Trnavská samospráva odvolala nepohodlného riaditeľa Galérie Jána Koniarka Vladimíra Beskida a teraz zrušila aj naplánovaný výstavný program. Ako vnímate takýto zásah miestnej moci do umeleckého obsahu galérie?
Na verejnosti sa dohadujeme iba o jednotlivých prípadoch, ktoré vyplávajú tu a tam na povrch, ale nediskutujeme o vnútorných problémoch, ktoré ich spôsobili.
Ktoré to sú?
Príčinou podobných praktík je deregulácia, ktorá sa uskutočnila za ministra kultúry Kňažka. Kultúrne inštitúcie vtedy prešli pod krajské a okresné mestá a odvtedy sa musia ideovo a materiálne zodpovedať pred mestami. Argumentovalo sa tým, že keď mestá dostanú svoju samostatnosť, tak sa prejaví lokálpatriotizmus a celkom prirodzene to nabudí istú dynamiku. No už vtedy sme upozorňovali, že sa môže stať presný opak.
Prípad trnavskej galérie je príklad „pravého opaku“?
Príkladov za tie roky je iste viac. Miestni poslanci, ktorí majú väčšinou ešte menší vzťah ku kultúre, ako poslanci alebo činitelia rôznych štátnych organizácií v centre, uprednostňujú pragmatické riešenia. To znamená, že ak majú dať milión na nejakú galériu a príde za nimi podnikateľ, ktorý povie – ja vám tú budovu zoberiem a ešte vám dám milión, nemusíte sa o to starať vy a prostriedky môžete použiť napríklad na kanalizáciu – tak je samozrejmé, že takáto ponuka v mestách zvíťazí. To isté platí aj pre ideové vedenie galérií, ktoré presadzujú kvalitné umenie. Čiže umenie, ktoré nemá v regióne prakticky nijakú širšiu divácku platformu. A ak, tak len minimálnu.
Kde má u nás kvalitné umenie platformu? Má ju vôbec?
Podľa neoliberalizmu, ktorý tu zvíťazil a panuje, kultúra má byť vecou jednotlivca. Každý sa má postarať o svoju kultúru sám a zaplatiť si ju – tým je daný celý prístup. Štát sa zodpovednosti za kultúru postupne zbavoval. Dnes už neexistuje nijaká štátna kultúrna politika, ktorá by bola akýmkoľvek spôsobom zadefinovaná. No a obyčajní ľudia, tí, čo majú záujem o kultúru, väčšinou nemajú na to dostatočné prostriedky, aby si ju mohli svojpomocne zadovážiť a financovať na zodpovedajúcej úrovni.
Aká koncepcia by uspokojila vás? V 60. rokoch vás obviňovali z toho, že vaše umenie je prehnité kapitalistické a teraz…
… a teraz je asi prehnité socialistické! (Smiech).
Čo teda navrhujete dnes? Ako by sa mala nastaviť kultúrna politika?
Sledujem rôzne trendy. Väčšina špičkových umelcov a odborníkov, ktorí sa usilujú robiť umenie alebo kultúru na medzinárodnej úrovni, majú tendenciu hovoriť o osvietenej diktatúre. Ale to je rovnako veľmi nebezpečné. Len čo by sa na začiatku ustanovil nejaký osvietený „diktátor“, autorita či orgán, časom by určite získal jednostranný pohľad či interpretáciu, a zase by sa to vrátilo do negatívnej polohy.
Aký názor je blízky vám?
Nie som kultúrny politik, ale viem, že musíme odstrániť obrovskú priepasť medzi živou kultúrou, tvorivými ľuďmi a takzvanými konzumentmi – teda ľuďmi, pre ktorých by to malo byť určené a ktorí by sa s kultúrou mali stotožniť. Od roku 1989 sa táto priepasť ustavične prehlbuje. Sú tu vlastne vrstvy obyvateľstva, ktoré žijú rôzny kultúrny čas. Hovoria alebo myslia v rôznych rečiach a nevedia sa dohodnúť. Hoci hovoria po slovensky, každý si pod jednotlivými slovami myslí niečo iné.
