Kamila Magálová: V novom roku by som škrtla násilie

S herečkou Kamilou Magálovou sme sa stretli v Slovenskom národnom divadle pred skúškou chystanej inscenácie Jana Eyrová. Opäť ma zaujal jej sympatický osobný prejav – zvučný, trocha hrdelný hlas, bezprostrednosť, úprimnosť a elán. Neskrýva, že ju život zranil. Vzchopila sa. Rozhovor s takýmto človekom je dobrým štartom do nového roku. V Terapii nielen hrá, ale môže ju aj poskytnúť.

05.01.2014 12:00
007 Foto:
Kamila Magálová
debata (2)

Máte rada zimu a sneh?

Veľmi, ale ja mám rada každé ročné obdobie. Aj november, hoci to je najmenej pohostinný mesiac. Práve vtedy som sa narodila. V novembri nebýva sneh, ale už nie je ani teplo, len dážď, blato a čľapkanica. Hovorím si: No, ty si sa narodila do pekného mesiaca, moja! Ale vďaka novembru som škorpiónka, a to znamenie mi v mnohých veciach pomáha. Dokážem sa prebiť životom, lebo škorpión sa nevzdáva. A keď napadne sneh, tak aj rada lyžujem, len sa k tomu málokedy dostanem. V zime mám len týždeň voľna, počas Vianoc, a už od 26. decembra zasa hráme, dve-tri predstavenia týždenne. Keď sa však naskytne možnosť, navštívim moje milované Tatry, v lete potrebujem more a v jeseni sa zasa pozerám na krásne farby v záhrade. Najkrajšia je potom jar, keď všetko pučí a blížia sa teplé dni.

Hrali ste vo viacerých úspešných českých filmoch, teraz vás opäť sledujeme v seriáli HBO Terapie. V Prahe vás majú radi, a tak tam často cestujete – sama šoférujete?

Keď nakrúcam v Prahe, produkcia pošle po mňa auto. Aj ma odvezú, aj ma dovezú. Vlakom by to trvalo o dve -tri hodiny dlhšie. Je to teda aj z časových dôvodov a navyše – v aute si vzadu ľahnem a cestu prespím, alebo len tak oddychujem. Keby som šoférovala, bol by to stres, niečo by sa mohlo stať, neprišla by som načas a takto je všetko v rukách produkcie, zodpovední sú oni, čo je veľmi príjemné. Som rada, že sú ochotní mi túto službu poskytnúť.

Kde v Prahe počas nakrúcania bývate? Baví vás nocovať v hoteloch?

Bývam aj v hoteloch, ale najradšej bývam v súkromných prenajatých bytoch, kde mám absolútne súkromie. Nikto ma tam nepozná, a keď, tak len ako dočasnú susedku. V tomto mi produkcia vychádza v ústrety, keď nakrúcam v Prahe povedzme mesiac, tak mi prenajmú byt. Mám potom pocit, že sa vraciam po práci domov, nie do hotela, ktorého som si užila za štrnásť rokov až-až, a to priamo doma. Štrnásť rokov som bývala v hoteli!

Je iné nakrúcať v Čechách ako na Slovensku? Nezanedbávate domáce príležitosti?

V Česku cítim väčšiu profesionálnu skúsenosť a kultúru, preto niektoré ponuky do našich seriálov odmietam. Nie a priori, ale keď mám možnosť vybrať si medzi kvalitou a lepšou kvalitou, tak volím to lepšie. Je to asi prirodzené. Nielen ja, ale aj iní kolegovia by sa asi tak zachovali. Nie som však programovo proti slovenským projektom. Je to otázka príležitostí.

Veď vás aj uvidíme vás onedlho v slovenskom seriáli Kolonáda, ktorý bude od januára vysielať RTVS a ktorý režíruje Stanislav Párnický. Čo rozhodlo, že ste do toho išli?

