Jožo Ráž: Hovorím bez ohľadu na následky

Pred naším stretnutím ste mali koncert v Prahe – s čím tam vystupujete?
Mali sme koncert v Lucerne. Robíme ho v poslednom čase pod názvom Elán v divadle a je veľmi intímny – hráme len my traja: Vašo, Jano a ja. Vašo na klavíri, Jano na španielke a ja spievam. Komunikujeme s publikom, ľudia sa zapájajú do programu. Lucerna vypredaná, úspech obrovský, nechceli nás pustiť. Do Prahy chodíme radi, hoci už nie je to, čo bývala. Praha už nepatrí nám, ale ani Čechom, patrí Nemcom, Angličanom, Francúzom a Rusom. Ale ľudia, čo prídu na koncert, vedia, čo chcú, a aj to dostanú.

Čo sa vás najčastejšie pýtajú?
Stále to isté, už štyridsať rokov! Čím žijeme, čo máme nové… Stále chcú nové pesničky, ale – aby boli také isté ako tie predtým! Čiže, aby boli aj nové, ale také isté. A to je stále ťažšie, lebo už tvoríme strašne dlho a latka je veľmi vysoko. Preto každú platňu robíme stále dlhšie a dlhšie – neodvážime sa zverejniť niečo, o čom nie sme na sto percent presvedčení.

Ktorá pesnička je teda najnovšia?
Len kým tu si – z muzikálu Ôsmy svetadiel. Teraz však robíme niečo nové a dúfam, že sa nám podarí zasa prekvapiť niečím známym. Snažíme sa vytvoriť nové pesničky. V poslednom čase je zbytočné produkovať cédečko, pretože ho urobíme, čo stojí kopu peňazí, no predáme z neho len to, čo sa minie prvé tri dni. Potom to zoberú piráti, oni zarábajú, a my sme mimo kšeftu. Preto sa momentálne neoplatí robiť veľké platne. Novinky budeme radšej dávkovať po dvoch pesničkách, ktoré sa budeme snažiť zmedializovať. Proste, veľmi ťažko sa nám dnes zarábajú peniaze. Všetko prevzali do svojich rúk piráti a nikto proti nim nebojuje. Koncerty sú zasa veľmi drahé, málokto ich kúpi.

S pirátmi sa naozaj nedá nič robiť?
Dá sa. Po trhu chodia revízori SOZA, ak nájdu predajcu, ktorý má 500 čiernych CD a povedia mu, že mu ich zhabú a spália, tak on povie: "A ja vám pozabíjam rodinu…“ Je to naozaj boj na život a smrť. Oni za tú svoju výplatu nebudú riskovať. Vykašľú sa na piráta, nechajú ho tak, on si predáva, má zisk a my máme… radosť z toho, že ľudia sa tešia z našej muziky.

Treba sa asi naučiť byť drsný, neľútostný. Keby si každý povedal, budem zlý, nebolo by koho zneužívať.
Áno, to je vývoj tohto sveta a celé sa to tým pádom rúti do pekla.

Ešteže sú tu vaše pesničky, ktoré cestu do pekla trocha brzdia. A vôbec odbojné typy ako vy. Vaším predkom bol vraj aj vzbúrenec Jan Sladký Kozina, vodca chodského povstania, ktorého obesili v Plzni v roku 1695, autor výroku: Lomikare, Lomikare, do roka a do dne! Skúmali ste svoj rodokmeň, pôvod vášho mena Ráž?
Moje meno je veľmi staré. Rod sa ťahá do Čiech, do Rakúska a inde a jeden z mojich najslávnejších predkov je naozaj Jan Sladký Kozina, ale to nie je podstatné. Meno je len meno, dôležité je, kto je za ním.

