Narodili ste sa v roku 1936 v Žiline. Hoci ste tam žili len krátko, máte k tomu mestu ešte vzťah? Na čo z čias žilinských si najradšej spomínate? Na Slovensku sa rozlišujú rodáci a obyvatelia, slovenčina má na to osobitné výrazy. Napríklad, kto sa narodí na Orave, je Oravec, kto tam žije, ale sa prisťahoval, je len Oravčan, to isté sa dá povedať o Žilinčanovi. Rodáci nie sú Žilinčania, sú Žilinci, ja som teda rodák a som Žilinec, hoci som sa tam prišiel iba narodiť. Do desiateho roku som tam nežil, a potom len do maturity. Žilina je však moje obľúbené mesto. Nielen rodisko, ale aj obľúbená téma. Aj moja najúspešnejšia hra Z dreva vyrezané sa odohráva v Žiline – alebo len 20 km od Žiliny, na Terchovej. Dokonca som v rodine aj s jej hrdinom Jánošíkom, lebo jedna sesternica mojej ženy sa vydala do Terchovej za človeka, ktorý pochádzal z jánošíkovského rodu. Kedysi sa tá hra volala Jánošík podľa Vivaldiho, ale potom som ju prepracoval a premenoval na Z dreva vyrezané, asi preto, lebo tak trochu súťažím s Ernestom Bryllom, ktorý mi tú tému vyfúkol a napísal Na skle maľované. Tú jeho hru som inak prekladal, donedávna sa ešte hrala na Novej scéne, Bryll bol aj na jej premiére. Mám v tej súťaži s Bryllom jednu výhodu: On si musel svoj príbeh o Jánošíkovi vymýšľať, zatiaľ čo ja som si ho mohol naštudovať. Bryllov fiktívny príbeh sa odohráva v Poľsku, zatiaľ čo ten môj sa odohráva tam, kde sa má odohrávať - na Terchovej, v Bytči, v Žiline... Moja hra mala premiéru v roku 1979 v Košiciach, výborný košický Jánošík bol Peter Rašev, žiaľ, už nežije. V Bratislave, v Štúdiu S, ju uviedol Pavol Haspra, žiaľ, ani toho už niet. Aj v jeho inscenácii bol výborný Jánošík, hral ho Janko Kroner, ktorý sa nezabudnuteľným spôsobom spúšťal na scénu z kopuly divadla...Vaša divadelná prvotina má teda jasný vzťah k Žiline, nie je vhodný čas, aby ju opäť inscenovalo žilinské Mestské divadlo?
Žilinské divadlo moje hry uvádza, nemôžem sa sťažovať, a k tomu, že raz bude inscenovať Z dreva vyrezané, iste tiež raz príde. Momentálne je tá hra obľúbená hlavne u ochotníkov, iste aj preto, že, čo sa týka hudby a spevu, spolieha sa na náš bohatý folklór, každý si tam môže dať takú hudbu, akú chce. Verše, ktoré sú v tej hre, sú spievateľné na prvú melódiu, ktorá vám zíde na um... Slávny divadelný súbor v Hubovej ju nedávno takto naštudoval k svojej storočnici.
Máte prehľad, vyzerá to tak, akoby ste len cestovali po Slovensku a sledovali dianie v divadelných súboroch, ako by ste ani doma televíziu nezapli a venujete sa len svojim hrám, knihám a prekladu... Mám rád ľudové témy, aj keď na to nevyzerám, alebo možno práve preto. Som človek z mesta, väčšinu života som prežil v kaviarni a nie v horách, lebo, ako sa hovorí "les je pre zvieratá, pre človeka je kaviareň", ale napriek tomu mám k tým slovenským ľudovým témam blízko. Súvisí to určite s tým, že sme spevavý a rozprávkový národ, že sme vlastne v istom období svojej existencie nerobili nič iné, len sme si rozprávali rozprávky a spievali si piesne, písomne sme sa prebudili až v 9. storočí a potom zase dlho nič až do 14. storočia, takže my sme vlastne národ zrodený z ústneho podania – a