V predvečer prvého apríla obletela Bratislavu správa, že developeri pre výstavbu ďalšej budovy Lidlu zbúrali vašu sochu v Ružinove – bez vedomia autora. Mala názov Čas. Nezišlo vám na um trpké – čas sa naplnil?
Diela mávajú osobné osudy a niektoré z nich v plynutí času zažijú naozaj zaujímavé situácie. Dnes už neviem presne povedať, prečo som svoju sochu nazval práve takto, ale v každom prípade som si uvedomoval priestor a čas, v ktorom som žil. Mali sme záujem ovplyvniť tento priestor a rozumne využiť čas. A že práve čas takto dobehne moju sochu, som samozrejme nepredpokladal.
V minulom režime vám v 70. rokoch odstránili jediný objekt – fontánu. Po roku 1989 sú to už štyri zničené diela. Ako si to vysvetľujete?
Celé roky upozorňujem na nenormálnu situáciu, ktorá tu vznikla, ale márne. Donekonečna a zdá sa zbytočne v každom rozhovore opakujem, že táto chyba leží aj na kultúrnej obci. Teda na tých, čo si myslia, že robia umenie s veľkým U. Na niektoré aspekty sa jednoducho vykašľali a prestali ich vnímať. Jedným z týchto „aspektov“ je aj sochárstvo, čiže monumentálna tvorba, ktorá patrí do verejného priestoru.
Ako sa to stalo?
Stavebný zákon bol medzi prvými, ktoré sa po roku 1989 zmenili. Novelizácia zrušila, čo bolo za socializmu povinnosťou – dať určité percento zo stavebných nákladov na výtvarné umenie – v exteriéri, ale aj v interiéri. Čo sa viac-menej dodržiavalo. Väčšina stavieb boli štátne, takže išlo o dosť veľkú oblasť, kde sa produkovalo umenie. Bežný divák sa musel s týmito dielami konfrontovať – či už chcel, alebo nie. Každý rok sa tak na Slovensku zrealizovalo okolo 350 prác. Keď to rozpočítame na 20 rokov normalizácie – je ich okolo 7-tisíc.
Ak by to pokračovalo rovnako – už ich máme 14-tisíc. Otázka je – stáli za to?
Aj keby polovica alebo dve tretiny z nich boli mizerné alebo ideologicky indoktrinované – čo asi naozaj boli – stále tu zostáva od stovky do tisícky diel, ktoré majú svoju umeleckú hodnotu. A všetky tieto diela sa po zmene stali bezprizorné. Ba dokonca dostali negatívnu nálepku – ako socialistické. Bez ohľadu na to, či to boli pomníky partizánom, zaslúžilým členom strany, alebo abstraktné sochy či kompozície, ktoré sa zrealizovali napriek vládnucej ideológii. Bolo úplne jedno, či to urobil priemerný sochár alebo špičkový umelec, ktorý má aj dnes svoju hodnotu na trhu s umením. A bezprizorné sú dodnes.
Nikto ich nezmapoval?
Doteraz nemáme reálny zoznam týchto objektov. A už vôbec sa nedá hovoriť o tom, že by ich niekto spätne klasifikoval – označil, čo je dobré, čo zlé, čo by sa malo chrániť, alebo navrhol, čo ďalej. V dnešnej spoločnosti, kde jednotlivé nehnuteľnosti prechádzajú z rúk do rúk, si každý nový vlastník môže s majetkom urobiť, čo chce. No a väčšinou to skončí rovnako, ako to robili komunisti pri znárodňovaní – čo je staré, to je zlé, tak to treba vyhodiť a urobiť nový interiér aj exteriér, zbúrať budovu, postaviť novú… S predpokladom, že to, čo je nové, je lepšie. No keď sa dívame okolo seba, je jasné, že to nie je pravda.
Na aukcii v roku 2007 vaša plastika Svedectvo V. zlomila rekord a stala sa najdrahším dielom žijúceho slovenského autora. Ako si vysvetľujete, že ani „trhový potenciál“ nezavážil pri búraní vašej sochy v Ružinove?
Márne máte trhový potenciál. V tom to presne je – jednotlivé vrstvy v našej spoločnosti sú dokonale nepriepustné. Tí, čo rozhodovali o zbúraní sochy, sa jednoducho spoľahli na to, že nebola pamiatkovo chránená – socha ako socha.