Pôsobíte chlapsky – robíte pre to niečo, alebo ste taký od prírody?
Celý život cvičím, sedem rokov som trénoval karate, šesť rokov som boxoval, predtým som robil atletiku a aj teraz pravidelne trénujem s fyzioterapeutom, aby som bol vo forme, aby som vedel chodiť, lebo po nehode som mal problémy. Dva roky som sa učil chodiť a jedno s druhým. Takže sa musím udržiavať vo forme aj kvôli tomu, aby som mohol hrať, lebo koncert je nenormálne náročná úloha – počas jeho trvania schudnem dva a pol až tri kilá. Je to fyzicky veľmi ťažké, takže vo forme som, ale nemyslím si, že pôsobím chlapsky, len normálne.

Ešte robíte páku – pretláčanie sa rukami? Vraj vás porazil iba jeden človek.
Už to dávno nerobím, ale robil som to rád. Trvalo to zopár rokov a aj som s tým vyhral dosť veľa peňazí. Ja som mal totiž 76 kíl, taký chrcheľ, a siláci v krčmách si mysleli, že ľahko zarobia, keď sa so mnou budú o stovku pretláčať. Potom sa čudovali…

Hovorí sa, že praví chlapi sa vytrácajú, svet sa mení… Aj vám sa to zdá?
Svet sa mení. Je viac homosexuálov a lesbičiek, ľudia sa stále ťažšie rozmnožujú. Rozmáhajú sa moderné technológie, a to všetko na človeka vplýva. Mobilné telefóny a počítače ľudom škodia, ale dôsledky ešte len v plnej sile udrú. Preto ja nič podobné nepoužívam.

Vážne?
Ja som v živote na internete nebol.

Veď váš otec, ktorý pracoval v oblasti obchodu, doviezol kedysi na Slovensko prvý počítač… To vás nestrhlo?
Ja si robím tak, ako mi to vyhovuje. Mám doma tretí počítač. Dva som už mal, každý štyri roky. Mal som ich komplet so všetkým, čo k tomu treba, nikdy som ich však nezapol a vyhodil som ich, keď zostarli. Teraz mám najnovší, najlepší počítač, všetko na svete vie, už ho mám dva roky doma a ešte som ho nezapol. Keď bude treba, tak ho zapnem a budem s ním robiť, kým sa však dá, odolávam. To je celé. Mobilný telefón síce mám, ale päť rokov som ho nezapol. Tiež je strčený niekde hlboko, neviem kde.

Vás ani nevzrušuje, keď propagujú čoraz múdrejšie telefóny a iné zázraky?
Sledujem to, všetko sa naozaj veľmi rýchlo vyvíja, ale ja sa snažím, dokiaľ sa dá, vydržať bez toho. Ani nikdy neplatím platobnou kartou, nič také, ja všetko robím tak, aby sa to nedalo vypátrať.

Aby ste nezanechali stopy?
Keď máte mobilný telefón, vedia o vás všetko. Kde ste, čo robíte… Takže kým sa dá, vydržím, ale aj tak to príde – všetkých nás začipujú a budú nás mať pekne na monitore. To všetko príde, ale ja, dokiaľ sa dá, odolávam.

Ako odolávate fanúšikom a fanúšičkám? Máte rád svoju popularitu?
Fanúšikov je strašne veľa. Bol jeden rok, keď sme boli nenormálne úspešní a ja som nemohol ani chodiť po ulici, lebo ľudia sa na mňa vrhali, trhali zo mňa šaty a všetko. Rozprával som to Borisovi Filanovi, sťažoval som sa, že sa to nedá vydržať, že takto to už nechcem, že ja radšej nebudem hrať a on povedal: Je to zlé, ale horšie bude, keď to už nebude.

Ale to nehrozí?
Viete čo? Sú také ženy, práve tu jedna chodí okolo a stále sa ku mne dobíja. Prenasleduje ma už roky, snaží sa so mnou kamarátiť, ponúka mi kľúč od svojho bytu a všetko možné. Už som jej stokrát povedal, že ju už nechcem vidieť, že s ňou nič nechcem mať, ale ona je nevyliečiteľná. Je proste pipi. To je cena za to, že sme takí populárni, s tým sa nedá nič robiť. Raz ma kontaktovala brnianska gynekologička, že má pacientku, ktorá tvrdí že je tehotná. Vraj sa s našou kapelou stretla v hoteli, údajne sme ju pozvali na drink, potom na izbu a znásilnili sme ju. A že ja som otec toho dieťaťa. Hovorím, že to nie je možné, nič také sa nestalo, ale aj tak som mal týždeň obrovské problémy, aj doma, však viete, ako to je. Nakoniec sa pri vyšetrení ukázalo, že bola panna. Takže sa to vyriešilo, ale takéto veci sa nám stávajú.

