Je ťažké byť Paľom Haberom?
Nedávno to bolo pre mňa ťažké. Bol som v jednom klube, v pivárni s kamarátmi, ktorí nie sú z muzikantských kruhov. Prišiel som sa normálne zabaviť. Hrala tam kapela. Keď ma zbadali, videl som, ako sa pozerajú, že čo asi na to hovorím. Takisto návštevníci, čo tam boli, sa chodili pýtať, čo na skupinu hovorím. Tak som im povedal: sorry, nie som tu ako porotca. Som tu ako bežný návštevník. Kapela hrá dobre, je tu rachot ako hovädo, aj tak sa veľmi nedá vycítiť, čo sa tam deje, ale zdá sa mi, že je to dobrá skupina… Mal som nepríjemný pocit, že sa na mňa všetci pozerali, dosť mi to prekážalo. Povedať svoj názor bolo v SuperStar mojou úlohou, za ktorú mi platili. Ale na koncerty chcem chodiť normálne ako bežný občan. A či sa mi to páči, alebo nie, s tým sa nepotrebujem nikomu zdôverovať. A bežné veci, ako že ľudia po mne v meste pokukujú, to už ani nevnímam.
Po šesťročnej prestávke vydávate sólový album. Je to iný pocit vydať ho po dvoch sériách SuperStar?
To mi pripomínajú akurát novinári. Ja to neriešim. Vydávam sedemnásty album, prečo by som mal mať s tým problém, keď šestnásť z nich bolo globálne veľmi úspešných? Je pre mňa úplne normálne vydať nový album.
Nie je to už rutina?
Rutina to nie je, lebo vždy očakávam, ako dopadne. Cítim skôr zodpovednosť urobiť dobré pesničky, za ktoré by som sa nemusel hanbiť. Ale to je pri každom albume od prvého až po tento sedemnásty.
Podľa čoho sa dá spoznať dobrá pesnička?
Pre mňa je kritériom to, že si ju môžem vypočuť aj ja po niekoľkých rokoch a nemám z nej zlý pocit. Na novej platni nie sú prvoplánové hity. Sú to pesničky, ktoré vás zaujmú možno až na desiaty raz. Tým sú dlhodobejšie a aj keď je to pop, nemusí byť nudný a rýchlo odchádzajúci. Rozoznávam to podľa vlastného pocitu.
Čo je pre vás umenie?
Keď doktor perfektne odoperuje pacienta. Umenie je namaľovať pekný obraz. Keď robotník vytvorí akúkoľvek súčiastku. Umenie je dobre natrieť stenu. Každá zručnosť a ľudská činnosť, ktorá sa ovláda dobre, je umením. Umenie je dobre odrodiť. To sú všetko veci, ktoré stojí za to oceniť.
Inak. Existuje hranica medzi umením a komerciou, alebo sa to nedá celkom oddeliť?
Dá sa rozlíšiť, čo je prvoplánová komercia, čo je aj umenie, aj komercia a čo je len umenie. Potom sa dá rozlíšiť, že kto si to môže dovoliť a kto si to nemôže dovoliť. Niektorí sa musia živiť aj komerčne, pretože sú od toho závislí, zodpovedajú za rodiny, potrebujú prežiť, každé ráno si kúpiť chlieb. Nemôžu si dovoliť urobiť len niečo pre seba a mať z toho dobrý pocit. Aj keby som chcel robiť brutálne umenie, tak by som to asi nevedel. Viem urobiť jednoduché pesničky, ktoré dokážeme s kapelou nahrať tak, aby to až tak neprekážalo ľuďom, ktorí uznávajú len umenie. Aby povedali: Je to dobré. Je to síce pop, ale profesionálne urobený. Aj to je umenie. Umenie je urobiť aj veľmi jednoduchú pesničku. To zase niektorí ľudia, ktorí robia len umenie, nevedia. Poznám veľa hráčov, ktorí ovládajú skvele nástroje, sú veľmi dobrí inštrumentalisti, ale ako skladatelia zaujmú len hŕstku ľudí. Iný prípad je napríklad Elton John. Robí skvelé pesničky ako autor, je výborný spevák, ale zároveň je výborný inštrumentalista. Sting a podobní ľudia dokážu spraviť pesničky, ktoré sú umením, ale zároveň zaujmú aj veľa poslucháčov. Aj keď ich výhoda je v tom, že majú k dispozícii celý po anglicky hovoriaci svet.
Nie je vám niekedy ľúto, že pôsobíte na takom malom teritóriu?
Skúsili sme urobiť aj niečo v angličtine, všetko bolo dobre naštartované, ale skrachovalo to na veciach, za ktoré sme nemohli. Teraz už dobre viem, že keď sa chcete presadiť vonku, potrebujete naozaj silný lobing, manažment, vydavateľ vám musí veriť. Musíte robiť v angličtine a mať dobrého producenta, ktorý stojí viac ako stála produkcia všetkých našich albumov dohromady. Určite je škoda, že som sa nenarodil niekde v Nemecku, kde je trh oveľa väčší. Alebo závidím muzikantom v Rusku. To si ani neviem predstaviť, koľko albumov predáva úspešný ruský interpret. Tam máte skrátka k dispozícii veľa ľudí. My žijeme v malej krajine, kde sa hudbou uživia len tí enormne úspešní a ostatní musia mať ešte druhé povolanie. Nad tým však naozaj rozmýšľam, len keď mi položíte takúto otázku. Tu som sa narodil, a tak to jednoducho je.
Váš prvý album ste nahrali aj v esperante. Prečo esperanto?
Esperanto bola účelová záležitosť ako sa dostať von. Veľmi nás nelákalo spievať v tej reči, ale lákalo nás pozrieť sa za socializmu za západné hranice, čo sa nám aj podarilo. Náš manažér bol zarytý esperantista. Sú ako sekta, ktorá sa baví vyslovene vo svojom jazyku. Keď sme prišli na kongres do Brightonu, tak sme akurát odspievali v esperante. Potom, keď sme sa motali v zákulisí, tak všetci s nami chceli hovoriť v esperante a ja im vravím: Ich spreche lieber deutsch. Tak boli urazení.
Napriek malému trhu boli predaje vašich albumov 100-tisícové. Necítite nostalgiu za týmto obdobím?
Dohromady sme predali možno okolo milióna a pol platní. Nostalgiu necítim, pretože vtedy bola iná situácia. Dnes má koruna úplne inú hodnotu ako mala, vtedy stála platňa 55 korún, nič iné tu nebolo. Dala sa kúpiť nejaká licenčná ABBA a podobné veci, pričom ABBA bola ešte výborná, sám som ich počúval. Miloval som tú skupinu, aj teraz si rád vypočujem niektoré pesničky. Ale dnes zodpovedá 30-tisíc predaných albumov 150-tisícom v tom čase. Takže to beriem úplne normálne a som s tým zmierený. Určite viac ako s rozdelením Československa.