Ani sa nepokúsili o to, či sa nedá na tom niečo zarobiť?
Ani ako manažéri nefungovali tak, ako by mali. (Smiech.)
Akoby to už bola dobre osvedčená prax – znehodnotiť výtvarný objekt a nikomu nič nepovedať.
Najviac ma zarazilo, že ani architektka, ktorá robila projekt a mala by mať určitý kultúrny rozhľad, neupozornila investora na možnú kultúrnu hodnotu sochy. V čase internetu a všetkých možných informačných technológií vyhovárať sa, že nebolo možné zistiť meno autora, je smiešne. Keď sa novelizoval autorský zákon, upozorňovali sme na to ministerstvo kultúry, ale znovu nás nikto neakceptoval.
Prečo?
V tom čase ministerstvo chcelo vyriešiť problémy filmu a audiovízie, kde to rozdelili tak, že chránia ideové vlastníctvo počítačových programov alebo filmov. Oddelili to od takzvaného „substrátu“, čiže nosiča. Keď niekto rozbije CD, nedopustí sa nivočenia umeleckého diela. Ale zabudlo sa na to, že v oblasti výtvarného umenia, najmä sochárstva, ideová zložka a „substrát“ je jedno a to isté. So zničením hmoty prestane existovať aj ideové posolstvo.
Ale predsa – ako je možné, že výtvarníci a architekti dlhé roky nedokážu presadiť zásady nevyhnutné pre život svojich diel?
Po zmene v roku 1989 sa výtvarná obec atomizovala na samostatné jednotky. Každý je zavretý vo svojom ateliéri a pokúša sa prežiť, ako len vie. Zorganizovať takéto individuality do zmysluplnej akcie je prakticky nemožné. Teraz sa o to pokúšajú niektorí mladí, ale skôr cez akýsi aktivizmus, ktorý rezonuje len v úzkom okruhu a nemá väčšiu podporu. Sú to vždy len „ostrovy pozitívnej deviácie“, aby som použil termín Martina Bútoru v inom kontexte. Smerom k umeniu majú samozrejme veľký význam, ale nemajú nijaký vplyv na dianie v spoločnosti.
Po revolúcii ste sa stali rektorom VŠVU, v 90. rokoch ste mali k mladým ľuďom veľmi blízko. Ako vnímate nastupujúce generácie dnes?
Problém je, že v našej oblasti sa stále opakuje to isté – nie sme schopní uvedomovať si kontinuitu kultúry a naučiť sa ju udržiavať. Každá nová generácia štartuje s pocitom, že práve u nej sa začína svet a stavia na zelenej lúke. Rovnako ako sa teraz stavajú logistické centrá – na zelenej lúke, na najlepšej pôde. A opäť sa dopúšťajú rovnakých chýb, akých sa dopúšťali predchádzajúce generácie. V tomto smere nevidím zvláštne smerovanie k niečomu lepšiemu.
Prečo Slovensko v porovnaní s okolitými krajinami rezignovalo na rozvoj kultúry?
Slovensko celkom nerezignovalo na kultúru, ale určite rezignovalo na kultúru, ktorá by mala medzinárodné parametre. Ďalej sa tu robí množstvo vecí – otvárajú sa výstavy, stavajú sa rôzne sochy a diela sa dostávajú aj do interiérov. Problém je, že to má nízku regionálnu, lokálnu až gýčovú úroveň. Nastal veľký zlom medzi tým, čo sa považuje za kvalitnú kultúru aj z hľadiska medzinárodnej konkurencie, a medzi tým, čo za kultúru považuje obyčajný človek – ako obrázok, ktorý si dá nad gauč, alebo niečo podobné.
Vyjadruje to istý stav spoločenského vedomia?
Iste, je to aj dôsledok zmeny ekonomických pomerov. Už tým, že sa prijala na riešenie vecí šoková terapia a prišla rýchla zmena majetkových pomerov, vytvorili sa umelé kapitálotvorné vrstvy. A mnohí z týchto ľudí, čo boli schopní ekonomicky počítať a mali obchodný talent, rozhodne nemali kde získať kultúrne vedomie širšieho charakteru. Samozrejme existujú výnimky, ale je ich málo.
