11. 12. 2003
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
Juraj Špitzer
11. 12. 2003

Antisemitizmus je predovšetkým vášeň - zo Špitzerových odkazov Tatarkovi

Ty si vrana, ja som vrana

Juraj Špitzer

Škoda, že tento list už nemôžem priložiť k Tvojim Listom do večnosti, Dominik!

Keď som Ti raz napísal, že disident môže byť írečitý a neírečitý, nahneval si sa. Zacitujem presne z Tvojho listu, ktorým si mi 15. januára 1974 odpovedal: "V priateľskom liste alebo v liste koexistenciálnom (Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá alebo nachodí) hneď nevedomky na čiernu vranu vedľa seba zaútočíš. Presne takto: Tvoja samota je inakšia, tvrdíš. Hoci dve vrany si sadli spolu, pre Teba je dôležité začať rozhovor nie o spoločnom, ale o rozdielnom.

Nástojíš (a zraňuješ). Aká je teda moja samota, keď je 'iste inakšia`. Teraz mám okolkovať, badurkať Ťa: Povedz, Ďuro, najprv Ty, veď ma poznáš tridsať rokov, potom aj ja Tebe poviem. Nikdy som nebol v spoločenskom styku diplomatom, hneď označím svoju samotu, poviem Ti, čo chceš počuť v týchto daných okolnostiach, v tejto zajebanej situácii: Moja samota je kresťanská, moja samota je slovenská. Z toho vyplýva, Ty to máš už vopred potvrdené, čo si si myslel: Moja samota, vidíš, je židovská. A víťazne si zaútočil. Chcel si len počuť -- uznal pravdivosť Tvojej tézy. Zvádzaš ma k absurdnej hre, ktorú ja nechcem hrať. Moja samota je samotou porazeného inteligenta tejto malej národnej menšiny. Prečo sa mám dať zaháňať do absurdnosti, do úlohy toho, kým nie som, prečo sa mám dať zraňovať Tvojou pýchou (nijakú rozkoš z toho necítim). Chcel som s Tebou posedieť, pobudnúť pri imaginárnej magickej rieke, spoločne pookriať, čo v sebe, v Tebe si uvedomiť, prečítať, oslobodiť sa. Preboha, Ty si vrana, ja som vrana, pri Dunaji na pahýli topoľa."

Ja som vrana, Ty si vrana. Nahneval si sa, keď som Ti povedal, že aj medzi čiernymi farbami je rozdiel. Zomrel si si. A čo bude teraz so mnou, so spolubludárom po celé tie dlhé roky, čo bude so mnou? Pochovali Ťa, podľa Tvojho želania, do posvätenej zeme s božím požehnaním. Tvoja nesloboda sa pominula, svitlo Ti výslnie ľudskej duše, moja nesloboda a samota trvajú naďalej, lebo sloboda je aj stav duše. Ale o tom sa porozprávame tam, na druhej strane rieky, zase to budú rozhovory bez konca a bez práva posledného slova.

Židia v Európe sa už asi nikdy neoslobodia spod jarma schizofrénie a stihomamu, určitej dávky masochizmu, keď sa už rozhodli žiť medzi nežidmi (S. Freud). Budú žiť v neustálom strehu, či sa strašidlo antisemitizmu zase raz neobjaví vo svojej agresívnej podobe. Ani najlepší a úprimný nežidovský priateľ nemôže mať pre čosi také, stáročiami vypestované obranné reflexy, pochopenie. Ťažko je mu to precítiť. Spisovateľ Dominik Tatarka, ktorého som mal v láske jako brata, s ktorým som mal nejeden spor (prvý už pri vydaní Farskej republiky, v ktorej vytvoril postavu žida udavača a židovskej ženy, ktorej obrannou starosťou bolo upraviť si operatívne krivý nos), s ktorým som ako vyhostený blúdil skoro celé dve desaťročia, keď nás brežnevovsko-husákovská diktatúra postihla rovnakým osudom, napísal na sklonku svojho života -- presnejšie nadiktoval -- svoje záverečné úvahy. Dotkli sa ma, ale volám za svedka všetko, čo mám rád, že moju priateľskú oddanosť nestratil, hoci už o tom nevie.

