Zdalo by sa, že kozmonauti sú proti stresu odolní a hravo ho zdolávajú.
Opak je pravda. Keby ste videli, ako sa boja obyčajnej injekčnej ihly, to by ste žasli. Bol som rád, že náš Ivan Bella sa aj v tomto ohľade prejavil ako chlap a vyšiel nám výskumníkom v ústrety.
Boli ste koordinátorom výskumného programu, ktorý sa počas Bellovho letu uskutočnil na orbitálnej stanici Mir. O čo vtedy išlo?
Skúmali sme zmeny v organizme, ktorý sa nachádza v bezváhovom stave. Na to sme potrebovali 12-krát počas troch dní odobrať Bellovi krv. Používali sme špeciálne zariadenie Plazma 03, ktoré sme vymysleli v našom ústave. Experimentu sme však podrobili aj ďalších kozmonautov na vesmírnej stanici vrátane Valerija Poliakova, ktorý tam pobudol najdlhšie, vyše 400 dní. Skúmali sme tiež krv amerických a francúzskych astronautov, ktorí absolvovali dlhodobé lety.
A výsledok?
V bezváhovom stave možno žiť bez dramatických či patologických následkov na organizmus človeka. Ako dlho, to je ešte otázka, lebo niekoľkoročné lety si nemáme zatiaľ ako overiť. Predpokladáme však, že ak vzniknú nejaké problémy, tak skôr pri prechode z bezváhového stavu do normálneho alebo do gravitácie inej planéty či iného vesmírneho telesa. Pýtal som sa Poliakova, ktorý je povolaním lekár, či pozoruje na sebe s odstupom času nejaké zmeny. Odpovedal záporne. Jediné, čo mu spôsobovalo ťažkosti, bolo striedanie ročných období. Tam, v kozme ich prirodzene nevnímal.
Kozmický výskum ste medzitým opustili. Prečo?
Venujem sa mu už len okrajovo a viac-menej načierno. Prečo? Také projekty nemá u nás kto financovať. A Slovensko je jedna z mála krajín tohto kontinentu, ktorá stále nemá dohodu s Európskou kozmickou agentúrou. Preto sa nemôžeme podieľať ani na jej projektoch a grantoch. Kozmické aktivity sú u nás v hlbokom útlme, pritom takmer 30 rokov sme boli v tejto oblasti malou mocnosťou. Veď sme sa podieľali na letoch prvých biosputnikov! A potkany z nášho ústavu patrili medzi prvých „interkozmonautov“. Niečo však predsa len robíme. Napríklad s Ústavom merania akadémie sme vyvinuli unikátne zariadenie, ktoré umožňuje telemetrický odber krvi pri štarte kozmickej lode, kedy vzniká obrovské preťaženie organizmu. O prístroj prejavili záujem aj v NASA v USA.
V Národnom úrade pre letectvo a vesmír vo Washingtone ste pred niekoľkými rokmi prednášali, ale aj na začiatku vašej vedeckej kariéry bol pobyt v USA. Čo vám dal?
V roku 1968 som sa dostal do Národného inštitútu zdravia v Bethesde k nositeľovi Nobelovej ceny Juliusovi Axelrodovi. Bol som už vtedy hotový vedec na úrovni PhD., tento pobyt mi však umožnil prejsť vo výskumnej práci na novú úroveň. Navyše medzi americkými vedcami zvučných mien mám odvtedy veľa priateľov.
Po návrate z Bethesdy ste publikovali svoju prelomovú prácu o regulácii životných procesov počas stresu. Môžete priblížiť podstatu vašich zistení?
Podarilo sa nám za akútneho a opakovaného stresu zistiť, ako sa vyplavujú hormóny známe ako adrenalín a noradrenalín do krvi. Čo je dôležité, zistili sme aktivitu enzýmov, ktoré sa podieľajú na meniacej sa syntéze týchto hormónov. Ako prvým sa nám podarilo popísať aktivitu dvoch takýchto kľúčových enzýmov v stresových situáciách. To sa stalo v roku 1970. A v neskoršom období sme charakterizovali aj gény týchto enzýmov. Ide o dlhoročnú prácu, v ktorej pokračujeme dodnes. Sledujeme desiatky oblastí v mozgu, ktoré regulujú životné procesy v organizme v stresových situáciách.
