„Pred adventom všetky vývesné plochy obsadili tváre bojovníkov o miesta starostov a v decembri sme sa báli Hobita,“ žartuje režisér. Od fantazijného sveta z kníh J. R. R. Tolkiena má však Rukojemník ďaleko – je to skutočný príbeh chlapca, ktorého železná opona nemilosrdne oddeľuje od jeho najbližších. V rozhovore pre Pravdu sa režisér rozhovoril o filme, minulosti, ale aj o svojej čerstvej skúsenosti operetného debutanta.
Čo nás v kinách vlastne pod titulom Rukojemník čaká?
Príbeh z detstva Petra Pišťanka, obyvateľa pohraničnej obce Devínska Nová Ves. Keď sa ešte scenár v Audiovizuálnom fonde uchádzal o vývoj, napísal som, že je to Pišťankov autentický Amarcord, čo v nárečí Felliniho Rimini znamená „spomínam“. Český recenzent však vyrozumel, že Rukojemníka prirovnávam k tomuto geniálnemu filmu a nedorozumenie bolo na svete. Peter Pišťanek si najprv poviedkovou formou spomínal na svojich spolužiakov, na starého otca krčmára, na školské príhody, na učiteľov, na kino i na streľbu pri ostnatých drôtoch. Marian Urban prvý pobadal, že táto látka vydá na filmový scenár. Je to príbeh chlapca, ktorého rodičia v uvoľnených 60. rokoch zostali v emigrácii u príbuzných v Rakúsku a verili, že sa im podarí cez Červený kríž dostať von aj syna Petríka. To sa ale vlieklo celé roky. Zatiaľ chlapec vyrastal u starých rodičov a musel sa prebíjať životom sám. Nemal to s deckami hraničiarov ľahké, a tak sa naučil biť. V jeho príbehu často zaiskrí konflikt dobra a zla v detskom, ale i v dospeláckom svete. Tí, čo však najviac nadávajú na režim, sú často donášači, a úplne jasní „kreténi“ sú nakoniec charaktery. Povrch a prvý dojem často klamú. Pre film je kľúčovým miestom hranica. V jej blízkosti sa odohráva všetko. Sú prirodzené hranice, ako napríklad ploty medzi susedmi alebo aj naša pokožka, ako vravel Rudo Sloboda, inak tiež obyvateľ tejto pohraničnej obce. Ak však dáky ostnatý drôt zabraňuje dieťaťu žiť so svojimi rodičmi, je to, slušne povedané, absurdné.
Kedy presne sa toto všetko odohráva?
Dej sa začína na Štedrý večer 1967 a končí sa v auguste 1968. Čiže ide o zimu, jar a leto, keď sa v ČSSR stalo niečo, čo zaujalo celý svet. Dubčekov úsmev budil nádej aj rodičov malého Petríka. Rázny vpád okupačných vojsk Varšavskej zmluvy na čele s Rusmi bol koncom sna o Pražskej jari, ale pre Petra bol paradoxne príležitosťou dostať sa za hranice, dostať sa konečne k rodičom. Všetci sme boli po príchode Rusov ponížení a zranení. Aj hraničiari. Preto sa Peter so starým otcom dostali cez colnú kontrolu.
V rovnakom čase ste aj vy boli zhruba vo veku detského hrdinu vašej snímky. Pociťovali ste tiež vtedajšie ovzdušie na vlastnej koži?
V roku 1968 som mal štrnásť. Všetko si veľmi dobre pamätám. To sa nedá zabudnúť. Aj nádej slobody, aj tie skurvené tanky. Pred nimi tu koncertovali Shadows, Swinging Blue Jeans, autori hitu Hippy Hippy Shake, videl som ich v trnavskom Koburgu, Manfred Mann na Pasienkoch, so starším bratom v Prahe výstavu Salvadora Dalího, Joana Miróa… V tom čase som začínal chodiť do divadla, objavovať absurdnú drámu. Ani dnes by si dramaturgie divadiel netrúfli na taký slobodný nekomerčný repertoár. No a s Rusmi sa vrátila cenzúra a nastala Husákova nenormálna normalizácia.
Váš film je o deťoch a vraj dokonca aj pre deti. Nie je pre ne komunizmus už tak trochu starovek?
Dúfam, že áno. Spomínam si, ako vzdialené nám boli hrôzy 2. svetovej vojny, keď nám v škole o nich rozprávali poslední žijúci partizáni. Niekedy sme sa na tých besedách aj smiali, ale aj vďaka nim sa dodnes bojím fašizmu a dokážem rozpoznať jeho novodobé atribúty. Rukojemník môže byť dobrým spúšťačom otázok detí. Je čo vysvetľovať. Zrejme deti nebudú celkom rozumieť nášmu strachu a zlyhaniam, ale praktiky komunizmu si hádam osvoja a dokážu ich zbadať aj pod populárnym povrchom.
Aj vy ste sa zrejme pri práci s kolektívom detských hercov veľa navysvetľovali…
Ani nie. Deti sú stále rovnaké, len hry a hračky sú iné. Filmové vzťahy a situácie vnímali ako dobrodružstvo. Dokonca moja 8-ročná dcéra ľutovala, že nežije v tej napínavej dobe, lebo dnes je už len nuda. Veľkou oporou mi počas natáčania bola Debora Pastirčáková, študentka filmovej réžie, ktorá sa s deťmi hrala, a pritom ich nenápadne pripravovala na nasledujúce scény.