Mám v Kolonáde síce menšiu postavu, ale dôležitú. Takže, vidíte – nie som vždy proti. Keď si prečítam scenár a vidím, že je na slušnej úrovni, úlohu prijmem. Ale – musím mať aj čas! Nemôžem sa uviazať na seriál, o ktorom neviem, koľko bude trvať či roky, či desať rokov, tak to nie. Potom by mi ušli bonbóniky, ktoré som ako herečka dostala. A ja dúfam, že ešte aj dostanem. Na seriáloch mi prekáža, že keď niektorý z nich veľmi dlho trvá, všetkých omrzí, otrepe sa. Ani autori už nevedia čo ďalej, točia sa v bludnom kruhu a mňa toto nezaujíma.

Ste náročná aj ako diváčka? Čo pozeráte v televízii?

Veľa toho nenapozerám, nanajvýš šport, prírodu a správy. No správy už pozerám akosi menej, lebo mi len dvíhajú adrenalín. Vystriehnem si radšej kvalitné filmy.

Divadelné inscenácie alebo inscenácie dramatickej klasiky sa už dostávajú na obrazovky málokedy. Z tzv. televíznych pondelkov je však legenda. Čím sa stali nezabudnuteľné?

Keď si dnes pozerám staré televízne inscenácie v reprízach, žasnem už len nad ich výpravou! Bola perfektná, každá zložka inscenácie musela byť dokonalá. Nič nebolo urobené "len tak“. Preto mali pondelky taký úspech. Nielen preto, že sa natáčali kvalitné dramatické diela, dôležité bolo, že všetko malo vysokú úroveň. Scéna, réžia, kamera, kostýmy… Pravda, aj to niečo stálo a keďže sa dnes s financiami šetrí, všetci televízni tvorcovia tvrdia, že dnes by to bolo pridrahé. No, bolo by to pridrahé, ale aj kvalitné! Teraz teda radšej robíme lacné veci a – nekvalitné. Vymývame mozgy. Tak nech sa páči! Potom sa čudujeme, že všeobecná úroveň ide dolu. Nedávny medzinárodný výskum pripravenosti žiakov dopadol tak, že sme boli na predposlednom mieste. To hovorí za všetko. Keď nefunguje v štáte zdravotníctvo, školstvo a kultúra, nemôže fungovať nič.

Čo konkrétne myslíte vymývaním mozgov?

To, že sa vysielajú stupídne programy ako Vyvolení, Farma, Výmena manželiek… To je niečo také tupé! A škodlivé: ľudia, ktorí nechcú pracovať, si povedia – vyvolení idú na osem týždňov na Kanárske ostrovy, tam vylihujú v posteli, oplzlo rozprávajú, bijú sa medzi sebou, majú sexuálne radovánky a ešte za to dostanú aj zaplatené. Keď to niekto vidí, povie si: Kašlem na robotu, prihlásim sa do takejto relácie, užijem si, nažeriem sa, osem týždňov sa budem vyvaľovať a ešte budem aj slávny, celebrita. Mimochodom, keď ma dnes niekto nazve celebritou, dosť sa urazím, lebo celebrity sú ľudia z týchto programov, tak nech sa zviditeľňujú oni a mňa nech nechajú bulvárni novinári na pokoji. Ja sa venujem svojmu klasickému a kvalitnému umeniu, aspoň to tak chcem.

O vás je známe, že vás dobre vychovala stará mama, šarmantná dáma. Ľudia na Slovensku boli väčšinou dobre vychovaní, dokonca bohabojní. Prečo teraz prevláda primitivizmus, cynizmus a bezduchosť?

To je celkový úpadok kultúrnosti. Bývala som štyridsať rokov v Bratislave v dome na Heydukovej ulici, kde bolo osem bytov. Od malička som bola vedená k tomu, že pozdravím „ruky bozkávam“ susedu, ktorú stretnem. Bozkávam, to bol bežný pozdrav, ktorý už takmer vymizol a s ním aj noblesa. Dnes idete po dedine, kde bývate, každý vás pozná, ste so psom na prechádzke. Mladí ľudia sa na vás dívajú, ako tela na nové vráta, ale nepozdravia. Ja pozdravím každú staršiu osobu, aj keď ju konkrétne nepoznám, ale vnímam, že je niekde z okolia, že máme niečo spoločné.

