Husárová: Zo života si beriem len pozitívne veci

Minulý týždeň ste oznámili ukončenie kariéry. Bol dôvodom vek, zranenie alebo strata motivácie?
Rozhodla som sa už dávnejšie. Teraz som to len oficiálne oznámila. pretože mnoho ľudí sa ma pýtalo, či ešte budem hrať alebo som skončila. Motiváciu som mala vždy. Ale pred dvoma rokmi som musela osem mesiacov pauzovať pre zranenie. Vlani trvala moja sezóna len od apríla do US Open a potom som už nehrala vôbec. Medzitým som sa začala venovať organizácii turnajov a iným aktivitám. Koniec prišiel prirodzene.

Japonka Kimiko Date má 40 rokov a vo dvojhre je 53. na svete. Na aké miesto by ste si ešte trúfali vy?
Ak som bola fit, tak by som bola stále na popredných miestach. Ale nad tým je zbytočné rozmýšľať. Treba brať realitu takú, aká je.

Stala sa z vás deblová špecialistka práve pre mnohé zranenia?
Vždy bola u mňa prednejšia dvojhra. Štvorhru som hrala len ako doplnok, lebo mi išla odmalička. Po zraneniach som nemohla toľko trénovať, bola som obmedzená v pohybe a ak chce byť tenista vo svetovej špičke, tak musí všetko zvládať na sto percent.

Koľko vážnych zranení ste mali?
Šesťkrát mi operovali kolená. Najvážnejšie zranenie som mala v roku 2003. A odvtedy išli moje výkony dolu vodou.

Koľko máte deblových titulov? Každý zdroj uvádza iné číslo.
Nemám to zrátané. Nerobila som si žiadne štatistiky, na to ste vy novinári. Pamätám si len na významné turnaje. Ale je možné, že tých titulov bolo okolo 24.

Hovoríte o významných podujatiach. Ktoré máte na mysli?
Najmä triumf na WTA Championships v Los Angeles v roku 2002, finále US Open. Potom nasledujú víťazstvá na veľkých turnajoch v Berlíne, Dubaji, San Diegu.

Ktorý titul si ceníte najviac?
Asi losangelský Masters. Bol to najťažší turnaj, aký som hrala. S Danielou Hantuchovou sme tam leteli hneď po víťaznom fedcupovom finále v Španielsku. Obe sme boli totálne unavené. Emočne to bolo veľmi náročné.

Je vám ľúto za niečím, čo ste nevyhrali?
Nepozerám sa na veci takto. Skôr som veľmi rada za turnaje a víťazstvá, ktoré som dosiahla. Za to, koľko nových ľudí a krajín som vďaka tenisu spoznala. Zo života sa snažím brať len pozitívne veci.

Po vašom boku sa vystriedalo mnoho deblových partneriek. S ktorou ste si rozumeli najlepšie?
Tým, že som sa pohybovala v taliansko-španielskej komunite hráčok, tak sme na večere chodievali veľké partie hráčok. Často nás bolo aj desať. Ale dobre som vychádzala aj s Dementievovou. Pamätám si na spoločnú oslavu našich triumfov v Los Angeles s Kim Clijstersovou, ktorá vtedy vyhrala svoj prvý turnaj Masters.

Mnohé tenistky hovoria, že na ženskom okruhu nepanuje taká kamarátska atmosféra ako u mužov. Je to pravda?
To si nemyslím. Nejaké kamarátske vzťahy tam určite fungujú, ale tenistky iste nie sú najlepšie kamarátky. Atmosfére v ženskom tenisu veľmi pomáhajú spoločné turnajov mužov a žien.

V roku 2002 ste mali výrazný podiel na historickom úspechu slovenského tenisu. V Maspalomas ste vo finále ráznym spôsobom ukončili kariéru bývalej svetovej jednotky Arantxy Sanchezovej-Vicariovej (6:0, 6:2) a pridali rozhodujúci tretí bod. Ako často myslíte na tento duel?
V prvom rade to bola práca celého tímu. Každý urobil pre naše víťazstvo maximum. Občas si na to spomeniem. Je fajn, ak môže človek spomínať na peknú minulosť, ale ja žijem prítomnosťou.

Ako ste prežívali chvíľky pred tým dôležitým zápasom? Netriasli sa vám kolená?
Mala som za sebou úžasnú sezónu, bola som veľmi sebavedomá, verila som si. U mňa sa nervozita prejavovala rôzne. Niekedy som bola celý čas pokojná a keď som vkročila na dvorec, tak som sa roztriasla. Inokedy som takmer celú noc nespala, ale na zápas som nastúpila v pohode. Počas Danielinho maratónskeho zápasu s Conchitou Martinezovou som bola veľmi nervózna. Čakajúc v šatni na svoj duel som prežívala muky.