Bojíte sa ľudí, ktorí prekračujú určité normy správania?
Nemôžete sa báť, keď idete na javisko pred tridsaťtisíc ľudí! Hocikto tam môže stáť s búchačkou a odstreliť vás na pódiu, nie je to problém. Takže báť sa nemôžete. Ja robím populárnu hudbu a tá sa bez popularity robiť nedá, ale keby sa dala, tak by som to chcel tak. Ja proste popularitu neznášam, nikam nechodím, s nikým nič nemám, najradšej som sám, zatiahnuté záclony, vypnuté telefóny, s nikým nič.

A čo v tej samote robíte?
Meditujem. Sadnem si a keď tri minúty so mnou nebudete hovoriť, tak som preč.

Dostanete sa do nirvány? Aké to je?
Na nič nemyslíte, nepripustíte si žiadnu myšlienku a zrazu ste tam – v súlade s celým vesmírom. To je nenormálne oblažujúci pocit. Ktorý sa nedá ničím nahradiť.

Kedy sa vrátite a aký je návrat?
rátim sa, keď chcem a keď musím. Vrátim sa s oblažujúcim pocitom.

Už ste spomenuli Borisa Filana – obaja ste prudké povahy, ako to, že ste si dokázali kamarátstvo udržať? Ktorý je ústupčivejší?
Ani jeden.

Tak ako to riešite?
To sa nedá vyriešiť. My sme obaja svoji a keď máme problém, tak sa nedohodneme. Ale sme si súdení. On je najmúdrejší chlap na svete, akého poznám. Je taký múdry, že to sa nedá vydržať. Dáte mu otázku a hneď vám urobí prednášku, cituje autorov… Čítaval najmenej dve knihy denne, lebo on vie tak rýchlo čítať a všetko si pamätá, všetko cituje… To je proste nenormálny chlap! No a nebojí sa nikoho, rovnako ako ja. Tak vedľa seba existujeme a nevieme bez seba fungovať. On je nenormálne dôležitý človek pre mňa, lebo na ňom stojí náš úspech.

Ako uhádol, čo vám ide do úst?
Sedel so mnou tri týždne v krčme, pili sme a debatovali. Za týždeň potom priniesol niekoľko výborných textov. Jeho texty majú myšlienku, hlavu a pätu a ľahko sa zapamätajú, takže ja si bez neho existenciu Elánu neviem predstaviť. V jednom texte som zmenil dve slová, na čo mi povedal, že s nami končí, že to neexistuje. Dva mesiace som to s ním riešil, a tak sme sa dali dohromady, začali sme spolu pravidelne robiť a na tom sa vybudovalo naše priateľstvo.

Vraj si Filan vďaka vám obľúbil aj Vladimíra Mečiara?
Neobľúbil si ho, ale bola taká doba, keď Mečiar chodil za mnou a presviedčal ma, aby som išiel do politiky. Ponúkal mi obrovské možnosti. Papiere boli na stole, stačilo podpísať a mohol som byť super papaláš, minister kultúry, ale ja som povedal, že politika je len pre tých, ktorých sa týka, so mnou nech nepočíta, a zavolal som Borisa, aby mu to vysvetlil. Tri hodiny spolu debatovali, hovorili vážne veci a Boris si ho síce neobľúbil, ale uznáva ho a hovorí, že niečo na ňom je, že niečo vie, no a na tom sme aj zostali. Vladimír Mečiar je však už inde, už oberá ríbezle a kašle na svet.

Mal rád hudbu?
Myslím, že áno, ale my sme sa o hudbe veľmi nebavili, hoci myslím, že ju má rád.

