Kukučín vniesol do prózy reč, ktorá žije

Edičný projekt Knižnica slovenskej literatúry vstúpil do tretej desiatky knižných titulov. Máme pred sebou zväzok venovaný Martinovi Kukučínovi. A keďže sme práve v roku jeho významného výročia (150 rokov od narodenia spisovateľa), môžeme pokladať toto vydanie za jednu z jubilejných akcií.

11.07.2010 07:00
debata

Literárny vedec Ján Gbúr, ktorý zväzok pripravil, z rozsiahleho Kukučínovho diela vybral román Dom v stráni a dve kratšie, no charakteristické prózy – Rysavá jalovica a Neprebudený.

Výber je priúzky, lebo ho limituje rozsah zväzku, napriek tomu je premyslený. Dom v stráni patrí k vrcholom Kukučínovej tvorby, próza Rysavá jalovica zastupuje dlhý rad Kukučínových humoristicky ladených poviedok, kým Neprebudený zasa menej častú, ale intenzívnu líniu psychologickej pró­zy.

Všetky tri tituly patria do prvého tvorivého obdobia spisovateľa, ktoré trvalo dve desaťročia. V tomto čase sa z nádejného a talentovaného prozaika stal renomovaný majster, ktorý do domáceho literárneho vývinu voviedol novú epochu. Voláme ju realizmus. Po ňom prišli iní, čo prehĺbili tento prístup k realite, ale on ho inicioval. Nechcel už totiž pokračovať v poklesnutom postromantickom vajataní, ktoré sa upína na „minulé“ obdobia a na „bývalých“ ľudí. Smelo sa rozkročil v priestore slovenskej dediny a v pôsobivých obrazoch ukázal, že toto je slovenská prítomnosť. A nepochybne aj budúcnosť – pretože práve tam bol podľa neho zdravý slovenský koreň.

Vniesol do prózy novú tému aj adekvátne výrazové prostriedky – vecnosť v opisoch, autentickosť charakterov a reč, ktorá naozaj žila a ktorá sa zaskvela v jeho dialógoch. Pravda, Kukučínova dedina bola harmonickejšia ako tá skutočná, bolo v nej viac jasu a optimistického výhľadu. Ale bola umelecky presvedčivá a získala si postupne aj srdcia slovenských čitateľov, ktorí sa v nej našli.

Svoju metódu konkrétneho pozorovania a videnia reality vyskúšal aj na ploche románu. A osvedčila sa. Dom v stráni je ozdoba slovenského realizmu.

Keď román vyšiel (1903 – 1904), bol Kukučín už desať rokov lekárom v chorvátskej dedine Selce na ostrove Brač. Bol to dosť dlhý čas na aklimatizáciu, ale aj na úspešný pokus zobraziť novo zažitú realitu. Chorvátske reálie a postavy v Dome v stráni sú naozaj presvedčivé. Románová zápletka je však tradičná – láska verzus spoločenské a sociálne rozdiely – a mohla by sa odohrať aj na Slovensku.

Tu, teda na Slovensku, román zvýšil Kukučínovo renomé, ale aj vlnu ľútosti, že nie je zo slovenského prostredia. (Jozef Škultéty: „Nevoňať "dymu otčiny… No cítiť teplo spisovateľovej duše.“) Čakali sa ďalšie úspechy, ale neprišli.

Kukučín sa rozlúčil s Bračom a v roku 1908 odplával do Južnej Ameriky. Usadil sa v čilskom meste Punta Arenas, kde pôsobil ako lekár. Bol, ako sa vyjadril niekto z miestnych, lekár ľudomil. Žil v komunite chorvátskych vysťahovalcov a so Slovenskom stratil všetky kontakty. Obrat (a návrat) nastal po roku 1918, keď sa vrátil do Európy a prišiel aj na Slovensko. Nezapustil tu však korene, realita už bola iná. Znovu odišiel do Chorvátska a tam v roku 1928 nečakane zomrel.

Po návrate z Južnej Ameriky a kratších či dlhších pobytoch na Slovensku sa znova rozpísal. Tak intenzívne, že jeho poprevratová tvorba svojím množstvom o dosť presiahla tú predvojnovú. Okrem cestopisov, noviel, divadelnej hry a iných textov napísal tri obsiahle románové diela – Mať volá, o skúsenostiach z Punta Arenas, historický román Lukáš Blahosej Krasoň a ďalší historický román Bohumil Valizlosť Zábor.

Nič z toho – a celkom oprávnene – sa nedostalo do Gbúrovho výberu. Nebol to už ten starý (či vlastne mladý) Kukučín. Nezobrazoval, ale vizionársky nastoľoval, pretože chcel naprávať. Nie ľudí, ale pomery. S vizionárskymi predstavami sa stretávame už v románe Mať volá, kde rozpracoval svojskú teóriu peňazí.

V prvom historickom románe ho trápili vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi, a tak celý román zasvätil tomu, ako by mali tieto vzťahy medzi nami vyzerať. Románový príbeh posunul do obdobia národného obrodenia. Tam sa vrátil aj v druhom románe, aby ukázal, ako sa majú do života uvádzať ideály štúrovského pokolenia. Zmena zámeru podmienila aj zmenu prístupu. Autor tu preniesol váhu výpovede z charakterov na názorovú sféru. Zmeny zasiahli aj jazyk, stal sa publicistickým, individuálne málo rozlíšeným. To všetko oslabilo úroveň textov. Kukučínovo poprevratové dielo si nedokázalo nájsť čitateľov.

Literárni historici vždy hľadali spojivá medzi Kukučínovou tvorbou z mladosti a tou po roku 1918. Isteže sa dajú nájsť, ale čitateľsky sú takmer neodhaliteľné. Ján Gbúr postihol onú nezrovnateľnosť už v nadpise svojho doslovu – Prozaik životnej harmónie a intelektuálneho nepokoja.

Prvá časť sa vzťahuje na tvorbu z mladosti, druhá na tú ďalšiu. Štefan Krčméry sa tiež pokúšal „sceliť“ Kukučínovo dielo, ale ináč. Hovorí, že sa vyznačuje skepsou a autor má blízko k pesimizmu, ktorého zdroje sú neznáme: „Sú momenty v živote, ktoré sa nikdy nerozlúštia. Tak i korene pesimizmu Kukučínovho.“ Pod humorným povrchom sa otvára akási priepasť.

Alexander Matuška, ktorému bol Kukučín dlho ľahostajný (ako väčšina domácej literatúry), spomína, že ho práve Krčméryho názor prinútil prehodnotiť pôvodný postoj: „Niečo vo mne sa mu priklonilo, keď som vypozoroval – správne? nesprávne? neviem – že zatajil svoje najhlbšie, že sa prinútil a obetoval.“

Naraz tu máme inú situáciu. To, čo bolo priezračné a jasné, sa zahmlilo. Čosi napovedá aj jeho osobný život, ktorý sa vyznačuje akýmsi vnútorným nepokojom. Jeho výsledkom bolo viacnásobné sťahovanie (prvé z Jasenovej do Prahy), opúšťanie pevného pre nepevné, až to navodí predstavu povahovej dobrodružnosti, kontrastujúcej s racionalitou a zámernosťou tvorby. Nuž, to sú veci, o ktorých azda hodno premýšľať.

Podnetom môže byť nové čítanie Kukučína. Napríklad vo výbere, o ktorom tu bola reč, a ktorý dáva na to príležitosť.

debata chyba