ja som to dedičstvo dostal zadarmo, už kdesi v génoch. Zaplaťpánboh, že som sa narodil tu na Slovensku. Niekedy hovorím, že síce neviem nič iné, len rýmovať, ale našťastie Slováci si to, že niekto vie rýmovať, stále vedia oceniť, milujú rým – a milujú fantáziu. Pieseň a rozprávka, to je naša druhá reč.Dokáže sa to človek naučiť alebo je rýmovanie len otázkou talentu? Ľud to vždy vedel, ale zas, aby som to nezjednodušoval, poézia nie je len o rýmovaní, je o básnickom videní a metafore. Niekedy je v ľudovej piesni krásne práve to, že rým je síce mizerný, ale obraz, ktorý nesie, je nádherný. Aj toto sa treba naučiť, i keď pracuje človek s dobrými rýmami, niekedy dať radšej prednosť zlému... Znovu sa vraciam k tomu, že ja verím v posolstvo minulosti. Keď sa nejaký národ zachránil vďaka piesni a rozprávke, tak bude mať vždy rád pieseň a rozprávku. Videli ste to aj v televíznej súťaži Moja naj kniha. Darmo som bol tútorom Ľuba Dobrovodu a bojoval som, aby vyhral nad Dobšinským, nemohol. V tomto národe musel vyhrať Dobšinský. A nakoniec aj Ľubo Dobrovoda povedal, že to nepovažuje za porážku, že nie je hanba byť druhý za Dobšinským.Čo hovoríte na súčasných básnikov-raperov a recitátorov ulice, na tzv. hip-hoperov? Ako ich vnímate, počuli ste niečo z kúskov hip-hopových? Stále hovoríme o tom istom, aj keď inými slovami. Od ústneho podania sa dostávame jedným skokom k hip-hopu. Čo bolo kedysi v horách, dnes sa opakuje na ulici. Keď niekto kedysi v horách zaspieval "hej hore háj, dole háj, hore hájom chodník", druhý mu na odpoveď zaspieval "môj otec bol dobrý, ja musím byť zbojník". Takáto improvizácia, takýto spevavý rozhovor nie je teda len výmyslom tejto doby, má hlboké korene – a určite nielen v našej, ale aj v iných kultúrach. Hip-hop má ľudový pôvod a pokiaľ sa hip-hoperom darí, je to fajn, len treba mať aj dobré nápady, nielen dobré rýmy. Opakujem, samotný rým ešte nie je všetko, potrebný je napríklad aj rytmus, myslím rytmus s malým r. (smiech)
Vedeli ste od malička, že sa budete živiť poéziou, prózou a prekladom? Tušili ste, ako sa to vyvinie? Čím ste vlastne chceli byť ako dieťa? Bol som nešikovný, čo som zobral do ruky, to som pokazil, dokonca som si aj sám vypichol oko. Mne nehrozilo, že by som mohol byť hocičím iným, takmer na nič som sa nehodil, naozaj som sa chcel venovať literatúre od raného veku. Dokonca aj ten preklad som robil pomerne skoro. V Žiline bolo ochotnícke divadlo, ktoré chcelo hrať vtedy obľúbenú hru Sto dukátů za Juana - pôvodnú hudobnú komédiu českého herca, textára, scenáristu a konferenciera Vladimíra Dvořáka, toho, čo sa potom preslávil vo dvojici s Bohdalovou v Televarieté... Mal som asi 17 rokov, keď ma požiadali o preklad a urobil som im ho. Spomínam si, že tam bola aj tá slávna Píseň pro Kristýnku. "Hezčí nežli karafiát v zahradě, voní tvoje vlasy Kristýnko, mám tě rád, a ostatní je nasnadě..." Preložil som to strašne. "Ako vonia karafiát z aleje... mám ťa rád a ostatné už ľahké je"! Ale ak sa pýtate, či som s tým začal už dávno, tak odpovedám: veru, veľmi dávno.Aj texty pre pesničkové hity môžu byť slušným zdrojom obživy, využil niekto vaše básne, zhudobnil ich?