Zdá sa vám niektorý zo súčasných politikov riadny chlap?
Myslím, že z domácich je Fico dobrý a silný, čo je aj vidieť. Zatiaľ má obrovskú popularitu. Zo svetových sa mi páči Obama, aj keď mi je ho veľmi ľúto, lebo má strašne ťažkú úlohu. No a – nenormálny chlap je Merkelová! Ale inak ich je ťažké hodnotiť. Politici, to je všetko jedna banda! Kto sa na to dá, ten musí prekrúcať.

Iné je umelec a iné politik…
No to stopercentne, lebo čo ja poviem, tak za tým si aj stojím. Neexistuje toho boha, že zmením názor, ale politik – dneska tak, zajtra tak…

To sa volá diplomacia. Aké ste mali vzory medzi veľkými mužmi sveta? Koho si dnešní mladí môžu najskôr vybrať?
Nech si vyberú, koho chcú, to ja neriešim. Ja som nikdy žiadne vzory nemal. Z hudobníkov som mal rád kapelu Chicago, ktorú si aj dnes raz za rok pustím – čiernu dosku – a som blažený. Vzory som však nemal.

Ani vás nikto nenadchol?
Nadchlo ma veľa ľudí – Kristus, Budha, Mohamed…

Kto je momentálne pre vás na prvom mieste?
Ťažká otázka. Myslím si, že je len jeden boh, a všetci ho svojím spôsobom vyznávajú… Ja som vyrastal ako kresťan, katolík, tak som vychovaný, a keby som sa mal definovať, kde sa filozoficky alebo vierovyznaním pohybujem dnes, tak som niekde na úrovni budhizmu.

Foto: Pravda, Robert Hüttner

Jožo Ráž Jožo Ráž vyštudoval psychológiu - aby nemusel ésť na vojnu a opustiť tak kapelu.

V ktorej štvrti ste v Bratislave vyrastali?
Na Povrazníckej ulici pod Hlavnou stanicou. Pri kine YMCA, vtedy Dukla. Tam bývalo veľa všelijakých lumpov a bola tam aj obrovská cigánska kolónia. Všetci boli v nejakých bandách. Keď ste vyšli na ulicu a spoza rohu vyšli dvaja chlapci, tak ste vedeli, že nič sa nedá robiť, bude bitka. To bolo proste furt. A ja som nebol v žiadnej bande, len v škole som mal jedného kamaráta – nás prenasledovali všetci. A oni sa medzi sebou bili tiež stále. To boli ťažké časy. U nás na Povrazníckej bola v noci bitka, ráno tam ležal mŕtvy chlap. Také veci sa tam diali bežne, takže som začal trénovať karate a potom som už nemal problémy. Ale inak sa tam dobre bývalo – mali sme pekný štyriapolizbový byt, len bol tmavý a ja milujem slnko.

To bol váš rodný dom?
Keď som sa narodil, bývali sme na Fazuľovej, ale narodil som sa v pôrodnici.

Keď ste bývali pri YMCA, chodili ste tam do kina? Ktorý bol váš obľúbený film?
Sedem statočných.

Odkladáte si všetky staré nástroje? Bolo by čo dať do múzea Elánu? Máte pamiatkovú vitrínu?
To nie. Mám však naozaj plno starých nástrojov, s ktorými neviem, čo urobiť. Predať sa to dá len za úplne smiešne peniaze, takže je zbytočné sa tomu venovať. Ale vyhodiť to tiež nejde – sú to spomienky a okrem toho na starých aparatúrach a nástrojoch sa dajú nahrať originálne veci. Nič tak neznie ako staré nástroje. Niekedy zoberiete prastarý nástroj a prastarú aparatúru a dosiahnete to, čo chcete, čo sa nedá dosiahnuť na novej aparatúru či nástroji. Sú staré gitary, ktoré sú cenené na tisícky dolárov, lebo nijaká iná nemá taký zvuk. Ten sa dá dosiahnuť len rokmi.

