Je pre vás dôležitejšia hudba alebo slová?
Myslím, že predsa len tie slová. Je dôležité, čo si ľudia navzájom povedia. Hovorí sa, že ani párom volov nevtiahneš späť vypovedané slovo… Slovo, hoci aj nepravdivé, veľmi ovplyvňuje ľudí. Vidíme, akú veľkú moc majú nad ľuďmi médiá. Slová teda predsa len majú väčšiu váhu ako hudba. Zdá sa, akoby prikazovali určité správanie a hudba to nerobí.
Hudba umožňuje väčšiu slobodu…
V podstate hudbu možno považovať za istý druh vyjadrenia sa, relaxu. Spevák sa vyjadruje hudbou, ale je tam aj text a ten dáva pesničke konkrétny obsah.
Nakoľko sú pre vás v pesničke dôležité slová a nakoľko hudba?
Možno je o stupienok pre mňa dôležitejšia melódia. Aj keď robíme pesničky na cédečko, je pre mňa dôležitá muzika. Musím najprv počuť skladbu a potom do nej tvoríme slová. Niekedy autor píše pesničku na vopred daný text, ale ja musím aj tak najprv počuť melódiu.
Viete sa vďaka hudbe dostať do nadpozemskej nálady?
Hudba má pre mňa obrovskú silu. Keď som na koncertoch, či už populárnej, alebo klasickej hudby, cítim neraz, ako ma mrazí alebo ma hudba rozplače. Napríklad muzika Leonarda Bernsteina z muzikálu West Side Story, ktorý hráme v divadle Nová scéna, je taká silná, že na mňa vždy zapôsobí. Neopočúva sa. Vždy ju prežívam nanovo. A ešte jednu vlastnosť má hudba: dokáže ľudí spojiť. Keď je obrovský štadión zaplnený kvôli spevákovi alebo skupine, odrazu sú všetci rovnako naladení a má to super atmosféru.
Aj ste takú situáciu zažili?
Len ako fanúšik. Štadióny ako Wembley v Londýne ja v živote nezaplním, lebo je to nereálne. Vyskúšala som si však spievať v obrovskej aréne v anglickom Birminghame. U nás som spievala pred plnou športovou halou a je to skvelý pocit. Rovnako silný môže byť aj koncert v komornom predvedení. Vtedy má spevák zasa bližší kontakt s publikom.
Aj komponujete?
Talent komponovať som od pánaboha nedostala, takže sa nechcem siliť do tejto polohy. Viem však tak spolupracovať s autorom, že mu naznačím, ktorou cestou ísť, keď sa mi nepáči melódia, ktorú vymyslel. Spolupracujem, ale že by som sama vedela skomponovať pesničku, to mi zatiaľ nejde.
V detstve ste chodili na klavír. Na akom klavíri doma hráte?
Mám klavír po babičke z maminej strany. Ona vyštudovala hru na klavír. Pôvodne chcela byť operná speváčka, ale vtedy sa to nepatrilo. Herci a speváci boli braní ako komedianti. Moja mama však stále tvrdí, že farbu hlasu som zdedila práve po babičke. Keď som chodila do ľudovej školy umenia, babička sedela pri mne a dohliadala, ako cvičím. Aj som neskôr koketovala s myšlienkou, že by som išla študovať klavír, ale povedali mi, že mám malé dlane, malé rozpätie prstov, ťažko by sa mi hrali oktávy. Hudobný nástroj, to je nesmierna drina, dennodenné cvičenia. To je vlastne sedavé zamestnanie a ja som taký neposedník.
Stretnete sa občas s mamou pri rodinnom klavíri? Stane sa, že ona spieva a vy hráte?
Nie, to nikdy, ani opačne. Hanbím sa doma spievať pred mamou Je mi nepríjemné spievať pred rodinným príslušníkom, ale niekedy mi mama zahrá na gitare – má v repertoári asi štyri pesničky. Keď príde zo Španielska sestrin syn, ktorý vie hrať na klavíri, tak si urobíme koncert. Nasmejeme sa pri tom. Ani som nevedela, že mama vie pesničky od Elvisa. Je to celkom milé vidieť mamu s gitarou.
Pamätáte si prvé slová či prvé melódie, ktoré ste počuli?
Hudbu si pamätám viac. Či už to bola uspávanka ktorú mi spievala mamina: Haji, haji, beli, môj anjelik biely, alebo tú, ktorú mi spievala babička na uspanie: Ružičky červené, pekne vyfarbené…
Máte psa. Myslíte, že rozumejú hudbe aj zvieratá?