Pred zmenou ekonomických pomerov sme mali bližšie ku kvalitnej kultúre?
Nemyslím si to. Treba si uvedomiť, že po roku 1945 odišla veľká skupina kultúrnych činiteľov spojených so slovenským štátom. Nehovoriac o likvidácii množstva židovských intelektuálov… Po roku 1948 odišla vrstva bohatého meštianstva spolu s ľuďmi z kultúry, po roku 1968 ďalšia vlna našich rovesníkov. Aká kontinuita sa tu takto mohla vytvoriť? Kvalitná kultúra sa nebuduje rok – dva, ale trvaním v desiatkach rokov, a to sa u nás nedeje. Za celý svoj život som napríklad nevidel jedinú výstavu, ktorá by zdokumentovala, ako vyzeralo umenie v čase slovenského štátu či v 50. rokoch – kto ho robil, akú malo kvalitu a ako bolo indoktrinované dobovými ideológiami aj v porovnaní s okolitými krajinami. Je tu jednoducho medzera, ktorú nikto nemá potrebu zaplniť.
Výtvarníci sa zvykli sťažovať, že slovenské výtvarné umenie, ktoré po páde železnej opony bolo na Západe chvíľu zaujímavé, sa tam nedokázalo presadiť, lebo sme nemali schopných kunsthistorikov. Teda ľudí, čo by naše umenie kvalitne interpretovali. Dá sa s týmto názorom súhlasiť?
Všetky podobné tvrdenia sú čiastočne pravdivé aj skreslené. Pokiaľ na Slovensku nebude akumulovaný väčší kapitál, ktorý by si uvedomil potenciál kultúry aj pre kapitál samotný, tak nie je možné, aby jednotlivci akýmkoľvek spôsobom ovplyvnili cudzinu či nebodaj expandovali. Za každým kultúrnym veleúspechom, ktorý sledujeme v cudzine, sú silné skupiny – nielen výtvarníkov, čo to vytvoria, ale aj obchodníkov a často aj štátna podpora. V našich podmienkach nie je možné urobiť umeniu zmysluplnú propagandu. Veď nie sme schopní propagovať ani prírodné krásy a podnietiť turistický ruch, kde je vzťah medzi ekonómiou a konkrétnym dianím rukolapný.
Po tom, čo prepukla hospodárska kríza, sa vo svete diskusia o trhu s umením obrátila k otázke – čo ešte umenie je a čo už nie. Znovu tu máme cyklický návrat k podstate umenia?
Všetko sú to viac-menej teórie. Celý život sa cyklicky stretávam s otázkami, či je umenie mŕtve a čo to umenie vlastne je… Iste, opäť je tu jeden z návratov k spochybňovaniu podstaty umenia. Na druhej strane – umenie je večné a bude trvať donekonečna. V akej forme – to nikto z nás nevie. Vždy nejaký druh umenia degeneruje a zaniká, ale už v tom istom čase – niekde na okraji – vzniká nové, dynamické, ktoré hlasno nastúpi, no a časom zase zdegeneruje.
Oslovujú vás mladí autori?
Každá generácia vyprodukuje nejaké percento talentovaných ľudí, z ktorých sa určité množstvo presadí. Otázka je, aký veľký odpad pri tom vzniká. To, že u nás sú podmienky kruté a že ten odpad je zbytočne veľký, je objektívny fakt. Máme tu možno 30 – 40 mladých umelcov, ktorí majú svoju medzinárodnú úroveň a z času na čas vzbudia nejakú pozornosť aj na Západe, ale to nestačí. Ak nie ste podľa západných pomerov na scéne stále prítomní a nie ste súčasťou trhu – to je vtedy, keď sa s vašimi dielami obchoduje a majú určitú cenu, ktorá stúpa alebo klesá – potom v zásade o nič nejde.
Dá sa ešte počítať s novou generáciou sochárov, keď dnes nemajú nijakú šancu získať zaujímavé objednávky?