U vás všetci muzicírovali, otec hral na husliach – máte ich?
Má ich sestra. U nás je to v rodine, každý musel na niečo hrať. Otcov brat bol nenormálne talentovaný, krásne kreslil, hral na klavíri. Bola to taká rodina: do hudobnej sa muselo ísť, nie či chcem, alebo nechcem. Ale husle som odmietol. Husle neboli pre mňa, ani na klavír som nechodil rád, ale vychodil som sedem ročníkov.

Aj teraz si niekedy zahráte?
Asi raz za dva mesiace. To je bomba. Všade, kde je klavír, ste potom centrom pozornosti. Ja neviem veľmi hrať na klavíri, ale zahrám bársčo.

Aj vymýšľate melódie?
Samozrejme, na klavíri komponujem. Nie som nejaký autor, ale na klavíri vám zahrám, čo poviete… Je tam len jeden problém – keď si poviete, že idete komponovať, nič sa nepodarí. Musíte sa uvoľniť, otvoriť a vtedy to k vám príde z vesmíru, kde to je už dávno hotové. Môžete teda sedieť hodiny pri klavíri a nič neurobíte, ale keď cítite, že je tá pravá chvíľa, napojíte sa, a to vám potom pánboh nadiktuje celú pesničku. Je to bez problémov a všetko je za tri minúty hotové.

Vyjadrili ste sa, že Rómov máte rád, ale že sú s nimi problémy. Máte medzi Rómami kamaráta?
Jeden z mojich najlepších kamarátov je Jaro Linka, Róm, ktorý je aj mojím trénerom boxu. On je aj majster Československa v boxe. To je svätý človek. Inteligentný. On je taký dobrý, že to sa nedá opísať. Stále robí, o všetkých sa stará, stále platí, proste nenormálne svätý Róm – keby boli takí všetci! Oni sa vedia výborne zabávať, ale, myslím si, že nie sú stvorení pre robotu.

Ale teraz robota ani nie je, ani sa im to teda nedá vyčítať.
Vedia výborne hrať a tancovať. To vedia špičkovo! Ale inak? Radšej krvopotne rozoberú trafostanicu, čo je, mimochodom, ťažká robota, a odvezú to do zberu, než by išli robiť, kde by zarobili viac.

Čo máte rád z cigánskej muziky?
Všetko, ja cigánsku muziku milujem. Krásna muzika je vo filme Cigáni idú do neba…

Máte rád aj folklór? Povedali ste, že by ste chceli byť Štefanom Nosáľom, ktorý je váš svokor…
Môj svokor je miliónový chlap a povedal som to tak, že sú na svete len dvaja muži, s ktorými by som si vymenil svoj život, a to je Nosáľ a Belmondo. Tí sú aj pre mňa absolútna špica. Takých choreografov, ako je svokor, je päť na svete! Nenormálny chlap, nenormálne skromný! Lúčnica stojí na ňom.

Nežiarlil niekedy na vaše úspechy? Nedohadujete sa, či je významnejšia populárna hudba, alebo folklór?
To určite nie. My vieme o sebe každý, čo potrebujeme, a nebavíme sa o týchto veciach.

Mali ste krásny a jedinečný spoločný koncert Lúčnice a Elánu. Bude ešte taký koncert?
Keď to príde, tak to spravíme.

Kto vymyslel slogan Bez Elánu ani ranu? Stotožňujete sa s tým?
Vymyslel to Boris a ja sa s tým stotožňujem. Pre mňa je Elán všetko, pointa môjho života. Svätá vec. A dúfam, že to tak zostane. Elán je niečo, čo málokto na svete má. To je partia, ktorá dosiahla všetko, čo chcela, a ja som vďačný bohu za to, že sa nám to podarilo. Princíp je v tom, že sme vydržali. S nami začínalo 200 iných kapiel a všetky sú preč. Umreli, odpili sa, nevydržali to. Je bohovsky ťažké to robiť. Bolo 15 rokov takých, že sme hrali 250 koncertov ročne, a to ste stále na ceste, stále v aute, a za strašne málo peňazí. Začínali sme hrať tak, že ja som mal 140 korún za koncert, čo bolo tak na obed, na večeru a na benzín. Domov som nič nedoniesol, rozumiete? Bol to ťažký život, ale vydržali sme, a preto sme aj najlepší, lebo sme vydržali.

