"Túto koketériu som nikdy nemal a ani nemám, lebo keď sa tak na to pozerám, niet veľmi čo závidieť. Som spokojný, keď kráľa a prezidenta iba hrám, nevymenil by som to za nič,“ povedal Horváth.
Divadelná hra režiséra Martina Čičváka na základe predlohy Viliama Klimáčka je podľa herca určená najmä mladej generácii, ktorá „už pravdepodobne a možno aj našťastie nevie“, alebo si nepamätá, alebo vie len z rozprávania svojich rodičov. Má jej pomôcť vyvarovať sa amnézie pamäti, pretože stôl minulosti podľa neho nie je čistý. Sú na ňom osudy ľudí, ktorí niečo prežili, alebo mali pokazený život.
"Napriek všetkému som vyrastal v usporiadanej rodine a mal šťastné detstvo. Do hlavy nám vtĺkali, že Sovieti sú naši najlepší kamaráti, ale v roku 1968 nás obsadili. Stále to cítim ako zradu, ako niečo, čo sa človeka dotkne a na čo sme pravdepodobne všetci dlho nevedeli zabudnúť,“ myslí si Horváth.
Napíšte nám svoj názor prostredníctvom novej služby na tema.pravda.sk – Aké sú vaše skúsenosti s bezdomovcami? Niektoré z názorov sa môžu dostať aj do papierového vydania Pravdy.
