Nedávno oslávil s manželkou 50. výročie sobáša. Syn diplomat ich pozval na dovolenku k Mŕtvemu moru. Púčikom ich života je krásna modelka svetového mena Michaela Hlaváčková. Spomínate si, na čom ste sa v poslednom čase dobre zasmiali?
Vracal som sa z Tatier, kde som bol na rybách, a cestou z Popradu som sa schuti zasmial, hoci to bol trpký smiech. Je tam obmedzenie rýchlosti, najprv je predpísaná sedemdesiatka, vzápätí štyridsiatka a asi po pätnástich metroch opäť sedemdesiatka – ak by bolo popršané, určite je z toho šmyk. Takže, hoci som bol v aute sám, rozrehotal som sa. A takýchto absurdných žartíkov je u nás plno. Niekedy sa smejem zo zúfalstva.
V kritických situáciách reagujete smiechom?
Samozrejme. Niektoré okolnosti, ktoré nám zväzujú ruky aj myseľ, ktoré nás oberajú o slobodu, sú až na smiech.
Sú situácie, ktoré vás vytočia naozaj?
Minule sme prišli domov a na ulici plno dymu. Mali sme plný dom štipľavého dymu, dym sa usadil aj v pivnici. Najprv som chcel vyhľadať vinníka, stál som na balkóne a zisťoval, odkiaľ to ide, ale potom som zišiel pomaličky po schodoch a povedal som si: čo sa budem rozčuľovať, ten smrad to aj tak nevysaje. Áno, viem sa nahnevať, až mi to rozprúdi krv, ale rýchlo sa upokojím.
Spomínali ste, že ste boli na rybách – čo by ste si želali, keby ste ulovili zlatú rybku?
Nič. Keď som na rybách, nič nepotrebujem, stačí mi krása prírody. Bol som pri priehrade Dedinky – Mlynky a myslel som na to, že kto nepozná tieto krásne kúty Slovenska, nemá právo cestovať do zahraničia a hľadať krásu v cudzine. Chodím tam už viac rokov. Je tam kaňon, ktorý sa tiahne popod bralá, po jednom brehu ide vláčik, ktorý zmizne v tuneli – akoby zmizol v skale. Je to romantika, ale rýb už nie je veľa. Starostlivosť o ne upadla. Pozemok patrí lesom, voda vodárom, ryby rybárom, neinformujú sa, nepodporujú sa a rybám je zle. Manželka mi vyčítala, že som nedoniesol ani jedného pstruha, ale ja som si priniesol množstvo krásnych dojmov a zážitkov. Ja si na rybačku ani fotoaparát neberiem, lebo tá krása sa nedá zvečniť.
Chodíte na ryby sám?
Pravdaže. Požičiam si veľkú ťažkú pramicu, naložím veľký kameň, ktorým sa ukotvím. Potom sedím, ale aj plávam. Je tam božie ticho, krásna samota.
Skôr si vás vieme predstaviť medzi ľuďmi…
To bývalo. Síce aj teraz si pri raňajkách v hoteli niekto prisadol, aby sme si dali spolu aperitív, ale to už je len symbolické. Voľakedy neprichádzalo do úvahy aby som si niekde sám sadol na pivo alebo na kávu. Hneď si niekto prisadol, prišli ďalší, chceli debatovať, hnevali sa, ak som si nechcel dať pohárik. Som vraj namyslený, nafúkaný, odľud… Teraz je toho už pomenej: Zíde z očí, zíde z mysle.
Na výslní ste boli dvadsať rokov. Najmä program Vtipnejší vyhráva bol veľmi populárny. Mali ste z toho nejaké výhody?
Keď som začal robiť "vtipák“, nevedel som, čo to prinesie, nevedel som, čo je to popularita. Raz sme išli s divadlom autobusom do Plzne. Už sme boli skoro tam, ale zrazu nás zastavili závory – vtedy ešte boli aj na hlavných ťahoch. Fajčiari vychádzali von, ja som sedel dnu a s niekým som sa zhováral. Keď to už dlho trvalo, začali sa kolegovia prihovárať závorárovi, aby niečo urobil. Prihovárali sa mu takí slávni herci ako Pántik, Záborský, Valach a on nič. Po pol hodine som vyšiel, že si tiež pofajčím a závorár: "Oldíku, co ty tady děláš? Ježiši Kriste!“ A hneď zdvihol závory. Ale niekedy popularita človeka obmedzuje. Chodil som nakrúcať do Prahy a býval som pravidelne v hoteli Ambassador, oproti ktorému bola predajňa skla. Sľúbil som manželke, že prinesiem odtiaľ pekné krištáľové poháre na víno. Keď som vošiel, osadenstvo obchodu ma hneď vítalo: "Pane Hlaváčku, Oldíku, nazdar!“ Pomohli mi vybrať poháre a až keď som ich mal zabalené, ukázalo sa, že jeden stojí 900 korún. Stŕpol som, ale hneď som si aj uvedomil, že nemôžem povedať, že ich neberiem, že je to veľa! Vyhovoril som sa na zabudnutú peňaženku a išiel som si požičať peniaze.