Áno, najmä psy. Tie rozumejú ľuďom aj bez slov, a to je úžasné. Môžem to potvrdiť, lebo máme už tretieho psa. On rozumie z intonácie, že je reč o ňom a hneď príde. Niekedy si ľudia so psami rozumejú lepšie ako sami medzi sebou. Na jednej strane je to pekné, ale aj smutné. A čo sa týka hudby – myslím, že pes vníma hudbu. Niekedy, keď idem cvičiť na klavíri a robím hlasové cvičenia, tak pes si ľahne a neprekáža mu to. Keď sa však trošku rozčúlim a začnem doma kričať, tak náš pes okamžite odíde. Nemá to rád. Aj zvieratá milujú príjemné zvuky. Vtedy mi vždy mama povie – vidíš, ani tomu psovi sa to nepáči, keď zvýšiš hlas. Takže náš Rody má rád hudbu.
Slovo robí muža, ale robí aj ženu? Držíte slovo?
Veru, slovo by malo robiť muža, ale dnes je to práve častý nedostatok mužského charakteru. Môžem povedať aj z vlastnej skúsenosti, že dodržiavanie slova mi chýbalo u mojich partnerov. Nevedeli niekedy stáť za svojím slovom. Pre mňa nie je symbol muža, jeho výška, mužná postava, ale to, či si stojí za slovom. Keď sa okolnosti zmenia, a ten muž si nemôže za slovom stáť, tak by sa mal ospravedlniť, vyjadriť ľútosť, uviesť veci na pravú mieru a postaviť sa k tomu ako chlap. Nemusí splniť, čo sľúbil, ale mal by sa k tomu aspoň zodpovedne postaviť.
Keď sa nahneváte, viete použiť aj hrubé slovo?
Budem celkom úprimná, lebo v rozhovoroch rada hovorím to, čo si naozaj myslím a nechcem sa štylizovať. Viem použiť hrubé slovo, keď sa strašne rozčúlim, keď stratím nad sebou kontrolu. Je to vtedy, keď ma niečo strašne rozhnevá, niečo, čo súvisí s nejakou nespravodlivosťou. Vtedy dokážem použiť hrubé slovo, jednoducho to zo mňa vyletí. Sme nedokonalí ľudia, ale v bežnom živote, najmä u ženy, mi strašne prekáža, keď je žena vulgárna, alebo používa hrubé slová. Dokonca aj v divadle, v našej branži, od niektorých kolegýň počujem také slová, aj od niektorých herečiek, o ktorých by si človek myslel, že sú to dámy. Mám niekedy pocit, akoby si mysleli, že ak budú používať takéto vulgárne slová v bežnej hovorovej reči, lebo dnes sa to už tak používa bežne, že budú akoby in, moderné, že tým omladnú. Vôbec to nie je pekné a normálnym chlapcom sa to ani nepáči.
Slová však môžu niečo aj zastrieť, zahmliť. Hudba je jednoznačná.
V hudbe je to čisté, jasné, tam sa nedá kľučkovať. Muzika má strašnú silu. Buď vás tá emócia opantá, buď vás rozplače, alebo nadchne, až máte zimomriavky, alebo vás to skrátka nechytí. Ale hudba vás môže aj, naopak, pohoršiť. Dnes sa hrá aj hudba, ktorá ide veľmi zlým smerom, až je to nebezpečné. Existujú štýly hudby, ktoré mladých úplne osprostia chorým smerom, dostanú sa do tranzu alebo do depresií. Je to dosť nebezpečná hudba, ktorá má často blízko až k satanizmu.
Prečo vzniká?
Vo svete je niečo choré, zvrátené. Celkový stav fungovanie súčasného systému vecí to umožňuje a plodí.
Určitý hudobný štýl vyvoláva u detí až sklony k samovražde. Môžu rodičia uvažovanie detí ovplyvniť?
Rodičia by si mali svoje deti trošku viac všímať, nielen kúpiť im počítač, drahé hry a zavrieť ich do izby. Mali by sa zaujímať, v čom sa ich deti hrabú na internete, akú muziku počúvajú. Mali by sa s nimi viac rozprávať.
Rodičia sú často nepripravení, deti ich predbehli, nedokážu sa dostať do ich sveta…
Niekedy majú deti väčší prehľad, náskok, ale láska je kľúčom ku každému problému.