V ktorom období ste predvádzali najlepší tenis v kariére?
Asi práve počas fedcupového finále a vlastne v celej sezóne 2002. Nebola som zranená, fyzicky som sa cítila skvele. Zúročovala sa tvrdá drina, ktorú som odvádzala počas tréningových pobytov v Taliansku.

Prečo ste sa rozhodli trénovať v Taliansku a nezostali ste doma v Bratislave?
Chcela som nejakú zmenu. O odchode som rozmýšľala už keď som mala 21–22 rokov, ale vtedy som musela ísť na operáciu. Bratislavská atmosféra mi vôbec nevyhovovala. Som typ, ktorého ťahá na juh. Tam je tenisové prostredie úplne iné ako u nás.

V čom?
Trénovali sme v prostredí zdravej rivality. Navzájom sme sa motivovali. Každý tréning bol aj o zábave a nie iba makačka. Južania majú v sebe viac energie. A tú prenášajú aj na druhých.

Dementievová naznačila prečo končí kariéru. Plánuje si založiť rodinu. Vy nemáte podobné plány?
Zatiaľ sa chcem venovať iným veciam. Keď to príde, tak to príde.

Mnoho športovcov stratí po skončení kariéry pravidelný denný režim a nevie sa zaradiť do normálneho sveta. Vám to nehrozí?
Po skončení aktívnej kariéry máte zrazu viac času. V minulosti som mala opačný režim. Mesiac som bola doma a zvyšok na cestách. Ale mne nehrozí, aby som sa nevedela zaradiť a stráviť zmysluplne voľný čas. Stále si vymýšľam nejaké aktivity. Turnaje, tenisové kempy, tenisovú školu. Patrím medzi aktívnych ľudí.

Prečo ste sa rozhodli organizovať dotované tenisové turnaje?
V časoch, keď som začínala ja, nič také u nás nebolo. Viem, aké ťažké bolo získavať prvé body. My sme začínali na podujatiach v bývalej Juhoslávii, Španielsku. Chcela som, aby mladé hráčky získali prvé skúsenosti práve doma. Nejde len o zisk bodov, ale aby sa naučili, ako to vôbec na turnajoch funguje. Napríklad takú maličkosť ako sa zapísať na tréningy a podobne.

Ako vnímate dnešnú generáciu mladých hráčok?
Veľmi veľa z nich je príliš rozmaznaných. Nepochopili, že jediná cesta k úspechom vedie cez tvrdú prácu. Ale im sa nechce. Mali by si zobrať nejaké vzory a snažiť sa im priblížiť.

V tenisovom kolotoči ste si odkrútili 19 rokov. V čom bola staršia generácia hráčok iná ako dnešná?
V minulosti boli hráčky nielen výbornými tenistkami, ale i osobnosťami. Niečo z nich vyžarovalo. To mi dnes chýba.

Je dnes o tenistky lepšie postarané?
Dnes sa hrá o úplne iné peniaze. Pamätám si, že na niektorých turnajoch sme si museli dokonca platiť aj ubytovanie.

Kam ste sa najradšej vracali?
Krásny turnaj bol v San Diegu. Príjemne sa spomína aj na Australian Open, kde vládne rodinná atmosféra. Úžasné je hrať vo Wimbledone. Vlani som tam bola po prvý raz ako divák a naozaj to bol pre mňa zážitok. Výborný bol Stuttgart, pretože hráčkam požičiavali autá značky Porsche. Potom sme si na diaľnici porovnávali dosiahnuté rýchlosti.

Je aj miesto, na ktoré nespomínate rada?
Bogota. V Kolumbii som hrala dvakrát, ale v tej vysokej nadmorskej výške sa nedalo hrať. Potom sa mi vybavuje ešte Taškent. Ale to bolo v začiatkoch miestneho turnaja. Dnes hovoria, že je to tam oveľa lepšie.

Na mužskom okruhu fungujú rôzne stávky medzi hráčmi. Zažili ste niečo podobné aj vy?
Jasné. Keď som v Barcelone trénovala s Conchitou Martinezovou voleje, tak tá, ktorá napálila druhú do tela, vyhrala fľašu vína. A prečo víno? Obe ho máme rady.