisérka filmu o Srholcovi: Nemlčí, keď treba hlasno kričať, a mlčí, keď iní revú

Je dobre, že vznikol film, čo plní resty, a je veľmi nevďačné ho kritizovať. Lenže každý nie úplne naivný divák chápe, že film nie je jeho objekt. Nestačí mať správny postoj, kameru a presvedčenie, že sa jeho krásna osobnosť mechanicky odtlačí do krásneho filmu – neodtlačí.

Jedinou charizmou novinky je charizma Antona Srholca, ktorá plátnom prebleskuje náhodne a živelne. Niekomu to môže stačiť. A niekto sa môže pýtať, aký by bol iný, lepší portrét.

Každé slovo tesať

Filmárku, šansoniérku a hlasovú pedagogičku Alenu Čermákovú Srholec pôvodne oslovil, či mu príde zaspievať na oslavu. Ona práve prechádzala tým, čo volá „zázračné uzdravenie zo smrteľnej choroby“, od neho sa sa dozvedela, že zažila dotyk Boha.

Spolu viedli dlhé a úprimné rozhovory, potom prišla potreba ich zaznamenať.

„Jedno ráno som sa zobudila a vedela som, že chcem nakrútiť film. Chceli sme s Antóniom urobiť film o živote,“ vysvetlila v rozhovore. Na vágnosť a intuíciu sa možno dá spoliehať na začiatku, nie vždy to však vedie k ideálnym výsledkom pri jedenapolhodinovom dokumente pre kiná.

Ako-tak to funguje do polovice, keď Srholec rozpráva o minulosti a filmárka podfarbuje prúd spomienok materiálmi z archívu. Zvyšok filmu bez štruktúry ako keby nemal žiadne smerovanie – a námietku, že štruktúru nemá ani „sám život“, o ktorého zachytenie predsa ide, nemôžeme brať vážne.

Keď klasicky vzdelaný a charizmatický kňaz otvorí ústa, nie je také ťažké uveriť, že môžeme každé slovo tesať. Lenže film má rozlišovať podstatné od vedľajšieho a filmárka, ktorá stála za kamerou, ako keby statila ten cit.

Približne trištvrtehodinu sledujeme zhruba toto: kňaza pozvú na nejaké podujatie, režisérka vycestuje spolu s ním a ceremóniu zdokumentuje.

Bez žien bude cirkev chladná

Nie vždy je osobný obdiv k portrétovanému na škodu. Nie vždy filmár musí hrať hru na odstup, hrať sa s formou či naháňať kontroverzné momenty. No keď sa už predsa snaží nejako film vyšperkovať, nemusí skončiť pri najväčšom klišé nápade: návštevou cely v Leopoldove, kde Srholca väznili.

Je škoda, že silné scény fungujú len jednotlivo.

Keď sa muž po osemdesiatke sám namáha s nákladom proviantu pre bezdomovcov. Keď skromne priznáva, že jeho „príbeh je archetypálny, desaťtisíce ľudí by mohli rozprávať o svojom strachu, keby žili.“ Keď svoj vzťah k emeritnému arcibiskupovi zhrnie slovami, že „v duchu Ježišovom odpúšťa a zabúda, no nie si je úplne istý, či pán Sokol pokojne spáva“.

Alebo, keď vysveľuje svoj názor na ženy v cirkvi. Organizáciu prirovnáva k domu, ktorý je „chladný a rozpadnutý“ preto, že vylučuje zo svojich radov ženy. Budúcnosť kresťanstva vidí v spoločenstve mužov a žien mimo nej.

Z obdivnej vlny portrétov významných či „významných“ Slovákov ako takmer svätcov (Bezák, Rytmus, Demitra) Anton Srholec vyčnieva už tým, že má k svätcovi najbližšie a nevznikol z kalkulu.

Ak je predsa silný, je to vďaka Srholcovi, jeho čaru, nie prístupu režisérky.