Najkrajšie sú jednoduché riešenia

Už dvanásť rokov vedie docent Peter Kopčanský výskumný kolektív fyzikov, biofyzikov a biochemikov, ktorí si predsavzali znížiť vedľajšie účinky pri liečbe najťažších ochorení na minimum. Aj keď sa im darí, výsledok je stále neistý a cieľ vzdialený. Pre nás je to však stále veľká výzva hovorí vedúci tímu, ktorý si vo štvrtok prevzal Cenu Slovenskej akadémie vied.

23.06.2007 07:00
Peter Kopčanský Foto:
Peter Kopčanský: Keby sme mali pred rokmi viac peňazí, tak dnes sme v tomto výskume až na samej svetovej špici.
debata

Pracujete vo výskume, ktorý má umožniť liečbu zhubných nádorov bez vedľajších účinkov. Je to tak?
Viac menej áno. Hlavným zmyslom nášho výskumu je zvýšiť bezpečnosť pri liečbe určitých onkologických ochorení, napríklad rakoviny hrubého čreva. Pokúšame sa to dosiahnuť cielenou prepravou liečiva pomocou vonkajšieho magnetického poľa až do nádoru, ktorý treba liečiť. Mnohonásobne sa tým znižuje koncentrácia dávok cytostatík, ktoré majú nežiaduce účinky na zdravé bunky.

Nakoľko sa znižuje?
V prípade protirakovinového liečiva Taxol až desaťtisícnásobne.

Prečo sa týmto problémom zaoberá fyzik?
Lebo sa tu využíva magnetizmus a nanotechnológie. Nebudem zaťažovať čitateľa podrobnosťami, ale pracujeme pritom s časticami, ktorých lineárny rozmer je približne jedna milióntina milimetra. Hovoríme tomu jeden nanometer. Pre lepšiu predstavu, vojdú sa doň tri až štyri atómy. Lieky dopravené týmto magnetickým „nanovozíkom“ pôsobia len v mieste určenia. Liek môže roky kolovať v pacientovej krvi a zamedziť tvorbe metastáz, ktoré sú najčastejšou príčinou úmrtí ľudí s rakovinou..

Ako ďaleko ste s výskumom?
Začali sa testy na laboratórnych zvieratách v bývalom Výskumnom ústave liečiv, v dnešnej firme Hameln Modra. Dnes tam liečia týmto spôsobom napríklad nádor na uchu králika. Uvidíme, či sa bude zmenšovať.

Ako je na tom výskum vo svete?
V Nemecku úspešne prebiehajú klinické skúšky v liečbe rakoviny prostaty podobným spôsobom, tam sú najďalej Nedávno som hovoril so šéfom výskumného tímu a tvrdil mi, že so základným výskumom začali pred dvadsiatimi rokmi. Je to, skrátka, beh na dlhé trate, ale treba ho podstúpiť. Rakovina sa stáva metlou ľudstva.

Vy ste kedy začínali?
S týmto výskumom? Pred dvanástimi rokmi. To som bol práve na študijnom pobyte v Anglicku. Spoznal som sa tam s jedným indickým biochemikom a zrejme sme sa navzájom inšpirovali. Po návrate som požiadal o grant a jedna naša doktorandka nastúpila hneď na stáž v britských laboratóriách.

Čiže odštartovali ste viac menej naraz s ostatnými?
Áno, základný výskum v tejto oblasti vtedy ešte len začínal, ale mohli sme už byť ďalej, skutočne na svetovej špici.

Čo tomu zabránilo?
Zaostali sme v prístrojovom vybavení. Potrebovali sme magnetickú rezonanciu, techniku na sledovanie a uvoľňovanie liečiva, ďalšie prístroje, ale na to sa jednoducho nenašli financie.

Koľko peňazí vám chýbalo?
Vtedy odhadom okolo 10 miliónov korún, dnes už by to stalo viac.

Nechceli ste vy, alebo ľudia z vášho tímu „prebehnúť“, odísť skúmať problém niekam do sveta, kde je peňazí nadostač?
Vylúčené, už som bol riaditeľom ústavu. A prečo hneď odchádzať do zahraničia, prečo by sme niečo také nemohli dokázať aj doma?

Povedzte, nechceli ste byť kedysi lekárom?
Nikdy, rodičia však zo mňa chceli mať lekára. V tom čase každý chcel mať zo syna právnika alebo lekára.

V akej rodine ste vyrastali?
V robotníckej. Otec – sústružník, matka pracovala v sklade.