Názov Elán vymyslel vraj niekto vo vlaku?
Jeden huslista zo súboru Slniečko, Pišta Wimmer, s ktorým sme v detskom muzikáli účinkovali ako rytmická kapela. Cestovali sme po Slovensku a raz bola vo vlaku debata, pri ktorej povedal: Vy ste takí entuziasti a nemáte názov. Mali by ste sa volať Elán. A my, že áno.

Záhoráci sa pýtajú, či tam ešte prídete na chalupu, či ste hubár a či ste boli v šaštínskej katedrále?
Samozrejme, v katedrále som bol niekoľkokrát. Je to perfektné miesto. Huby mám rád, ale nezbieram ich, lebo sa v nich nevyznám.

Vy robíte pekné pesničky, ktoré pôsobia na ľudský charakter pozitívne. Prečo si myslíte, že je dnes toľko filmov o eštebákoch? Na koho a ako majú pôsobiť?
Ja, poviem vám pravdu, nemám rád, ako sa ľudia vŕtajú v tej minulosti, v minulom režime a vyťahujú všelijaké pikantérie. Myslím si, že to nemá zmysel. Podľa mňa treba urobiť hrubú čiaru, ísť ďalej a žiť, ako treba. Tí, ktorí sa v tom vŕtajú a majú z toho radosť, nech to robia, ale mňa to nezaujíma.

Všetko hovoríte s takým úsmevom, vyzerá to, akoby ste sa s ľuďmi pohrávali. Naťahujete ich a oni berú všetko vážne. Potom na vás útočia, zažalúvajú vás kvôli kontroverzným výrokom. Ako to beriete? Vyčítate si niečo z toho, čo ste povedali?
Ja si to nehovorím, ale hovoria mi to mnohí iní ľudia, aj rodina. Všetci mi zakazujú, aby som čokoľvek kdekoľvek rozprával. Všetci mi to hovoria, keď niečo také poviem, napríklad o Číňanoch. Ja hovorím vždy to, čo chcem, čo si myslím, nezávisle od následkov, ktoré potom, samozrejme, musím riešiť. Mám takú teóriu, že tí, čo vedia, nehovoria. Takže, ja hovorím "len tak“.

Je to také šamanské tvrdenie. Vraj ovládate aj mágiu?
Kedysi som sa zaoberal psychotronikou, poznal som sa s rôznymi ježibabami a psychotronikmi. Zaujímalo ma to, ale jedného dňa som s tým prestal. Žiadne styky s týmto svetom nemám, mágiu nepestujem, hoci mám na to talent, viem o tom a viem to. Viem však, že je len jedna mágia, nie čierna, nie biela, iba jedna. Podľa toho, ako sa používa, sa považuje za bielu alebo za čiernu. Radím však ľuďom, aby sa do toho nerýpali. Voľakedy boli veľké čiernobiele televízory, keď ste po ňom buchli alebo pokrútili elektrónkou, niekedy sa podarilo, že sa prijímač opravil. Ale pozor na to! Nepchajte ruky do televízora, keď sa v tom nevyznáte, lebo vás to môže aj zabiť! A presne tak je to aj s mágiou. Nezahrávajte sa, lebo vás to zničí. Preto som s mágiou prestal. A tí mágovia, ktorých som spoznal, neprezradili nič, len sa usmievali, lebo tí, čo vedia, mlčia. A tí, čo vám rozprávajú múdre reči, to sú všetko podvodníci. A chcú prachy. Ja hovorím, čo si myslím, ale to dôležité, čo naozaj viem, to nepoviem nikomu.

Vy to odovzdáte cez hudbu…
Spievam pravdu, preto za mnou ľudia chodia.

Čím najviac pohŕdate?
Hlúposť nás prenasleduje zo všetkých strán a strašne ťažko sa proti nej bojuje.