Čo bolo pre vás dôležité, keď ste sa formovali?

Asi to, že nebola naháňačka za mamonou, cenila sa slušnosť a čestnosť. Základ je asi naozaj tá kinderstube, výchova, ktorú dostávate. Začína sa to doma, v rodine, pokračuje v škole. Ale čo chceme od školy, keď učitelia majú takú ťažkú pozíciu a stále ich len ohraničujú? Mali by ich nechať učiť a nevsúvať do toho politiku. Asi už veľa moralizujem, ale mám na to právo i vek, nie? Ja som dostala výchovu od starých rodičov, ktorí boli tzv. starí Prešpuráci a vychovávali ma, lebo moji rodičia sa rozviedli. Ale aj moji rodičia boli konzervatívne vychovaní. V tej výchove platilo, že tolerantné a slušné vzťahy sa uplatňujú nielen v úzkej rodine, ale aj so susedmi. Toto správanie sa potom šírilo na väčšiu komunitu, prenikalo na ulicu, do celej spoločnosti. A o to ide.

Pomohla vám táto konzervatívna výchova pri životných komplikáciách, alebo vám ich ešte sťažila?

Vštepovali mi, že rodina má držať pokope a mne sa rozpadla. Nikdy som nechcela pripustiť, aby moje deti zažili rozvod rodičov, lebo ja som ho zažila. Ale niekedy to osud zariadi tak, že sa nedá nič robiť. Tak sa to stalo aj mne, po štyridsiatich dvoch rokoch manželstva, keď si človek už povie "tak, toto sa mne už nemôže stať“. A stane sa. No, ale aj to je život. Ja som to prijala a idem ďalej. Život mi priniesol aj iné kopance, ale viem, že ich treba prekonávať. Pomyslím si vždy na tých, čo boli v koncentrákoch, na ľudí so zdravotným hendikepom, na rôzne nešťastia a nerúham sa. Vôľa žiť a úcta k životu nám bola darovaná, a ja ju cítim a ctím si ju. Iste to bolo obsiahnuté aj v mojej výchove a pomohlo mi to v rôznych situáciách.

Keby ste mohli niečo v roku 2014 čarovným prútikom zrušiť, čo by to bolo?

Násilie. Dnes je normou násilie. Niekedy poobede si zapnem televízor, chcem si pozrieť športový program, prepínam a skoro na každom kanáli je násilie a krv. Vraždia sa. Čo sa potom čudujeme, že nejaký pätnásťročný študent vytiahne kvér a postrieľa učiteľov a spolužiakov? Veď na to im dávame návod. Videla som katastrofický film o útoku na americké dvojičky a vzápätí sa to stalo. Prečo nepísať radšej o láske, o vzťahoch, o prírode? Dnešný svet, ktorý sa kochá v násilnostiach, je zvrátený a ja si myslím, že sa nám to už niekde vracia. Príroda sa búri – záplavy, katastrofy, zemetrasenia… Len sa obávam, aby neprišla ďalšia vojna. Je toľko napätia a násilia! Všade to buble. Takto to bolo aj v histórii pred vojnou. Dušujeme sa, že už to nikdy nepripustíme, ale nájdu sa indivíduá, ktoré sa zahrávajú s ohňom a ľahko strhnú ďalších. Aj Hitlera najprv ľudia velebili, až potom, neskoro, zistili, že to bola chyba. Mali by sme dobre zvážiť, koho volíme. Myslím si, že sa nám to od revolúcie veľmi nedarí.

Kedy dúfate, že sa to zlepší? Kde začať?

