Uvádzajú sa rôzne dátumy vášho narodenia. Najčastejšie 13. november 1906. Ako je to?
Narodila som sa 11. novembra 1906 v Barchove. Ale do svojich dvadsiatich rokov som všade uvádzala dátum 13., lebo som ho mala v dokumentoch. A neskôr sa mi to už nechcelo vybavovať na úradoch.
Ako ste prišli na to, že je dátum zlý?
S kamarátkou sme cestovali do Paríža cez Viedeň a Švajčiarsko. Na každej hranici nás kontrolovali – museli sme dávať dolu tašky a ukazovať pasy. Vo Francúzsku sa do vlaku nahrnuli ľudia a pasy padli asi za lavicu. Keď sme prestúpili na iný vlak, pasy tam zostali. V Paríži sme boli dva mesiace a cez konzulát nám vybavili nové doklady na základe krstného listu, ktorý poslali rodičia.
Ako teda viete, že správny je 11. a nie 13. november 2006?
Zaoberám sa astrológiou a môj horoskop, ktorý som si urobila na 13. novembra, nesedel – udalosti boli poposúvané. Mama rozprávala, že ma rodila tri dni a tri noci a keď som sa konečne narodila, rozvoniavala hovädzia polievka. Tá sa na dedine varila iba v nedeľu. A 11. novembra 1906 bola nedeľa. Chyba sa stala tak, že na krstnom liste mám okrem dátumu narodenia aj dátum krstu. Keď som nastúpila do nemeckej školy, človek, ktorý dokument opisoval, nevedel po česky, a tak zapísal dátum 13. november. Odvtedy sa to so mnou viezlo.
Študovali ste medicínu, ale ušli ste k herectvu. Prečo?
Mám pamäť s obrazotvornosťou. Išla mi matematika, ale nevedela som chémiu. Navyše, po polroku sme mali pitvu a ja som veľmi citlivá na čuch. Vedela som, že toto nie je pre mňa.
Herectvo nebolo v tom čase považované za seriózne povolanie. Neboli rodičia sklamaní?
Mama bola nadšená. Milovala divadlo. Keď sa z Bratislavy vrátila do Barchova, divadlo jej chýbalo. V živote milovala iba divadlo a súlož. Keď otca neskôr operovali na prostatu, zakázali mu súložiť. Matka prišla o obe potešenia, ako šesťdesiatročná si ľahla do postele a už nevstala. Herectvom som jej tak trochu splnila sen. Ja som nebola zamilovaná do sexu, ale do divadla a do svojho manžela Dr. Jamnického, ktorý mal za sebou z minulého života skúšku celibátom. Prispôsobila som sa mu, aj keď nie stopercentne. A to je jeden z príspevkov k môjmu vysokému veku.
Ľuďom, ktorí sa chcú dožiť vysokého veku, odporúčate zdržanlivosť?
Je možné, že to prosieva. Keď Dr. Jamnický zomrel, ako šesťdesiatročná som sľúbila pred Bohom celibát. Nechcela som do svojho života iného muža. Dr. Jamnického som milovala, aj keď som vedela, že sa začal stýkať s inými ženami. Tolerovala som mu to. Nezúfala som, ani keď ma napokon nechal. Našla som si síce iného, ale zomrel ešte pred Jánom.
Zmeny v spoločnosti sa prejavia aj na javisku. Narodili ste sa za Rakúsko-Uhorska, prešli ste rôzne režimy. Aké sú rozdiely?
Politiku chápem najmenej zo všetkého. Keď som nastupovala do divadla, hrali sme Dickensa. Vsúvali sa do neho súčasné udalosti, z ktorých som bola nešťastná. Divadlo je vždy o krok za tým, čo sa v skutočnosti deje. Mne sa to na javisku nepáčilo.
Menia sa ľudia so zmenou spoločnosti?
Menia sa pomery. V prvej svetovej vojne narukoval aj môj otec. Celá absurdita vojny – všetky ,,poslušne hlásim" sú opísané vo Švejkovi.
A čo prvá československá republika?
Tatíček Masaryk bol strašne obľúbený.
A slovenský štát?
Slovensko bolo v porovnaní s okolitými krajinami dlho chránené. Pre divadlo to neboli zlé časy. Práve v tom období sa slovenskí herci dostali do povedomia, stávali sa ,,pánmi“.
A čo socializmus?
Umelci sa mali dobre. Robili sme v divadle, vo filme, v televízii. Nakrúcali sa bratislavské pondelky, ktoré sa vysielali aj do Čiech, kde sme boli vďačne prijímaní.
Hrali sa aj agitky, inscenácie o kolektivizácii, o partizánoch a povstaní…
Je pravda, že keby skutočne zomrelo toľko Nemcov, koľkých sme povraždili v slovenských filmoch, tak by v Nemecku nemohol zostať ani jediný chlap. A mnohí z tých, čo hrali Lenina, sa stali národnými či zaslúžilými umelcami.
Ktoré z týchto období bolo najťažšie?
Za slovenského štátu som hrala Schillerovu Massinskú nevestu. Schiller bol Nemec, ale s fašizmom nemal nič spoločné. A za komunizmu ma súdili práve za túto postavu.
Prečo?
Na predstavenie prišiel Heinz Fischer Karwin. Nikto z vedenia divadla mu neprišiel podať ruku. Ja som s ním kedysi v Linzi vyrastala na jednom dvore a viem, že jeho matka bola rodená Poľka, že prišiel z priateľstva. Fischer Karwin bol rakúsky novinár, ale všetci ho spájali s fašizmom. Ale históriu radšej prenechajme historikom. Majú na to mozog aj podmienky. Ja iba spomínam, mozog mám na astrológiu.
Venujete sa joge a východným náboženstvám. Ako sa dajú prepojiť s našou kultúrou?
Veľmi ľahko. Boh je len jeden, ale má veľa podôb.
Váš pohľad na svet je optimistický.
Pozitívne myslenie je základom všetkého. Trápenie je horor pre myseľ. Až keď si to všetko v sebe urovnáme, môžeme sa pohnúť ďalej, otvoríme si cestu. Ináč prešľapujeme na jednom mieste, nepohneme sa dopredu. Pozitívne myslenie znamená dať si rady aj so zlými situáciami a postaviť sa nad ne je dôležitý krok k dlhovekosti.