Poznáte ľudí z oblasti psychológie?
Psychológiu som nikdy nerobil, ale som ju vyštudoval. Keď sme mali končiť stredné školy, mali sme problém ako kapela, že keď nepôjdeme na vysokú, pôjdeme na vojnu. Tak sme sa všetci niekde prihlásili, ja na psychológiu, aby sme mohli zostať spolu hrať. Bolo tam niekoľko vynikajúcich profesorov ako Tomáš Pardel, ktorý napísal Základy všeobecnej psychológie, alebo Ondrej Kondáš. Pre mňa to bolo zaujímavé štúdium, ale som to nepraktikoval.

Čo chystá Elán tento rok?
Chystáme sa udržať na úrovni popularity, ktorú máme, chystáme najmenej dve nové piesne pustiť do obehu a urobiť niekoľko monštruóznych koncertov, ktorých sa dá urobiť len málo, lebo sú drahé. Snažíme sa udržať kapelu pri živote, lebo mnohí by už uvítali, keby sme skončili. Hlavne médiá a hlavne slovenské. Tie nás nemajú rady. Nehrajú nás v rádiách, z posledných platní nám nezahrali za posledných päť rokov ani notu. Sme na vrchole, sme tam už dlho a je ťažké sa tam udržať, lebo keď začínate, mnohí vás podporujú, ale keď ste hore, chcú vás potlačiť. Dôležité je vedieť, kedy odísť – kým sme slávni, a nie keď nás vypískajú. Mám problém s kapelou, lebo ostatní nechcú prestať. Majú mladé ženy, malé deti, drahé domy, musia zarábať. Keby bolo po mojom, už sme dávno skončili.

O čom najradšej spievate?
O živote. O vlastnom živote. Moja najobľúbenejšia pieseň z elánovskej produkcie je pieseň Dresy – oblečte si dresy, keď sme takto v kope, aby bolo jasné, kto za koho kope…

Pohľadom Heleny Dvořákovej

Ráž nepozná tabu
S Jožom Rážom sme sa stretli pred Vianocami. V miestnosti bolo prítmie, horela sviečka, on fajčil cigaru – atmosféra ako hrom! Hovoriť s ním je príjemné – veľmi rýchlo reaguje na otázky, je vtipný a vyjadruje sa zaujímavo. Provokujúco. Veľmi často používa na umocnenie toho, čo hovorí, slovo "nenormálne“. Jeho vnímanie sveta je hyperbolické, normálne mierky mu nestačia na vyjadrenie pocitov. S cigarou v ruke vyzerá ako úspešný boháč, ale to je omyl. V podnikaní nepochodil. Minule sme sa stretli v zadnej miestnosti obchodu s motorkami, tento biznis však musel vzdať. Príliš dôveroval, správal sa v biznise ako umelec, a tak to aj dopadlo. Aj o strate však hovorí s nadhľadom. Vidno, že to je človek, ktorý má iné bohatstvo, ako je to pozemské. Má talent, úspech, a to mu nikto nemôže vziať. Je teda pokojný, svet mu leží pri nohách a on sa nad ním pochechtáva. Jeho výroky sa často citujú ako nonsens. Vyvoláva pohoršenie a rozhorčenie, ale slová sú len časť Rážovho prejavu. K nim patrí celá jeho osobnosť, huncútsky výraz tváre pri reči, celá jeho tvorba. Piesne, ktoré spieva, povzniesli a zušľachtili celé generácie. Dnešný svet má však čoraz menej zmyslu pre niečo mimo noriem, dohovorov a šablón. Dnešný človek je uväznený v rôznych pravidlách a formulkách, ak sa chce k niečomu vyjadriť, musí si dať pozor na jazyk, aby sa niekoho nedotkol, aby neurazil niekoho, kto vyznáva niečo iné. Ráž si z tohto bontónu nič nerobí, hovorí, ako mu zobák narástol, ľudovo, aj keď to nemusí vždy "sedieť“. Je troška ako šašo na kráľovskom dvore. Ten si mohol dovoliť povedať všetko, preháňať, robiť sa hlúpy, urážať, strhávať masky. Jeho funkcia bola očistná, lebo načínal tabu – témy. Nech teda aj Ráž hovorí hocičo, poznáme si ho, a vieme, že to myslí dobre.