Ja viem, že napríklad Anglicko sa stáročia učilo demokracii, tak čo chceme my po dvadsiatich rokoch? Musíme spadnúť na dno a potom sa vyšplhať. Ale všetci, to sa netýka len hŕstky politikov. Zaráža ma napríklad, že niekto nemá zamestnanie, nemá čo jesť, nemá kde bývať, ale na cigaretu a alkohol si nájde peniaze. Asi takto ľahšie prežíva, zabúda, ale pochopiť sa to nedá. Ja som tiež mala obdobie, keď som sa mohla celkom opustiť a povedať si, že začnem piť, budem sedieť, ujúkať, aká som nešťastná, slzy roniť a nech ma všetci ľutujú. No, toto vie každý blbec! Ale vtedy treba vstať ako Fénix z popola a prijať aj negatívum od života ako výzvu: "Tak dobre, toto si mi nadelil, ale ja idem ďalej. Mám deti, vnúčence, mám pre koho žiť.“

Máte možnosť uplatňovať sa – a rozdávať – aj ako herečka. Vídavate v hľadisku veľa mládeže?

Kedysi chodili žiaci do divadla povinne, aby sa zoznámili so svetovou klasikou. Teraz sú tam niekedy tiež, ale vidíme, že keď v divadle zhasne svetlo, zasvietia telefóny a esemeskuje sa. Ja viem, že doba sa vyvíja, o pár storočí sa možno bude chodiť na kávu na Mars, všetko jej možné, ale všetkého z minulosti by sme sa preto vzdávať nemali. Otupieme. Mladí už nevedia, ani kto to bol Dubček, nepoznajú spisovateľov, nie sú sčítaní. Mali by sme viac šíriť osvetu, cestovať po Slovensku aj s divadlom, mladí nemajú dosť kultúrnych zážitkov a príležitostí zoznámiť sa s umením. Všetko sa sústreďuje v Bratislave a hovorieva sa, že "Bratislava, to nie je Slovensko“. Teraz sa už však začalo hovoriť aj, že "Banská Bystrica nie je Slovensko“. Nespája nás to, čo dokáže spojiť kultúra. Príležitosti ku kultúrnemu zážitku by mali byť v celej krajine rovnaké, vyrovnané. Nie, že niekto zostane len odkázaný na televíziu a tam ešte na tie absurdné programy. Žiaľ, aj knižnice na vidieku sa zatvárajú, a to je hrôza! Keď si pomyslím, čo pre mňa znamenali knihy! A niektoré tituly neboli prístupné, ako sme po nich túžili! Ešte aj dnes, keď vstúpim do kníhkupectva, mám pocit, že som v oáze. Chcela by som všetko!

Skoro "všetko“ ste dostali práve v českom filme – hráte s ich najväčšími hviezdami, ako napríklad Oldřich Kaiser či Karel Roden… Akí sú ako kolegovia v zákulisí? O Rodenovi, s ktorým účinkujete v seriáli HBO Terapie, sa napríklad hovorí, že je veľmi uzavretý – aj voči vám?

Takéto dohady sa niekedy medzi divákmi šíria, ale nie je to tak. Karel Roden je veľmi príjemný kolega a výborne sa mi s ním pracuje. Ale, platí aj to, že každý sme nejaký a každý máme právo byť takí, akí sme. Roden sa zdá zvláštny asi aj preto, že si nedá vŕtať do súkromia, a to mi je sympatické. Ja som s ním nemala žiadny problém. Niežeby sme sa nejako kamarátili, ale veľmi korektne sme spolu vychádzali. Je to vynikajúci herec a mne vyhovovalo, že je skôr uzavretý. Keby som mala za kolegu niekoho, kto by stále so mnou táral, nemala by som sa kedy pripravovať. A ja som v Terapii mala veľmi ťažkú rolu. Boli to obsažné texty, ktoré som robila v češtine. Nakrúcali sme šesť strán v kuse, takže som bola rada, že sa v pauzách môžem učiť rolu.

Vo filme Líbaš jako bůh ste zasa hrali s Oldřichom Kaiserom, ktorý je tiež zložitý človek…

Kaiser, to je zasa celkom niečo celkom iné. Blázni sa, stále robí opičky… Možno tým niečo zakrýva, ale to je jeho vec. Je tiež skvelý partner a skvelý herec. Ja mám šťastie na kolegov hercov.