Stokrát, ak nie ešte stokrát navyše, sme prediskutovali to, čo sa volá židovský osud -- churban. Freuda som pripomenul Dominikovi s poznámkou, že som sa nikdy nerozhodol žiť medzi nežidmi, o tom sa rozhodlo bezo mňa. Keby to bolo záviselo odo mňa, možno by som sa bol rozhodol žiť medzi Eskimákmi alebo možno medzi Indiánmi kdesi v pralesoch Amazonky, ktorých doteraz biela civilizácia, našťastie, neobjavila. Pochybujem, že by sa našiel Slovák, ktorý by chcel žiť medzi židmi na Slovensku ako žid. Každú iróniu netreba, pravdaže, brať doslovne. Narodiť sa je zákon, kde -- o tom rozhodne náhoda.

O čom sa budem sporiť s Dominikom na druhej strane rieky? Vo svojich rozlúčkových textoch so svetom (Navrávačky) povedal:

"Škoda, že Česi vidia iba seba. Ale musíš uznať, že triedny boj sa začal na Slovensku. Keď zavreli terajšieho prezidenta Husáka a Novomeského, a ja neviem koho ešte. Bol tam aj Slánský, ale o tom teraz nebudem hovoriť. Slánský je ako Bucharin, 'mluvčí` a vyznávač svetovej revolúcie. Je to muž, nech mu je sláva večná, židovskej koncepcie života. Židovského mesianistického pocitu zo života. Tak jako toľko a toľko iných. Pripomeň mi, koľko chceš, obesených a odstránených funkcionárov, členov výborov, sú to všetko židia. To boli teoretické mozgy hnutia za svetovú revolúciu. Nikto sa im nevedel vyrovnať, týmto mysliteľom, intelektuálom, byť na úrovni ich vášní, ich teoretickej schopnosti a organizačnej vôle. So židovským mesianizmom som sa zoznámil o niekoľko rokov neskôr vďaka jednej parížskej židovke, ktorá mi doniesla knihy. Židovská mystika, Kabala, starožidovský spis Zohar. Ja ich uctievam, ale zazlievam im, že stále vystupujú, akože sa nás to netýka. Vy ste buržoázni nacionalisti a my sme tí praví internacionalisti svetovej revolúcie a spásy ľudstva.

Týmto, čo hovorím, strácam všetky tvoje sympatie. Keby som mal meno po mene povedať, od Sartra ku Koestlerovi, všetko to boli mesianisti. Ale keďže boli alebo sa robili Francúzmi, nikto ich nepodozrieval, že sú buržoázni nacionalisti. Vieš, aký veľkolepý spisovateľ bol Koestler alebo Sartre. To sú mesianisti."

Poznal som intímne Tatarkov spôsob reči. Otvoril zároveň niekoľko námetov, potom sa prelínavo a cyklicky k nim vracal a rozvíjal ich ako román s niekoľkými dejovými pásmami, niekedy aforisticky vyslovil výsledok svojho rozmýšľania bez demonštrovania procesu, ako k nemu prišiel, alebo tak urobil po množstve digresií. Aj tu objavil bez bližšieho určenia židovskú koncepciu života, židovský mesianistický pocit zo života a kontrast.

Vy ste buržoázni nacionalisti a my sme tí praví internacionalisti svetovej revolúcie a spásy ľudstva, ale keďže ste boli alebo ste sa robili Francúzmi, nikto vás nepodozrieval, že ste buržoázni nacionalisti.

Táto xenofobická úvaha sa končí manifestovaním humanizmu, ktorý mal Tatarka skutočne v krvnom kolobehu a v duši: "...nič som nespáchal, nikoho nieže nenenávidím, naopak milujem..." Bezvýhradne verím jeho slovám, lebo som ho poznal aj v jeho slabosti ako málokto iný a teraz ťažko nesiem, že okolo neho tancujú ako okolo modly nehodní, ktorí sa od neho zaživa odťahovali, ktorí nás vnímali naozaj ako dve čierne vrany na pahýli topoľa. Teraz na tom pahýli sedí už iba jedna čierna vrana.

Skúsenosť takej čiernej vrany som už mal oveľa skôr, keď sa také vrany označovali žltou hviezdou na hrudi. Dominik mi ju iba pripomenul. Pred tvárou smrti (či som nie aj ja pred jej tvárou?) vyslovil, že židia sú spoločenstvo, ktorého príslušníci vstupujú do národov, vrastajú do národných kultúr s mesianistickým pocitom života odkiaľsi zvonku, boli alebo sa robili Francúzmi, a teda aj Slovákmi, aj keď sa v ich krajine narodili.

