Máte za sebou megaúspešný rok, v ktorom museli byť pre vás najvzrušujúcejšie dve medaily z olympiády... – Úspechy boli, ale vieme, že po olympijských hrách som vypustila Svetový pohár a dlho som neštartovala. Cítila som, že mi forma pomaly odišla. Potom som sa však vrátila na cestu, akú som začala vo Vancouvri. Celý rok bol veľkým zážitkom a veľké výsledky odo mňa naďalej čakajú nielen fanúšikovia, kamaráti, príbuzní, ale aj ja sama od seba.

Je niečo, čo za ten rok ľutujete, na čo by ste chceli zabudnúť? – Poučila som sa zo všetkého, čo dopadlo zle. Starosti prišli po páde v rakúskom Obertilliach v decembri, kde som utrpela zlomeninu ruky a strávila nepríjemné hodiny na klinike v Lienzi. Keď to hodnotím, bolo to aj zlé, aj dobré. Dalo mi to čas na to, aby som sa zastavila, venovala sa iným veciam a vyhodnotila to, čo sme robili predtým. Pred OH sme sa veľmi snažili a ponáhľali a tá trauma, čo sa stala, ma trochu zabrzdila. No aj tak prišiel úspech.

Na Slovensku ste spôsobili malú biatlonovú revolúciu. Máte tisícky fanúšikov aj na internete. Prekvapilo vás, že môžete byť až taká populárna? – Na internet sa snažím chodiť čo najmenej. Pretože ma to rozhadzuje a veľmi prežívam všetko, čo tam píšu. Nielen novinári, ale aj obyčajní ľudia. Tento rok bol náročný. Keď som bol malá a začínala som sledovať biatlon, videla som, že medzi silnými skupinami bolo aj Slovensko. Môžem povedať, že v tom veku som poznala po mene každú slovenskú pretekárku a držala som im palce. No vtedy som, samozrejme, netušila, že raz budem medzi slovenskými športovcami. Vidím, že ľudia sledujú biatlon a držia palce, chcem im prinášať radosť aj naďalej.

Čo je príjemné na vašej sláve a čo vám prekáža? – To je ťažká otázka. Som človek, ktorý ma radšej ticho, súkromie, byť s rodinkou, so synčekom. Po olympijských medailách sa mi zmenil život a musím sa priznať, že nie vždy dobre zvládnem popularitu. Cítim sa potom vyčerpaná.

Unavuje vás fanúšikovský amediálny záujem? – Je to dvojaký pocit. Mám z toho veľkú radosť, veď mám obrovské šťastie. Rada sa stretávam s fanúšikmi, keď chcú podpisovú kartičku. Rada chodím medzi deti, ktoré dávajú veľa otázok a aj keď mám takú ruskú slovenčinu, snažím sa im vyrozprávať a vysvetliť veci. Dávam do toho veľa energie, emócií a potom som unavená.

Čo vám dalo Slovensko? – To sa bežnými slovami nedá vypovedať. Veľmi veľa.

Oľutovali ste niekedy, že ste k nám prišli? – Nikdy, len prvý rok bol na Slovensku veľmi ťažký. Prišla som sem s malým dieťaťom a vôbec som nevedela, ako dopadne to, že som sa chcela vrátiť k športu. Slovenčine som celkom rozumela, ale chcela som čo najskôr rozprávať aj ja sama, naučiť sa jazyk. Som rada, že ľudia si na Slovensku ešte pamätajú ruštinu a veľmi mi v tomto pomohli.

Slovensky hovoríte čoraz lepšie. Čím to je? – Niečo sa naučím pri čítaní časopisov, niečo aj pri písaní. Baby v reprezentácii sa ma snažili učiť už od začiatku. Teraz sa zlepšujem viac praxou a hovorením.

Synček Jelisej sa učí s vami? – Práveže sme dohodnutí tak, že v rodine komunikujeme po rusky, aby na to nezabudol. Ale keď ideme von, vždy sa s ním rozprávam po slovensky, aby sa medzi ľuďmi necítil nesvoj, aby chápal zmysel slov. Keď ideme na detské ihrisko, hovorím s ním po slovensky. Na začiatku to vnímal tak, že mami, čo sa to deje, ideš za dvere a hovoríš inak (smiech). Hodí sa mu to aj teraz, keď už išiel do škôlky v Banskej Bystrici, kde sa mu veľmi páči.

Stáva sa vám niekedy, že nejaké slovo máte na jazyku v ruštine, ale v slovenčine nie a nie si spomenúť? – Dosť často. Keď mi niečo nejde po slovensky, snažím sa to vysloviť v ruštine, preložiť to a viem, že keď so mnou niekto strávil viac času, porozumie mi. Občas sa hanbím, že mi slovenčina nejde ešte tak pekne, ako by som chcela.

Kuzminová: Občas sa hanbím, že mi nejde slovenčina