Nedávno ste účinkovali v šou Karla Šípa Všechnopárty, kde ste Čechom trocha vyčítali, že zabúdajú slovenčinu. Vy hovoríte svoje úlohy po česky, my po česky rozumieme, prečo oni po slovensky zrazu nie? Zároveň tvrdia, že slovenčinu milujú…

Áno, my ktorí účinkujeme v Čechách, musíme hovoriť po česky. Našim hercom to nerobí problémy, ale českého herca tu u nás nepočujete hovoriť po slovensky. Nám to neprekáža, ale je to trochu smutné. Dlho sme spolu žili, rozumeli sme si a zrazu ako keby uťal. Už sa tam nečítajú slovenské knihy ani časopisy, ich deti nám nerozumejú a nerozoznávajú nás od Poliakov. To je šialené! To sa budeme dorozumievať po anglicky? Tak to by som nechcela, a preto o tom hovorím, keď je príležitosť. Veď oni dabujú slovenské filmy pre deti do češtiny! Neviem, či je to nacionalizmus alebo šovinizmus?

Možno chcú len dať zarobiť kolegom…

Možno, ale predsa. V každom českom filme, kde som účinkovala, musela byť zmienka, že som pôvodom zo Slovenska, ako keby to bolo nutné a ako keby to všetci nevedeli. Ja som v brandži 45 rokov, každý vie, že som Slovena – tak ma nazval Jirka Bartoška: "Vždyť ji nechte, vždyť každý ví, že to je Slovena, tak co ji ničíte, vždyť mluví hezky česky!“ Ja sa tú úlohu musím v češtine naučiť od slova do slova, lebo keby som náhodou zabudla nejaký výraz, nepríde mi na um rýchlo nejaké náhradné slovo, ako by to bolo v slovenčine. Musím sa to nabifľovať. Je to namáhavé, ale som rada, že mám prácu, a to ešte takú zaujímavú. Vážim si ju.

O svojich názoroch hovoríte aj v knižke rozhovorov s Jánom Štrasserom Do koča i do voza, ktorá nedávno vyšla. Hovoríte aj o tom, čo vás zabolelo?

Je demokracia a je teda možné takmer všetko. Aj také písanie, akého som sa dočkala na moju adresu. V knižke na to reagujem: Títo ľudia nemajú základný pocit morálky, nemajú výchovu. Akým právom mňa, šesťdesiattriročnú, cez noviny oslovujú tykaním? Základná slušnosť je vykať človeku. U nás to nie je ako v Amerike, alebo v anglicky hovoriacich štátoch, kde je tykanie obsiahnuté v normálnej reči. U nás je iný úzus. Akým právom mi teda nejaký sopliak adresuje v tlači titulok – Kamila, čo to robíš? Čo si si to obliekla? Ale čo chceme, keď ich takto vychovali rodičia, nevyštudovali školu, a za peniaze sú ochotní urobiť akúkoľvek špinavosť? Viem, netreba zadať príčinu, aby o vás písali, ale ja si žijem svoj život, do môjho súkromia nikoho nič nie je. Ten, kto moralizuje najviac, nech sa ráno pozrie do zrkadla a nech sa sám seba opýta, či má právo niekoho kritizovať. Ale tí ľudia asi ani zrkadlá doma nemajú…

Kamila Magálová

Narodila sa 16. novembra 1950 v Bratislave, v roku 1975 skončila štúdium na VŠMU, začínala v Poetickom súbore Novej scény, od roku 1982 je členkou činohry SND. Naštudovala desiatky divadelných úloh, dabuje, účinkuje aj na iných scénach, napr. Štúdio L plus S. Často ju pozývajú natáčať aj do Prahy – hrala vo Filmoch Líbáš jako bůh, Líbáš jako ďábel, účinkuje v seriáli HBO Terapie. V SND hrá v predstaveniach Chrobák v hlave, Je úžasná, Tančiareň, pripravuje sa na úlohu pani Alice Fairfaxovej v hre podľa Charlotte Bronteovej Jane Eyrová. Uvidíme ju v novom televíznom seriáli Kolonáda. Nedávno vyšla o Kamile Magálovej kniha Do koča i do voza (rozhovory s Jánom Štrasserom).

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #SND #Kamila Magálová #Jana Eyrová