Nerobil som to nikdy pravidelne. Nepokúšal som sa tým ani živiť a dodnes sa o to nepokúšam. Každý rok, keď SOZA vyúčtováva svojim autorom honoráre, tak dostávam asi tak 10 alebo 15 eur ročne (smiech). Ale to nič nemení na veci, že to robím rád. Občas robím piesne do divadelných hier. Teraz sa na Novej scéne hrá Shakespearova Zimná rozprávka, režisér Nvota si tam objednal asi 14 pôvodných pesničiek, tak som ich urobil. Zhudobnila ich Sisa Michalidesová a už ich aj vydala na CD. Alebo Hana Hegerová si kedysi pred 14 rokmi objednala odo mňa text na francúzsky šansón, na hudbu, ktorú zložil Léo Ferré, v origináli sa to volalo Avec le temps. Štyri slabiky, pekný šlágvort, a o nič škaredší nie je ten môj – text, ktorý som jej urobil, sa volá Ten zlodej čas. Po štrnástich rokoch príprav ho Hana Hegerová predsa len naspievala. Ona je jednoducho taká, keď sa jej nechce, alebo nemá pocit, že by mala urobiť niečo nové, tak sa do toho nesilí. Jej nové CD sa volá Mlýnské kolo v srdci mém, všetky texty sú české, ale ten posledný, Ten zlodej čas, ktorým to CD, vrcholí, je ten môj, slovenský. Pri jeho premiére Hana Hegerová povedala, že sa preto tak dlho naň chystala, lebo ho nechcela pokaziť, pretože je geniálny. Takú poklonu som od nej dostal, rovno z javiska. Vraciam jej ju – aj ona je geniálna. V osemdesiatke spieva ako dvadsaťročná.Vaša hra Smrť v ružovom o legendárnej šansoniérke Edith Piaf mala premiéru v máji 1995 v Divadle Na zábradlí, napísali ste do nej parafrázy slávnych šansónov, všetko nasvedčuje tomu, že máte k šansónu veľmi blízko... V tej hre je 10 šansónov, na ktoré som skutočne veľmi hrdý, pretože text na francúzsku melódiu sa nerobí ľahko. Tam je vždy prízvuk na konci frázy či verša, takže v slovenčine je to pekné hlavne vtedy, keď je tam jednoslabičné slovo. A keď robíte taký desiaty šansón, už sa vám stane, že nejaké jednoslabičné slovo zopakujete. Ale aj tak platí, že francúzsky šansón mám rád... Prečo? Zase sa musím vrátiť na začiatok našej národnej kultúry a spomenúť slovenskú ľudovú pieseň. Je to dokonalý pravzor: hudba a text sú najkrajšie vtedy, keď sú v rovnováhe. Dnes žijeme v dobe, keď hudba prekrýva text, keď speváci nielenže spievajú tak, že im takmer nerozumiete, ale ešte ich aj prehlušuje orchester, a niekedy aj chvalabohu, lebo keby sme im lepšie rozumeli, žasli by sme nad tým, aké hlúposti spievajú. A mnohí spievajú radšej po anglicky než po slovensky, takže väčšina ľudí im nerozumie ani slovo. K slovenskej tradícii však patrí, že pieseň je krásna vtedy, keď sa s hudbou rovnocenne dopĺňa text, ľudia chcú v piesni nielen peknú melódiu, ale aj pekný príbeh. A podobne ako v slovenskej ľudovej piesni je to aj vo francúzskom šansóne, aj tam je rovnováha hudby a textu. A podobne v tom, čo spieva Hana Hegerová. Keď si ju pustíte, musíte si všimnúť, s akou úctou ju sprevádza orchester. Nikdy ju neprehluší, nikdy! Žiadne bubny a činely, čo je inak dnes bežné - hluk! hluk! hluk! Ľudová pieseň, francúzsky šansón či Hana Hegerová nás však učia, že čím skromnejšie sa správa orchester, tým viac vynikne hudba, pretože spolu s ňou vynikne nielen spevákov hlas, ale aj jeho duša, aj obsah piesne, ktorú spieva. Toto mám rád.Zdá sa, že váš preklad vytláča vašu vlastnú tvorbu, nie je to škoda? Preklady vám musia zobrať veľa času. Pôvodnou tvorbou sa uživiť nedokážem, skôr menej často ako častejšie vydávam pôvodné veci a preklad sa dá robiť permanentne, ten ma živí, najmä preklad pre divadlo. Ale ani pokiaľ ide o pôvodnú tvorbu nezaháľam. Práve píšem pôvodnú divadelnú hru, ktorú si odo mňa objednalo žilinské Mestské divadlo. Zatiaľ sa to volá Starec alebo Koncert jedným prstom, či tento názov ostane, to ešte neviem. Ale asi by mal. V Žiline totiž, presne na tom istom javisku, kde má mať moja hra na budúci rok premiéru, som aj ja kedysi vystupoval. Ako žiak žilinskej hudobnej školy. Sedem rokov som chodil v Žiline na klavír – a dnes mi z toho ostala len schopnosť zahrať si melódiu jedným prstom. Všetko ostatné som zabudol. Aj tá hra bude o tom – o zvyškoch pamäti.Čo hovoríte na spájanie verejnoprávnych médií. Medzi umelcami sa o transformácii Slovenskej televízie (STV) a Slovenského rozhlasu (SRo) určite hovorí?
