Máš rodinu, tak čuš!
Aj ona, tak ako predchádzajúce, má zaujímavú, kolážovitú kompozíciu. Namiesto klasického úvodu je v nej text Ivana Laučíka Cestou von, podpísaný jeho typickým Iwan. Dvojité w mal aj v občianskom preukaze. "Jednoducho som sa tak na polícii bez výstrahy podpísal.“
Úvodný text pochádza z roku 1970 a vznikol z rozhlasovej nahrávky so všetkými troma "osamelými bežcami“. Laučík v ňom vyjadruje názor na zmysel poézie aj takto: "Poézia je tieň, ktorý vrhá náš vnútorný život.“ "Na svojich cestách sa život a poézia prelínajú ako rovnocenní partneri.“ "… lebo poézia, báseň, to je kompletná informácia o svete…“ Dvadsaťdva otázok a dvadsaťdva odpovedí – to je rozhovor zo septembra 1989. Pýtal sa Eugen Gindl, ktorý bol Laučíkovým kamarátom takmer od detstva. Tak môže byť rozhovor zo strany respondenta otvorenejší a zo strany pýtajúceho sa zasvätenejší.
Laučík odpovedá väčšinou v symboloch, metaforách, podobenstvách, analógiách a Gindl s ním "drží krok“. Laučíkove odpovede – to sú ucelené, zaujímavé a bohaté eseje, filozofické úvahy o vzťahu jednotlivca a spoločnosti, veľkomesta a "periférie“. Ivan Laučík žil, učil a tvoril v Liptovskom Mikuláši a preňho "ísť či neísť do Bratislavy? To býva pre mňa vždy ťažká dilema, najmä keď dokončím rukopis“.
Foto: F. R. & G.
V časoch normalizácie Ivan Laučík písal a posielal básne do viacerých vydavateľstiev, ale nevydali mu ani jednu knihu. Nemohol publikovať, jeho básne nemohli odznieť napríklad ani na výtvarnej výstave. Toto "zakliatie“, "strácanie“ rukopisov, prípadne ich návrat z vydavateľstiev autorovi, bolo nevysvetliteľné. Laučík žil ďaleko od ľudí, ktorí by mali vzťah k umeniu, bol priam obklopený anonymnými neprajníkmi a škodcami. Riaditeľ školy, v ktorej Laučík učil, mu raz povedal: Daj už pokoj písaniu, máš prácu, máš rodinu, tak čuš! Neprekvapí, že Laučík v odpovediach na Gindlove otázky a pri spomínaní vie byť jemne zádrapčivý a láskavo kritický až ironický. "Predsa som však v nočných hodinách sedemdesiatych rokov napísal rukopis, ale asi som ho vhodil do poštovej schránky, ktorú nevyberali.“ Ivan Laučík sa v doslove k vydaniu svojich Básní (L.C.A. 2003) vyjadril, že azda iba jednu báseň (Havránok) písal pri dennom svetle, ostatné v jaskyniach alebo v noci.
Báseň – jaskyňa slov
Trblet v oku má podtitul Výber z publicistických textov. Laučík ich písal v rokoch 1988 – 2004 pre rôzne noviny a časopisy, najčastejšie literárne, niektoré texty v tejto knihe sú z rukopisu. Editori – Oleg Pastier a Ján Púček – Laučíkove príspevky rozdelili v knihe do štyroch "trbletov“ a urobili k nim stručné, ale výstižné anotácie. V každom Laučíkovom texte je takmer všetko: človek, priestor, čas, umenie i pragmatickosť, slávnostnosť i každodennosť, história i aktuálnosť, fantázia i reálno. Niektoré majú charakter recenzií či odbornej kritiky, venujú sa osobám i osobnostiam, analyzujú konkrétne literárne diela (sporadicky i výtvarné).
