O svojej najnovšej knihe hovoríte ako o „zásadnej“. V čom je pre vás zásadná?
V tom, že hlavná postava ide životom, tak, ako som životom išiel ja. Knihu som písal 25 rokov, a zachytáva život človeka, hlavného hrdinu od roku 1972 do roku 2008. Skrátka, je to kniha môjho života.
Je ťažké napísať príbeh?
Ja píšem intuitívne. Príbeh si nemusím vymýšľať, prichádza mi sám, ja len zapisujem. Niekedy v noci o druhej, o tretej, prídu dialógy, občas nové postavy, ktoré všetko zmenia a musím to celé prepísať. Ale pre mňa to nie je až také ťažké. Ja mám hlavne strašnú radosť, keď píšem, ale je pravda, že dobrý príbeh je veľmi ťažké napísať.
Prečo si myslíte, že ľudí tak veľmi fascinujú príbehy? Najviac zo všetkého, viac ako povedzme poézia…
Lebo cez príbehy, ktoré sú o iných, sa o sebe veľa dozvedajú. A navyše, ak dobrý príbeh napíše dobrý spisovateľ, knižka nám môže úžasne rozšíriť naše vnútorné duchovno, vytvoriť priestor pre tvorivosť, pomôže nám žiť. Veľakrát sa v knihách nájdeme či zažijeme situácie podobné našim. Aj to je dôvod, prečo ľudí už od Biblie fascinujú príbehy a myslím si, že to tak ostane.
Je to podľa vás náhoda, alebo osud, že sa v istých životných obdobiach „stretneme“ s konkrétnymi knihami?
Asi je to vec niekde nami vo vesmíre. Čím sme múdrejší, citlivejší a vnímavejší, tým skôr k nám prichádzajú knižky, ktoré v tom čase prísť majú. Teším sa, že literatúra má túto schopnosť.
Ktorá z kníh ovplyvnila váš život najväčšmi?
Tých kníh je strašne veľa. Keď som začínal, čítal som Kafku, Dostojevského či Sartra. A neskôr priši iní autori, dnes mám rád napríklad Styrona či Hosseiniho. Sú to špičkoví ľudia, ktorí dokážu zachytiť to, čo druhí len tušia. Spisovateľovi nestačí intuícia alebo talent, on to musí pomenovať. Práve preto mám literatúru rád.
Pre spisovateľa je dôležitý aj prvý kritik. Vo vašom prípade je to dcéra Tamara. Do akej miery dáte na jej názor?
Tami, ktorá sa v literatúre výborne orientuje, číta moje knižky ako prvá. Keďže je iná generácia, mnohé veci vidí celkom inak. Pomáha mi aj mladšia dcéra Babsi. Obe ma posúvajú do priestoru, kam by som sa už sám nedostal. A nielen ony, ale vôbec mladí ľudia. Počúvam ich a dám na ich rady. Od nich sa stále učím.
Žijete v rodine, v ktorej ste jediným mužským elementom. Aké to je?
Byť v ženskej spoločnosti ma baví. Dá sa povedať, že na ženy som zaťažený. Sú veľmi silné, intuitívne, aj magické. A vždy som chcel mať dcéry. Kedysi som hovorieval, že dobrý muž má najmenej dve dcéry. Teraz však mám to šťastie, že sa v našej rodine objavili aj muži, priatelia dcér, a to je zážitok. Začínam prichádzať na to, aký podstatný je mužský element. Navyše sú obaja talentovaní a pre mňa veľmi inšpiratívni. Takže teším sa aj tomu, že mám okolo seba mužov.