Hovoria vám aj dnes ľudia vtipy?
Vtedy na mňa vtipy chrlili listami, telefónmi, volali mi, písali. Denne som dostával toľko listov, že som ich nestačil otvárať. Každý chcel vyhrať a každý vtip bol aj honorovaný. Vtipov bolo vtedy veľa a ľudia radi vtipkovali. Teraz môžu byť tí, čo to u nás vedú, šťastní, že sa o nich nerozprávajú vtipy, lebo vedeli byť veľmi výstižné a ostré. Dnes, aj keď ideme s manželkou do spoločnosti, všade sa omieľajú tie isté reči. Hovorí sa o tom, čo sa u nás deje, ale je to veľmi vážne. Ten nadhľad, vtip sa vytratil. Zmizol z trhovísk, z električiek, z autobusov. Bolo by zaujímavé zistiť prečo.
Mohli ste si vďaka popularite dovoliť viac, alebo ste mali pre vtipy aj nepríjemnosti?
Pravdaže, ja som stále dostával dištanc – od Slovkoncertu, z rozhlasu, z televízie, z divadla. Bol to samý dištanc. Raz napríklad zvýšili ceny cigariet a mäsa, ale hovorilo sa tomu cenová úprava, chráňboh, povedať niečo o zvýšení a ja som nahlas počas programu v Piešťanoch povedal: Už si veľmi nepofajčím, hoci mi zvýšili aj plat. Ešte som nedokončil a už som mal z miestneho Slovkoncertu dištanc. Nesmel som tam nič robiť. V Bojniciach hralo SND predstavenie, kde som vletel na javisko po bruchu, zabrzdil som, rozhliadol som sa a povedal som: No, do riti! V prvom rade sedeli miestni funkcionári, vzali to na seba a mal som dištanc v celom Banskobystrickom kraji. Až Ján Kákoš, vtedajší riaditeľ SND, to potom telefonicky vybavil. Zaujímavé, že papaláši mali radi vtipy o sebe, radi ich počúvali na posedeniach po nakrúcaní, ktoré sa zvykli organizovať najmä mimo Bratislavy, považovali to za popularitu, ale keď sa dostali tieto vtipy na verejnosť, tak bolo veľmi zle.
Kým sa dostavalo nové divadlo, vystriedali sa rôzni papaláši, ale vy ste stále v SND…
Ak mám hovoriť pravdu, ja som už ani nerátal, že tu ešte zostanem. Nechcel som si ani zvykať na novú šatňu, nepredpokladal som, že nastúpim do novej sezóny a že budem skúšať od septembra do novembra a potom od novembra do januára. Bol som už ako-tak vyrovnaný s tým, že odídem (lebo odísť, to je umenie), ale keď mi obnovili spoluprácu, mal som z toho radosť. Chytím sa tej príležitosti ako topiaci sa slamky a budem robiť ďalej.
Sedíte v dobrej spoločnosti s Haverlom, Dočolomanským a Slezáčkom. Je už všetko v šatni zariadené?
Zdalo sa mi, že nie, ale kolega Haverl mi povedal, aby som sa pozrel do chladničky – je tam vraj borovička, vodka a víno, takže – je to zariadené.
Vaša generácia zostáva mladá a veselá. A to tam máte ešte pani Kráľovičovú…
Mne sa naposledy na predstavení vyzliekla, takmer som omdlel. V Chrobákovi v hlave hovorím, aby jej dali čpavku, možno sa spamätá, a ona si stiahla sukňu, blúzku a zostala len v tangáčoch. V jej veku tá postava! No, niečo úžasné! A ako rezko odklusala! Zostal som ako omráčený, zaskočila ma, ale to sa mi páči, taká životaschopnosť.
Majú vás radi mladí herci?
Neviem. Predstavenie, to je vždy práca viacerých ľudí, individualita je potrebná, ale v konečnom výsledku nie je až taká oceňovaná, ako práve tá schopnosť spoločne vytvoriť dielo. Vždy ma fascinovalo, že divadlo je práca viacerých ľudí. Režisér môže byť génius, ale potrebuje aj osvetľovača a vlásenkára. Vždy mi záležalo na tom, aby tá partia držala pokope, aby sme sa poznali, aby sme o sebe všetko vedeli, čo kto robí, čo ho trápi. Vždy som sa snažil, aby sme sa stretávali, vymýšľal som posedenia, aby divadelná partia bola zohratá, lebo potom boli dobré aj predstavenia.
Vychýrené bolo fľašové posedenie na záver sezóny… Dnes sa však už žije inak. Možno chýbajú aj financie?