Neobviňujem Dominika, viem, že mu bol antisemitizmus vzdialený. Považoval židov za čudesný fenomén, ktorý toleroval a prijal, ale nedal si povedať, že ten fenomén nie je čudesný. Bol by sa musel vzdať svojej fikcie o židoch ako o mesianistoch, hoci si to neraz aj oni sami navrávajú. Jeho moderné a avantgardné myslenie bolo krížené sklonom k barokovému konzervativizmu. Hľadal vždy jeden princíp, ktorý by mu umožnil chápať a vnímať chaotický obraz sveta v jednote. Pohanský životný pocit, v zmysle ktorého je všetko prirodzené dovolené, sa prelínal v jeho psychickom aparáte s pocitmi viny. Jeho buričský, disidentský postoj sa kombinoval s asketickou netoleranciou. Neprekvapilo ma, keď som čítal jeho vyznanie márnotratného syna, vracajúceho sa pod milosrdnú otcovskú ochranu: "Zo slepej pýchy alebo velikášstva spáchal som hriech odpadlíctva: vystúpil som z obce svätých. Prosím ho kajúcne (biskupa Korca -- J. Š.), nech mi moju pýchu odpustí a dovolí, aby ma do posvätenej zeme pochovali ako kresťana... som stále karpatský pastier, ktorý nezaslúži si božie požehnanie, ale svitne nám a svitá Ježiš Kristus, výslnie ľudskej duše" (Most, 1989, č. 3 -- 4). Hľadanie "obce božej" sa skončilo v obci Ježišovej. Ak uznáme princíp života v slove, potom je celkom logické, pochopiteľné a prirodzené, že ju našiel tam, kde panuje zákon lásky, odpúšťania a milosti, v obci, ktorej hlavou je ušľachtilý Ján Pavol II., ktorého i ja s Tatarkom považujem za prvého muža na prechode do tretieho tisícročia. Ibaže kde má takú obec nájsť žid, ktorému jeho boh zakazuje veriť v bohočloveka, ktorý nedovoľuje vyvážiť zlé skutky dobrými, ktorý mu zakazuje veriť, že mesiáš už prišiel, ktorého by aj v takej obci podozrievali, že sa len robí?

Pocity, ktoré vnucuje okolie, že ste čosi cudzie, skľučujú. Z pocitov úzkosti sa vyvinie citlivý strach, kombinovaný so sebaobviňovaním a sebanenávisťou, ak sa prijme obraz, ktorý sa vám vnucuje, ak sa prijmú argumenty, ktorými sa určuje cudzota. Napriek Encyklike Nostra Estate z roku 1962 a napriek pápežovej modlitbe na záver koncilu -- žid ostane pre kresťana vždy čosi cudzie, mimostojace, večný žid, ktorý sa len robí. Hoci sa stalo zvykom nazývať židov staršími bratmi kresťanov, "každý žid vie, že od jedného nadýchnutia po druhé môže sa stať školským príkladom bezmocnosti. V tom je priamym Kristovým dedičom: celkom bez cirkvi a bez dogiem -- odjakživa ukrižovaný a spálený" (Hilde Dominová). Či sa "nemecký antisemitizmus nepremenil na antikresťanstvo"? (Nikolaj Berďajev). Život v slove môže byť vznešený, ale pod krásnymi slovami sa môžu skrývať nepekné pocity a činy.

V čase prevratov možno vždy pripísať vinu za príčiny tým, čo sa v nehodnej vláde alebo s ňou iba robili Francúzmi, Nemcami, Maďarmi, Poliakmi alebo Slovákmi, ale v podstate ostali mesianistickými internacionalistami. Stačí do tejto formuly dosadiť obraz beznárodného žida, ktorému je národné cudzie, všetko národné spojené od vekov s kresťanským. "To robili od vekov všetci pastieri nášho národa" -- odpovedal biskup Korec Tatarkovi.

Náboženský predsudok je prvotný, antipatia sekundárna, rasový predsudok terciárny. Bez nároku podrobnejšie rozvádzať všetky aspekty úvah R. N. Coudenhove-Kalergiho v úvode k novému vydaniu otcovej knihy o podstate antisemitizmu, uspokojme sa s touto citáciou: "Antisemitizmus vždy vstal zo smrteľnej postele a možno ho zaradiť do tej istej emocionálnej kategórie ako závisť, nenávisť a žiarlivosť." Akákoľvek racionálna argumentácia proti antisemitizmu musí zlyhať, aj táto. "Proti poverám márne bojujú aj bohovia" -- vyslovil ktosi múdry. "Predpojatosť alebo nedobrý inštinkt sa neznášajú s akýmkoľvek prísnym dokazovaním."