Cez aké zvuky sa prezentuje dnešný svet? Kedysi to bol zvuk lietadla. Čo je typický zvuk našej doby?
Pípanie mobilu. Dnes si nevieme predstaviť, že by sme žili bez mobilu. To je automatický doplnok každého človeka, niekto má aj dva-tri mobily, príde do kaviarne, vyloží si to všetko na stolík. Uvedomila som si, že sme už riadne osprostení tými mobilmi, je to vlastne droga. Každý druhý, čo ide po ulici alebo v aute, drží v ruke mobil a niečo rozpráva. Zvuky mobilu sú neodmysliteľné.
Ktorý zvuk neznášate?
Polystyrén, zvuk, keď sa doň pichne, alebo sa zlomí. Aj keď o tom hovorím, cítim niečo strašné, až v ušiach to cítim. Neznášam to.
Ako vidíte slovenskú hudobnú scénu a iné naše umelecké scény. Ktorá vedie?
Vďaka otcovi mám aj ja rada výtvarné umenie. Páčia sa mi obrazy Albína Brunovského, sochy Milana Lukáča, obrazy Petra Kľúčika a úžasné sú maľby a grafiky Igora Piačku. Keby som porovnala scénu činohernú, keďže mama je herečka, a scénu populárnej hudby, tak ani neviem posúdiť, kto je na tom lepšie. Filmy a inscenácie sa nenakrúcajú, len seriály. S hranosťou v rádiách je to tiež zvláštne. Sú takí, ktorých stále hrajú, pretože sú jasní hitmakeri, a keby aj vyrobili pesničku, ktorá nie je až taká dobrá, tak má zaručenú hranosť. Veľa závisí od osobného vkusu dramaturga. Sú to také… ako to povedať
Klany? Priateľstvá? Pohodlnosť redaktorov?
Neviem, ja do toho asi celkom nevidím. Aj v televízii je málo hudobných programov. Sú štyri veľké programy za rok a ešte aj do nich zavolajú českých spevákov. Máme príležitosť spievať na akciách, ale to je iné. Inak, mám radosť, že sa vrátil Robo Grigorov, páči sa mi Katka Knechtová, veľa vecí od Ivana Táslera. Sú však interpreti, ktorí majú pesničku jednu ako druhú, prípadne naživo spievajú falošne a napriek tomu letia. Naozaj sa však nemôžem sťažovať, lebo spievam a živím sa hudbou desať rokov.
A čo cudzie slová? Máte talent na cudzie reči? Hovorili ste po česky, keď ste študovali v Brne?
Tam sme museli češtinu študovať, mali sme predmet Technika mluveného projevu a museli sme vyslovovať dobre po česky. Nerobilo mi to extrémny problém. Pôvodne som chcela študovať jazyky, nemčinu, španielčinu, ale to bolo tiež veľmi sedavé.
Čo viac svedčí láske? Slová či hudba?
Po mojich skúsenostiach jednoznačne poviem, že slová už nemajú pre mňa zmysel. Všeličo som počula, prečítala som si v esemeskách veľmi silné slová a potom všetko bolo inak. Takže ja by som to radšej nechala tak, bez slov, len na pocity a hudba k tomu je vždy fajn, lebo tá vie city len umocniť.
Prežívate teraz niečo také?
Čerstvé zaľúbenie alebo niečo také krásne vôbec nie.
To asi príde na jar.
Neviem, kedy to príde, ale mohlo by aj v zime. Teraz prežívam radosť zo svojej práce, z hudby. Momentálne začínam nahrávať. pesničky na moje tretie cédečko, takže z toho má strašnú radosť. Na každom predstavení West Side Story mám taktiež radostné pocity: na záver máme prídavok, ktorý je pre mňa taký strhujúci, až som chvíľu v tranze a nepotrebujem k tomu ani drogy.
Katarína Hasprová absolvovala JAMU v Brne, ateliér muzikálu, má za sebou 14 muzikálových postáv a dve sólové CD (Katarína Hasprová a Chvíľu so mnou leť.) Vyhrala Zlatú bratislavskú lýru, kde získala aj Cenu novinárov (1997), má bronzového Slávika, nominácie na OTA, výročnú cenu LITA fondu, reprezentovala Slovensko na Eurosong contest v Anglicku a má jednu zlatú platňu za cigánske piesne. Je dcérou herečky Soni Valentovej a už zosnulého režiséra Pavla Haspru.