My sme mali peniaze práve z tej fľaše. Priviezol som ju z Ostravy, mlieko som vypil (ešte som vtedy pil aj mlieko), fľaša mala široké hrdlo a do nej sme začali zbierať peniaze. Do našej šatne sa chodilo debatovať. Chodili všetci, aj Dibarbora, Martin Gregor, tak sme začali vyberať za posedenie pri káve, platili sa rôzne pokuty – ak niekto vstúpil bez zaklopania, za neslušné slovo. Na konci sezóny, po poslednom predstavení sme si urobili fľašové posedenie a minuli sme to, čo sme nazbierali. Boli to tisíce, takže bolo za čo piť. Z tej fľaše sme aj požičiavali, boli sme úžerníci, ale všetko išlo na posedenia a tie boli také, že by sa mohli učiť tie najlepšie reštaurácie. Vytvárali sme rozprávkový svet, vstupovalo sa napríklad do papule draka. Každý priniesol niečo navarené a upečené z domu, takže tam bolo plno dobrôt. Chystali sme to so Slezáčkom, teraz sme odovzdali kasu mladým, ale už sa nerobí nič. Už nie je tá potreba po predstavení sa pozhovárať, ktorá pre nás bola bytostná.
Pokračujete v divadle, ale – keby niečo, vy sa nemusíte obávať, že vás deti dajú do starobinca, máte dobrú rodinu…
Nedávno, 29. júna, sme mali 50. výročie sobáša. Bolo to krásne. Mne nikto nepovedal, že rodina je základ spoločnosti, prišiel som na to sám. Dnes už vedome a po skúsenosti môžem vyhlásiť, že považujem za dôležité legalizované manželstvo. Sloboda a voľnosť sú príjemné, ale nedá sa žiť iba tým. Keď má človek iba práva a všetko iba využíva, tak taká spoločnosť vyzerá veľmi zle. Ak sa rozhliadneme okolo seba, vidíme to. Nechcem mentorovať, ale keď niekto chce žiť v usporiadanej spoločnosti, musí tým usporiadaným životom sám žiť. Manželstvo taký život umožňuje. Doteraz nikto nič lepšie nevymyslel. Ja som ho uzavrel pred polstoročím a môžem povedať – dá sa to vydržať. V živote som nemal takú zvadu, že by som buchol dverami a odišiel, že by sme sa nerozprávali so ženou. Rozčúlim sa, ale o chvíľu prídem a ospravedlňujem sa – prepáč, nemyslel som to tak.
Kde ste sa stretli s budúcou manželkou, s ktorou sa vám podarilo vytvoriť také pekné manželstvo?
Chodil som sa učiť do záhrady Umeleckej besedy pri Dunaji a tam som ju stretol. Bol som veľmi ostýchavý, tak som poprosil kamaráta, aby nás skontaktoval. Pripadala mi nežná ako slivka, na ktorej je jemný biely povlak. Bál som sa, že ho nešetrným dotykom zmažem…
Z vašej nehy sa narodili dvaja synovia a dnes už máte aj vnúčatá. Vnučka Michaela je dokonca svetoznámou modelkou. Robia vám deti radosť?
Starší syn Oldo je veľvyslancom v Sýrii, predtým bol v Indii a v Ríme. Keď sme mali päťdesiate výročie, pozval nás do Sýrie a bol to v tej chvíli krásny pocit, že máme dieťa, ktoré nám môže pripraviť také pekné dni. Boli sme aj v Damasku a potom pri Mŕtvom mori. Druhý syn Ivo hral v divadle, teraz bude od septembra robiť rannú reláciu v televízii. Má dve dcéry Luciu a Michaelu, obe sú veľmi krásne. Michaela je fotomodelka, ale chce byť kriminalistkou, a to konkrétne policajnou patologičkou. Chcela by študovať v New Yorku. Oldo má dvoch synov, Olda a Filipa. Nedávno v noci manželke prišla esemeska, pozeráme, čo to pípa, a to vnuk Oldo z Talianska píše: "Hailey je výborný spisovateľ, práve som dočítal jeho knihu Letisko.“ Takto sa s nami potrebujú deliť o dojmy a nás to veľmi teší.
Oldo Hlaváček, herec a moderátor
Narodil sa 26. januára 1934 v Bratislave, študoval herectvo na VŠMU, v rokoch 1958 – 1961 hral v Prešove (DJZ), po roku v divadle Horizont sa stal členom činohry SND. Uplatňoval sa najmä v komediálnych postavách (Sluha dvoch pánov, Dobrodružstvo pri obžinkoch, Ženský zákon, Pokus o lietanie, Na skle maľované, Krčma pod zeleným stromom). Na javisku SND vytvoril stovky postáv, ale známy je aj ako moderátor zábavných programov (Vtipnejší vyhráva).