Nádeje na zrovnoprávnenie oslabuje tradičná schizofrénia židov. Mala by ich varovať, aby nevystupovali ako mesianisti, aby nevnášali do života "židovskú koncepciu". Nová sloboda má vždy na svojej tvári materské znamienka, pripomínajúce, že antisemitizmus vstane zo svojej smrteľnej postele. Doteraz to vždy tak bolo, prečo by to malo byť v budúcnosti inak?

Tatarkova výčitka -- ja ich uctievam, ale zazlievam im, že stále vystupujú, akože nás sa to netýka -- platí aj na pozadí nového vzorca: demokracia, tolerancia, dialóg, vstup do Európy, ako ho formuluje disidentská elita. Mesianista Sartre napísal, že, "antisemitizmus je predovšetkým vášeň..., ktorá sa môže priodievať teoretickými nápadmi... aj keby nebolo jediného žida, antisemita by ho objavil". Mesianistická vášeň nie je vlastnosťou židov. Mojžiš bol Egypťan, Kristus bol Žid. Či nebola židom adresovaná výčitka: nekameňujte prorokov?

Xenofóbia (aj antisemitizmus ako jedna z jej foriem) je a ostane sprievodným znakom dejín, pokým neprekonajú vek násilia, jako prekonali vek kanibalizmu. Dovtedy sa budú vždy nanovo objavovať mesianisti, spasitelia a proroci. A vždy ich budú kameňovať. Zápas o dušu človeka medzi pohanstvom a "pravou vierou", medzi nenávisťou a láskou trvá.

Tvoja vízia obce božej je mesianistická, moja je skeptická.

Ty si si zomrel, a ja sedím ako čierna vrana na pahýli topoľa nad imaginárnou riekou sám -- s inakšou samotou, ako je tvoja. Neporazený -- podľa odkazu predkov -- sa chránim, aby som sa v boji nepodobal nepriateľovi -- napriek porážkam.

Z II. zväzku pozostalosti Juraja Špitzera "Všedné dni II", pripravovaného vo Vydavateľstve Ivan Štefánik

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

                 
Obsah vydání       11. 12. 2003
11. 12. 2003 Ďábel a jeho public relations Štefan  Švec
11. 12. 2003 Budou Češi ve světě pány, nebo otroky? Jan  Čulík
10. 12. 2003 Privatizace válečnictví
11. 12. 2003 Digitální, intelektuální televizní okruh BBC 4: Je to k něčemu?
11. 12. 2003 Hrabal jako žvýkačka Štefan  Švec
11. 12. 2003 Princ a chuďas Petr  Jánský
11. 12. 2003 Brutalita v britských věznicích
11. 12. 2003 Pozor! Nekupujte to! Nový knižní výbor z BL neobsahuje žádné informace o milostných aférách českých hereček!
11. 12. 2003 Téměř polovina peněz na výstavbu cyklostezek zůstala nevyužita
11. 12. 2003 Kunštek produkuje bulvár Pavol  Mazan
11. 12. 2003 Jiří Wolker a současnost
11. 12. 2003 Moc informácií v rozvojovom svete Satya  Sagar
11. 12. 2003 Ty si vrana, ja som vrana Juraj  Špitzer
11. 12. 2003 Robili sme všetko, čo je v našich silách Ivan  Štefunko, Radovan  Geist
11. 12. 2003 Zabite chudobných! Radovan  Geist
10. 12. 2003 Dolar na roz-scestí? Petr  Baubín
11. 12. 2003 Fenomén Bloudil a práce, ukradená lidem Jiří  Šoler
11. 12. 2003 O nedělitelnosti práva na život Lubomír  Molnár
10. 12. 2003 Amerika nemá impérium, nemá totiž politickou moc
9. 12. 2003 Lidská práva nelze vyměnit za bezpečnost
10. 12. 2003 Co znamená Kunderův škleb Štefan  Švec
9. 12. 2003 Jak britští "revoluční komunisté" podporují kauzy nadnárodních korporací
9. 12. 2003 Británie: Vláda tvrdě zasáhne proti úžeře
9. 12. 2003 Jak bojovat proti zadluženosti
10. 12. 2003 Provokativní názory jsou cenné
22. 11. 2003 Adresy redakce
30. 11. 2003 Hospodaření OSBL za listopad 2003
18. 6. 2004 Inzerujte v Britských listech