Nerozumiem tomu celkom... Nie som človek s ekonomickým myslením, nemôžem sa k tomu vyjadrovať. Komentujem podobné veci len doma, laicky, a pre svoj úzky okruh poslucháčov. Napríklad práve dnes sme sa zhovárali so ženou, ako to bolo, keď sme boli mladí a chodili do roboty. Dostávali sme plat, a za ten plat sme sa usilovali urobiť svoju prácu. Dnes? Kde sa pozriete, zistíte, že ľudia, ktorí niekde pracujú za plat, pracujú tak, aby svoju prácu nemuseli urobiť sami – usilujú sa ju zadať von, niekomu inému, kto ju spraví za nich. Ľudia za svoj plat urobia len to zadávanie a skutočnú prácu urobí ten, komu prácu zadali. Všetko sa potom vlastne platí dvakrát... Keby som bol nie minister kultúry, ale Kreón z Antigony, ktorý by mal na chvíľu v ruke moc absolútneho vládcu, tak by som každého znova donútil aspoň rok naozaj vykonávať prácu, za ktorú berie plat, nezadávať prácu niekde von. Naraz by sa skončila zadlženosť rozličných firiem, ministerstiev, podnikov... Ale škrtnime to, ako vravím – to sú privátne postrehy.
Opäť ste potvrdili, že máte svoj názor, nerobí vám problém ho vyjadriť, ovplyvňovať ľudí, ktorí vás počúvajú, ale zdá sa, že v poslednej dobe už tak často verejnosť neoslovujete, akoby ste sa šetrili... To nie je lenivosť ani strach. Len si naozaj uvedomujem, že sa deje veľa vecí, ktorým nerozumiem, a ľudia by sa mali vyjadrovať iba k tomu, čomu rozumejú. Len nech tých ľudí, čo niečomu rozumejú, nie je priveľa, lebo keď napríklad o šetrení peňazí uvažuje odrazu 100 analytikov, výsledok nemôže byť iný, len taký, že sa to zlacňovanie zas iba predraží (smiech). Často čítam alebo počujem o tom, že sa koná konferencia o tom, ako najúčelnejšie použiť nejaké peniaze. A po konferencii už nijaké použiteľné peniaze nie sú – všetky sa použili na tú konferenciu.Prezident Ivan Gašparovič vydal nedávno knihu s názvom Dôstojný život pre všetkých. Čo pre vás znamená dôstojný život? Som veľmi šťastný človek – ráno sa môžem zobudiť a robiť presne to, o čom sa mi snívalo. Hovorí sa, že tá prvá myšlienka je tá najlepšia. Jean-Arthur Rimbaud tak nazval aj jednu svoju báseň - Dobrá ranná myšlienka. Väčšinu života som prežil takto, doma, na voľnej nohe. Dôstojný život je, keď človek môže robiť naozaj to, čo ho baví. Obávam sa však, že dnes mnohí ľudia nerobia to, čo ich baví, ani to, čo vyštudovali. Vyžaduje sa od nich schopnosť flexibility – no za krásnym slovom flexibilita sa asi často skrýva len veľké utrpenie...Čo pre vás znamenal rok 2010, pomaly sa blíži čas, keď sa bude bilancovať, s čím sa vám navždy bude spájať tento rok?
Určite je to vražda Ernesta Valka. Bol to môj právnik, desať rokov ma zastupoval a vyhral moju kauzu, vlastne som ju vyhral hlavne vďaka nemu. Mne sa už nechcelo, túžil som, aby sa to skončilo už o niekoľko rokov skôr, aj za cenu remízy, ale on povedal nie, máme pravdu, musíme to vyhrať! Bol to človek, ktorý rád vyhrával spravodlivé veci, a na túto svoju povahu a odvahu aj doplatil. Kto si vyberá riziko, musí rátať s tým, že si riziko zas na oplátku vyberá jeho. Bol to odvážny človek – a odvaha je ako bumerang. Zažil to každý, kto si občas na niečo trúfol. Vrátane Pána Boha. Hovorí o tom aj moje štvorveršie zo zbierky Lekárnička zamilovaných, v ktorom som si dovolil prihovoriť sa Pánu Bohu takto: Vždy, keď som skúšal svet dať do poriadku,
svet spravil so mnou procedúru krátku.
Dnes to už neskúšam. A chápem už aj Teba.
Ak dovolíš, Ti budem vravieť "bratku".
Pokračujeme ďalej
Krajinu nečakajú dobré časy. Demokracia a právny štát budú terčom permanentných snáh vlády nastoliť autokraciu. Získajte prémiový obsah za 19,99 € na celý rok a teraz NAVYŠE aj 25 % zľavu na knižnú novinku Petra Bárdyho Zuzana Čaputová – Odvaha k ľudskosti i v limitovanej ponuke aj s podpisom autora!
 "Mladým často chýba súdnosť, odkazuje. Voráček ukončil kariéru v NHL | Šport.sk")