Ako sa vám podarilo obsadiť do hlavnej úlohy najmladšieho člena hereckého klanu Labudovcov?
Pri výbere detí by si ho všimol každý. Danú situáciu si hneď vedel vziať za vlastnú a vo vzťahoch konať čitateľne a svojsky. Na pripomienky počul a rozumel im aj srdcom. Niektoré deti rozumejú, ale emócia nikde. Jednoducho talent od Boha. Pritom veľmi skromný, nepresadzoval sa a ostatným dojemne pomáha.
V reakciách českého publika na Rukojemníka sa opakuje jedna výčitka: Prečo sú slovenskí herci predabovaní do češtiny? Je to ozaj nutné?
Dabing nebol mojím rozhodnutím a, samozrejme, že ho tiež vnímam rušivo. Bez ohľadu na jeho kvalitu, dabing je automaticky o level nižšia kategória než autentický kontaktný zvuk. Nuž, ale vec sa má tak, že dabing je už dnes, žiaľ, nutný. „Staročesi“, ktorí ešte zažili televízne slovenské pondelky, sa za dabing hanbia, ale „mladočesi“ ho vítajú. České deti dnes už slovenčine skutočne nerozumejú. Česká televízia však sľúbila, že v repríze dá Rukojemníka aj po slovensky.
Film už tiež českí recenzenti stihli poprirovnávať k všetkému možnému od Pelíškov po Obecnú školu. Nerozčúli vás, keď sa nový film hneď s čímsi porovnáva?
Porovnávanie obyčajne prináša veľa nešťastia, ale analógie s titulmi, ako sú práve tieto, sú pre mňa cťou.
Diváci si občas radi pofrflú, že je slovenská a česká kinematografia tematikou minulého režimu už presýtená. A skutočne tých filmov vzniká každý rok hneď niekoľko. Čo na to filmár?
Verím v príbeh a jeho emotívnu premieňajúcu schopnosť. Ak má príbeh tento potenciál, je jedno, v ktorej dobe sa odohráva.
Nie je pre filmára film z minulosti v niečom aj jednoduchší než súčasný príbeh?
Uchopiť aktuálnu súčasnosť je naozaj ťažké. Kým sa film dokončí, môže byť po aktuálnosti, ak to nebola aktuálnosť večná. Ale príbeh z minulosti, uznajte, sa v súčasnosti robí ťažšie ako súčasný. Vždy je to však o vzťahoch a rozpletaní motívov. To sa môže odohrávať v minulosti, prítomnosti, alebo aj budúcnosti. Miesta je tu dosť. Ja ako pamätník však zatiaľ, žiaľ, dostávam ponuky príbehov minulosti.
Sledujete teda aj súčasnú slovenskú kinematografiu?
Máme byť na čo hrdí. Slepé lásky, Dom, Cigán, Môj pes Killer, Až do mesta Aš a iné mladé filmy zo súčasnosti obsahom aj formou slovenskú kinematografiu posúvajú do 21. storočia.
Stihli ste už od dokončenia Rukojemníka rozbehnúť niečo nové?
Film je beh na dlhú trať. Veľa sa o ňom sníva, a nielen o jednom. Potom ste radi, keď sa podarí aspoň jeden. Mám čosi vo výhľade, no nie je to také, aby som o tom mohol hovoriť. Ale pracujem aj v divadle a tam ma čaká môj operetný debut. Pre Slovenské národné divadlo pripravujem Zem úsmevov od Franza Lehára. Premiéra už 17. a 18. januára v novej opere SND.
Ako ste sa odhodlali pustiť takým špecifickým smerom?
Myslím, že generálny riaditeľ SND Marián Chudovský si všimol, že v činohre hojne pracujem s hudobnou zložkou, a tak vraj či by som sa nedal nahovoriť na operetu. Hudba strhujúca, príbeh silný, a nakoniec ma aj zvedavosť posotila k odhodlaniu vstúpiť do nového veľkolepého prostredia so svojím leskom i biedou. Veľmi si vážim túto ponuku.
Aká je to teda skúsenosť, čo vám dala?
Pred premiérou je na reflexiu ešte skoro. Opereta je hudobné divadlo s prvkami činohry. Hovorené slovo a spievané slovo treba k sebe priblížiť, ako sa len dá, najlepšie tak, aby divák vôbec nevnímal, kedy postavy spievajú a kedy hovoria. Hudba a spev obsahujú prirodzený pátos, a tak ani činohra sa mu nemôže vyhnúť. Nedá sa hrať úplnú civilku a potom zrazu z ničoho nič, ako poštípaný, začať spievať. V operete je najdôležitejšia hudba, ona je tou poslednou métou, ktorej treba robiť cestu, ktorú treba činohrou ohlasovať. Napokon, aj prvou osobnosťou naštudovania nie je režisér, ale dirigent. Chce to teda aj kus pokory.
Pri filme režiséra pokora obchádza?
Naopak. Film je dielo tímu tvorcov, ktorí doň vkladajú svoj talent a skúsenosť. Scenár, filmová hudba, strih, výber a úprava prostredí, kostýmy, masky, zvuk, to je práca skutočných umelcov. Aj sa vždy pousmejem, keď sa o filme vraví ako o diele toho a toho režiséra, lebo je to veľmi zavádzajúce. Režisér sám osebe v skutočnosti nemá žiaden výrazový prostriedok, vyjadruje sa cez ostatných, najmä cez hercov, a všetko sa snaží skĺbiť do jednotného celku. Režisér má víziu, ale sám nezmôže nič.