Problém je, že hoci sa tu nejaké zákazky aj objavujú, zvyčajne majú nízku úroveň. Mladí umelci sa musia rozhodnúť, či chcú prežiť ako autori s minimálnymi príjmami a obmedzeným životným štandardom, alebo dokážu žiť schizofrenicky – že si zarábajú na živobytie niečím iným a potom tie peniaze míňajú na kvalitné umenie podľa vlastných predstáv. Obidve cesty sú nebezpečné a ťažké. Aby ste zarobili peniaze, ktoré chcete „preflákať“ na umenie, musíte byť zdatný obchodník. Keď beriete zákazky na úrovni bankového štylistu alebo rôznych žánrových figúrok po mestách, dostávate sa postupne do pozície, že sa to začne navzájom vylučovať. Je to rovnaký problém, aký sme my mali za normalizácie. Vtedy boli vynikajúco zaplatené zákazky s ideologickým podtextom, ktoré sa dali urobiť kvalitnejšie alebo menej kvalitne. No keď ich niekto urobil kvalitnejšie, dnes mu to aj tak otrepávajú o hlavu, tvrdia, že kolaboroval.
Nemali ste nikdy chuť emigrovať?
Môj brat emigroval v roku 1968 a uvažoval som o tom aj ja, ale stal som sa rukojemníkom vlastných sôch. Musel by som opustiť dosť veľa diel, ktoré som v 60. rokoch urobil a ktoré by boli po mojom odchode zničené. Navyše, socha Obete varujú v pamätníku SNP v Banskej Bystrici sa mala osádzať až v roku 1969. Keby som odišiel, iste by ju tam už nedali. A hoci tam aj tak dlho nevydržala a v 70. rokoch ju demontovali, tentoraz čas pôsobil ďalej – v roku 2004 sa nám ju podarilo dostať naspäť do pamätníka.
Rodné mesto ste teda neopustili a teraz vám v ňom búrajú sochy…
Už som viackrát konštatoval, že kto sa dá na Slovensku na umenie, musí si uvedomiť, že je to riskantné povolanie a že bude mať ťažkosti. Okrem toho stále tvrdím, že každý dobrý sochár alebo umelec musí urobiť viac umeleckých diel, ako je nepriateľská spoločnosť schopná zničiť. A v tomto prípade som optimistický – zatiaľ ešte nezničila všetky.
V 60. rokoch sa vám darilo veľa tvoriť – bola priaznivá atmosféra aj podmienky. Robíte aj teraz sochy? Realizujete svoje sny?
Komorné sochy a iné diela pre výstavy som robil celý život paralelne. Sochy pre verejný priestor na Slovensku som už nerobil, lebo nevznikla nijaká príležitosť.
Nedostali ste za 21 rokov od Novembra nijakú objednávku pre verejný priestor?
Nie, nedostal. Nebol tu ani náznak príležitosti. Ale podarilo sa mi zrealizovať väčšie sochy v Nemecku, vo Francúzsku, v Slovinsku, Chorvátsku, Česku. Niektoré sú na sympóziách, iné v uliciach – napríklad v parížskej štvrti La Defénse.
Keď sa stretnete s úradníkom alebo politikom, ktorí môžu o týchto veciach rozhodovať, ako zdôvodňujú, že nie sú schopní objednať od domácich umelcov diela pre náš verejný priestor?
Politici na takéto hlúposti nemajú čas. Nezaujíma ich to, asi ani nebude zaujímať. V spoločnosti, ktorá je postavená na idei, že maximalizácia zisku je jediný cieľ, ktorý treba sledovať, kde vonku vládnu heslá: „Chamtivosť je dobrá!“, ľudia uvažujú už iba ekonomicky, to znamená počtársky. A umenie, najmä vo verejnom priestore, ktoré by museli robiť obce, mestá alebo štát, je vlastne čistá strata. Neverím, že by ešte nejaká politická strana vygenerovala zo svojho stredu niekoho, kto by mal vysokú kultúrnu úroveň. Politici sa stále iba vyhovárajú na to, že všetko vyrieši trh, že sa nájdu bohatí sponzori, ktorí zaplnia medzeru, ktorá vznikla po odchode štátu. Lenže sponzori sú takisto ľudia na rôznej kultúrnej úrovni. Existuje tu pár, čo majú vynikajúcu úroveň, ale to je málo. Päť ľudí nestačí na to, aby boli zaplnené hlboké medzery, aké tu máme.