Svojho času ste poopravili pôvodnú definíciu stresu od jeho objaviteľa Hansa Selyeho. Ako to bolo?
Opraviť je silné slovo, skôr sme ju doplnili. Selye spočiatku tvrdil, že stres je nešpecifická odpoveď organizmu na akýkoľvek podnet. Nám sa podarilo dokázať, že stres je vysoko špecifická odpoveď na rôzne podnety. Napríklad chladový stres aktivuje hladiny noradrenalínu, ale nie adrenalínu.
Poznali ste Selyeho osobne?
Áno, dokonca som bol uňho v Montreale. Prečo?
Bol to náš rodák, pochádzal z Komárna, teraz sa blíži storočnica jeho narodenia. Budapešť aj Viedeň pripravujú veľké kongresy pri tejto príležitosti – a čo Bratislava?
Selye sa hlásil k Maďarom, k Slovensku nemal až taký silný vzťah, čo však nie je podstatné. Súhlasím, že ide o veľkého vedca a my sa k jeho odkazu hlásime. Náš ústav organizuje v júni významné medzinárodné sympózium, kde odznejú aj dve prednášky venované Selyemu. Jednu prednesie jeho blízka spolupracovníčka profesorka Yvette Tacheová zo Spojených štátov.
Skúmate stres na molekulárno-biologickej a genetickej úrovni. Dá sa povedať, že ľudia, ktorí sa dožijú stovky, sú lepšie geneticky vybavení aj na stresové situácie?
To nie je také jednoduché. Dĺžku života ovplyvňuje množstvo faktorov.
Zajtra je prvého apríla. Hovorí sa, že smiech lieči. Je liekom aj na stres?
Len do určitej miery. Nestačí všetko odbiť žartom, zasmiať sa. Musí sa zapojiť inteligencia. Človek si musí uvedomiť, aké to môže mať následky, ak sa prestane kontrolovať. Buď je niekto primitív, a potom nevníma zložitosti tohto sveta, nemá z nich ťažkú hlavu. Alebo je veľký inteligent a vie dostať situáciu pod kontrolu, nedá sa strhnúť k výbuchom hnevu. Umeniu ovládať sa patrí budúcnosť.
Hovorí sa však o schopnosti otočiť svet k sebe krajšou stranou, nevidieť všade len problémy.
Je umením svojho druhu nevyrábať si zbytočné problémy a skutočné problémy vidieť z určitého nadhľadu. Lenže inokedy darmo budete krútiť, otáčať ten svet, unikať z neho, budovať si vzdušné zámky – realita vás jednoducho nepustí.
Je východiskom útek z civilizácie podľa spôsobu tých niekoľkých Bratislavčanov, ktorí na lazoch pri Zvolene napodobňujú životný štýl našich predkov? Bez televízie a mestského zhonu, živiac sa tradičnými remeslami, roľníčením?
Ťažko povedať, záleží na psychickom nastavení jedinca na istú činnosť. Mne napríklad urobí dobre víkendový pobyt na chate, ale dlhšie tam nevydržím. Potrebujem sa venovať svojej práci a aj okolnosti má nútia správať sa ináč. Mimochodom, stále som v časovej tiesni. Navyše pred civilizáciou dnes sotva niekto unikne. Je všade, aj vo vzduchu, hoci sa to nezdá. Myslieť si iné znamená prepadať ilúzii.
Platí, že čo vás nezabije, to vás posilní?
Sotva, lebo život nie je taký čierno-biely. Vždy je ešte možnosť, že vás to síce nezabije, ale oslabí, aj keď to hneď nepocítite. Ak vám krvný tlak vyskočí na 220, po prvý raz sa nič nestane, druhý raz tiež, ale cievy už trpia. A na dvadsiaty či stý raz niektorá cievka praskne. A je zle.
Niekto to v sebe dusí, iný sa vykričí. Čo je lepšie?
Najlepší je šport, pohyb, na silný stres treba nejako reagovať. Japonské firmy mávajú v suterénnej miestnosti figurínu šéfa. Kto chce, môže sa tam odreagovať, chudáka riaditeľa „prefackať“. Videl som to na vlastné oči. Asi je to účinné.