Narodili ste sa na Orave, v Zakamennom. Aké ste mali detstvo?
Zakamenné bolo epizódkou, aj keď veľmi dôležitou. Dva roky po mojom narodení sme sa sťahovali do Humenného, tam som prežil detstvo, vychodil základnú i strednú školu.

Aké ste boli dieťa?
Veľmi nespratné, až také nespratné, že rodičia má chceli dať do polepšovne. Stále som liezol po stromoch, padal a lámal si kosti. Mal som toľkokrát zlomene ruky i nohy, že lekári začali hovoriť o slabých kostiach.

Kedy vám učarila fyzika?
V šiestej triede základnej školy. A zároveň s ňou aj matematika. Čoskoro som začal čítať učebnice pre stredné školy. Zašil som sa a čítal, prestali pre mňa existovať chlapčenské partie. Ani na gymnáziu som nechodil na pivo, za dievčatami, ani na zábavy. Zato som sa zúčastňoval všetkých možných olympiád. Získal som na nich toľko bodov, že na lekársku fakultu by ma prijali aj bez prijímačok. Zvolil som však prírodovedeckú, a tam som musel robiť pohovory i testy. Test z fyziky som mal hotový za 10 minút. Keď som sa zdvihol a odchádzal, ktosi poznamenal: ten už to vzdal.

Mali ste pred sebou vzory fyzikov?
Ani nie. Spočiatku ma však veľmi bavila teoretická, predovšetkým kvantová fyzika. Mám rád jednoduché riešenia. Sú aj najkrajšie. Vedie k ním však často veľmi zložitá a ťažká cesta. Kto ju neprejde, vidí len výsledok. Ale asi tak to už musí byť. Napokon, mnohí by tú cestu zrejme ani nepochopili.

Neskôr ste sa však upísali experimentálnej fyzike. Čím vás pritiahla?
Mal som chuť robiť čosi, čo skončí u inžiniera. Alebo u lekára. A prinesie citeľný úžitok už v dohľadnej budúcnosti.Vyše desať rokov vediem tím, v ktorom sú aj biochemici, biofyzici, chemici. To núti človeka prenikať do hraničných oblasti poznania, osvojovať si poznatky z biomediciny. Skrátka, je to aj dobrodružstvo.

Šestnásť rokov ste boli zároveň riaditeľom veľkého výskumného ústavu. Nechýba vám to?
K tomu sa radšej nevyjadrím, je to ešte veľmi čerstvé, zmena sa udiala iba pred mesiacom. Dúfam však, že mi uvoľni ruky na výskum, že budem mať naň viacej času.

Nechcete vyskúšať váš spôsob cielenej prepravy liečiva pri liečbe mozgových nádorov?
To zatiaľ neskúša nik vo svete, aspoň sa o tom nevie. V tej lebke sú totiž určité bariéry, čím ďalej leží nádor od lebečnej kosti a čím mladší je mozog, tým ťažšie sa využije transport liečiv pomocou magnetických nanočastic. Existujú však možnosti ako obísť mozgovú bariéru, napríklad obaliť nanočastice určitým proteínom, ale to by sme už zabiehali do podrobnosti. Nedávno nás vyzvali grécki výskumníci, či by sme si s nimi na to netrúfli.

A čo vy?
Prečo nie, projekt je pripravený, uvidíme, čo naň povie Európska komisia. Ak schváli financie, ideme do toho. Je tu však aj ďalšia veľká výzva. S pražskými kolegami sa chceme pustiť do spoločného projektu s využitím našej metódy pri liečbe Alzheimerovej choroby. Ako ľudstvo starne, tak tej choroby pribúda. Treba jej čeliť všetkými prostriedkami.

Doc. RNDr. Peter Kopčanský, CSc. (51) – V roku 1980 skončil Prírodovedeckú fakultu UPJŠ v Košiciach a nastúpil pracovať do Ústavu experimentálnej fyziky SAV v Košiciach. Od roku 1991 až donedávna bol jeho riaditeľom. Dlhodobo sa venuje problému naviazania biologicky aktívnych látok na magnetické kvapaliny. Je čerstvým nositeľom Ceny SAV za výsledky dosiahnuté v tejto oblasti bádania. O vysokej úrovni výskumu svedči aj rozhodnutie usporiadať celosvetovú konferenciu o biologických aplikáciách magnetických kvapalín v júli tohto roku v Košiciach.

debata chyba