Keď dnes pozorujete vzťah medzi politikmi a občanmi – nie ste sklamaný? Mali ste v roku 1989 ideály?
Celý život som sa snažil nepodliehať ilúziám. Ale v roku 1989 som samozrejme ilúziu mal, že azda to bude iné a lepšie… No netrvalo to dlho – iba pol roka. Stiahol som sa z politiky, do ktorej som sa nechtiac dostal, a začal som sa venovať výhradne umeniu. Usilujem sa pochopiť prostredie, v ktorom žijem, preto nemám mať prečo ilúzie. Mnohé veci sa totiž dajú očakávať, sú zákonité. Skôr či neskôr sa musia odohrať, pretože nijaká protiakcia sa proti nim nevytvára. Práve na opisovaní spoločnosti a diania, v ktorom som nútený žiť, je založená celá moja tvorba – väčšinou reflektuje manipuláciu jednotlivca v priestore a čase. Manipuláciu komunistickými ideami, ale aj konfesionálnymi vierami, náboženskými presvedčeniami alebo dnešnou liberalistickou ilúziou, že trh všetko vyrieši.
Vaše expresívne, robustné diela akoby nútili diváka nielen rozmýšľať, ale aj rozhodovať sa a zaujať postoj…
Od začiatku som si uvedomoval, že druh tvorby, ktorý mám rád a robím, nie je ekonomicky príliš perspektívny. Že takéto expresívne a existenciálne výpovede sa nehodia všade a nie každý ich znesie vo svojej blízkosti. To už je riziko podnikania. Ale súhlasím s tým, že robím „angažované umenie“. Nie politicky, ale spoločensky. A snažím sa ho robiť tak, aby sa dalo čítať z obidvoch strán – existenciálne aj groteskne. Divák si tak môže vybrať a stotožniť sa s dielom podľa vlastných možností. Vždy som sa usiloval udržať si vnútornú integritu, preto som vytváral figúru bez osobnostných znakov, ktorá zastupovala ľudstvo ako celok. A bola vystavovaná rôznym tlakom a tortúram – manipulovaná, krkvaná, ničená, trhaná…
Zasiahlo vás nejaké aktuálne umelecké dielo? Nie ste dnes vo svojom existenciálnom pocite osamelý?
Tento druh pocitu alebo spôsobu vyjadrovania je dnes viac-menej „démodé“ – už sa nenosí. Celý vývoj smeruje k tomu, že treba robiť masové umenie alebo zábavné umenie pre veľké množstvá ľudí. A veľké množstvá ľudí potrebujú jednoduché, zábavné posolstvá. No, srandičky.
Jozef Jankovič
Narodil sa 8. novembra 1937 v Bratislave.
V rokoch 1952 – 1956 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave.
V rokoch 1956–1962 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesora Jozefa Kostku.
Bol jedným z autorov prvej neverejnej výstav mladých autorov Konfrontácie 1 (r. 1961) a od svojho debutu sa stal dominujúcim predstaviteľom svojej generácie. V čase socialistického realizmu prináša na verejný priestor abstraktné zobrazenie, či prvky pop-artu.
V čase normalizácie patril medzi autorov vytlačených z oficiálnej scény. V tomto období sa zameriava na konceptuálnu tvorbu, ale aj šperk, grafiku, maľbu a ako jeden z prvých využíva počítačovú grafiku.
V roku 1989 patril k prvým aktivistom VPN.
Krátky čas bol poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR.
Stal sa prvým porevolučným rektorom Vysokej školy výtvarných umení.
Koncom 60. rokov vytvoril plastiku Obete varujú, ktorá je súčasťou Pamätníka SNP v Banskej Bystrici, ktorú v čase normalizácie demontovali. Na pôvodnom mieste ju obnovili až v 90. rokoch minulého storočia.
Jeho diela sú v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Národnej galérie v Prahe, v iných svetových súkromných a verejnoprávnych zbierkach a definujú verejný priestor v zahraničných metropolách.