Recenzie diel a tvorby iných umelcov sú často esejami. Za pozornosť stoja aj jeho malé vydarené reportáže, cestopisy a fejtóny. A spomienky, tie prinášajú množstvo zaujímavostí. Laučík spomína na Ginsberga i Ferlinghettiho ("Na Slovensku počas normalizácie dosť paradoxne zachránili beatnikov mená ich prekladateľov – u Ferlinghettiho Vojtech Mihálik a u Corsa Miroslav Válek.“), na Mladú tvorbu, ktorá "sa zastavila na sekundu presne, nestala sa rohožkou“, na kamarátov – bežcov Ivana Štrpku a Petra Repku.
Z troch "osamelých bežcov“ je Ivan Laučík v spomínaniach najsubjektívnejší. Z autorovej publicistiky sa dozvieme veľa o jeho živote. Biografické informácie sú viac reálne, obraz spôsobu tvorby, pozorovania a vnímania skutočnosti je expresionistický až surrealistický. "A keď sa zdalo, že svet už mám za sebou, objavil som miesta, kam ešte nevkročila ľudská noha. Jaskyne!“ V nich sa preňho stratil pojem času, mohol sa koncentrovať, sebapoznávať a písať. A overovať si "nosnosť nejakého pocitu alebo postoja“. "Jaskyňa je úžasný podnet pre imagináciu, má hodnotu čistého ohraničeného sveta, hodnotu hlbiny.“ A na inom mieste poznamenáva: "… sama báseň môže byť jaskyňou slov.“
V jeho článkoch sa odráža aj širokospektrálna vzdelanosť, časté sú motívy z histórie a z prírodných vied, geografie a najmä reálie z geometrie. "Radosť z prežívania priestoru nás formuje, nalaďuje k životu, otvára nás…“ Často používa motívy čiar, presných, smerujúcich na isté miesto. Všade, kde sa pohyboval (väčšinou v prírode, v Tatrách, v rodnom Liptove, po roku 1989 aj v cudzine), pozoroval, zaznamenával do pamäti. Výsledok je detailný, dominuje geometrický obraz krajiny.
Po roku 1989 sa častejšie dostáva aj k politickým témam, historické javy zovšeobecňuje na základe vlastných skúseností a generačných pocitov. Tieto texty majú väčšiu ľahkosť, poetickosť, cítiť z nich autorovu voľnosť, väčšiu asociatívnosť… Najmä v problematike politickej a pri alogickostiach života vie byť aj ironický. Humoru, na rozdiel od rozhovorov, v jeho textoch niet, viac ide o sarkazmus. ("Nastal politický odmäk, ale ľady neroztopil, len oblizol ich povrch,“ aj takto charakterizuje 60. roky.)
Nehybný Kriváň
Na základe publicistických článkov možno zostaviť podrobnú charakteristiku Ivana Laučíka nielen preto, že niektoré majú autobiografický charakter, ale aj pre názory na historické dianie najčastejšie prostredníctvom jeho rodného Liptovského Mikuláša, kde žil a tvoril celý život.
"Žil som od svojho narodenia v malom meste Liptovský Mikuláš, obdivuhodnom dlhým a pokojným spolužitím troch konfesií a troch jazykov… Mohlo to byť dodnes multikultúrne mesto… Oči obyvateľov mesta… hľadali aspoň na horizonte stálosť a určitú nehybnosť v tatranskom štíte Kriváň, v štíte, ktorý sa žiadnemu režimu nepodarilo premenovať, ako sa to stávalo iným vrcholom Tatier.“ V tých súvislostiach Laučík uvažuje o generačnom pocite a o odovzdávaní generačných odkazov ("povedali sme vtedy, že majú v očiach trblet, lebo sme nechceli povedať slzy“).
Na začiatku knihy je rozhovor Ivana Laučíka s Eugenom Gindlom, namiesto epilógu je rozhovor s Naďou Kubányovou z roku 2004, v ktorom Laučík vyjadril aj svoje plány do dôchodku. Nedožil sa ho, v tom roku nečakane umrel.
Na konci knihy je aj Laučíkova fiktívna, ironická nobelovská reč a text podpísaný Iwan s názvom Sám za seba a sebe. A úplný záver tvorí Na dúšok od Petra Repku, ktorý sa vyslovil, že kvalitu Laučíkových príspevkov zaručovala jeho osobnosť a svedomitosť.
