Ladislav Ballek: Nezabúdajme, že život má aj vôňu

Keď zakvitnú agáty, Ladislav Ballek ide snívať do agátových lesov na juhu. Teraz sa bude môcť vôni obľúbených stromov oddávať naplno – dokončil rukopis knihy spomienok, a tak má niečo ako dovolenku. Stále však uvažuje o živote, o dianí vo svete i na Slovensku a niečo z toho, na čo myslí, je aj v našom rozhovore.

06.05.2013 09:00
Ladislav Ballek Foto:
"Svet trhu si kultúru veľmi neváži," vraví spisovateľ Ladislav Ballek.
debata (2)

Hovorievate, že "všetci zažívame to isté, len každý si inak pamätáme“. Potvrdilo sa vám to vekom?
Určité rozdiely v spomienkach naozaj vidím. Stretli sme sa napríklad s bratom a sestrou, pretože sme si pripomínali sto rokov, čo sa nám narodila mamička. Zišli sme sa na východe, lebo ona dožila u sestry, ktorá žije s rodinou v Prešove. Spomínali sme na dávne časy, na mamičku a otecka, ale určité rozdiely vo videní vecí sa aj tam prejavili. Niektoré detaily unikli jednému, iné druhému, a keď sme spomínali v trojici, tak tie spomienky boli nasýtenejšie. Pri vnímaní skutočnosti záleží na veku, na pohlaví, je to rozdielne. Preto aj rád čítam spomienky iných autorov a všímam si, čo mi uniklo a im nie. Dosýtim tak svoju pamäť.

Aj vy ste napísali knižku spomienok so zvláštnym názvom Trojou a vŕškom pamäti. Čo je v ňom obsiahnuté?
V názve je Troja s krátkym o, lebo ide o časť Prahy, kde je rezidencia slovenského veľvyslanca. Tam som osem rokov pôsobil a žil. Rád sa do Troje vraciam, rád sa tam poprechádzam. Aj teraz, v máji, idem do Prahy na Medzinárodný knižný veľtrh a miesto jeho konania je blízko Troje. Určite tam zájdem. A čo sa týka druhej časti názvu – to "vŕškom pamäti“ sú spomienky na určujúce udalosti v našej rodine v dvadsiatom storočí: od starých rodičov po naše vnúčatká, čiže – život piatich generácií.

Sú to vlastne dve knihy v jednom?
Sú to dve samostatné časti, ale prirodzene sa prelínajú, pretože moje konanie je určené rodovou históriou a udalosťami, ktoré sa stali v našej rodine. Neviem na to nemyslieť, neviem si nespomenúť na to, čo bolo – aj keď pozerám dopredu. Rozmýšľam, čomu sa dá v živote vyhnúť, uvažujem o príčinách.

Na koho vtedy myslíte? Práve sa vám narodilo štvrté vnúča – smerujete spomienky k nemu?
Áno, rozprávam najmä pokračovateľom nášho rodu, aby videli, odkiaľ ideme a kam. Určité vlastnosti, ktoré mám, nepochybne vo mne založili rodičia a starí rodičia, ale veľa ovplyvnilo aj storočie, v ktorom som sa narodil. Bolo to storočie bohaté na udalosti – vypukla prvá svetová vojna, na ktorú doplatil môj starý otec zo Spiša, potom druhá svetová vojna, na ktorú doplatil náš otec, a prišli ďalšie udalosti v našom živote – radikálne zmeny, prevraty. Dejiny stále vstupovali do nášho života.

Dvadsiate storočie riadne zamiešalo karty. Čo uniklo jeho „podrazom“?
V tejto súvislosti mi často prichádza na um výrok nášho otecka, ktorý hovoril, že pokrok ide krok za krokom, ale dvadsiate storočie, to bol prevrat za prevratom. Takže – ťažko sa žilo ľuďom: V jednom režime sa narodili, v druhom žili a v treťom odchádzali zo sveta. Kontinuálny vývoj nebol, a zakaždým niekto v rodine na tie radikálne zmeny doplatil. To platí, myslím, o všetkých ľuďoch. Nemali to jednoduché a jediným súvislým tokom vývoja bola rodina a kultúra, preto kultúru považujem za veľmi dôležitú pre naše vedomie.

Už sa ale vraj rozpadá aj rodina a ohrozená je kultúra. Môže sa kultúra vytratiť alebo je ako ponorná rieka?
Svet trhu si kultúru veľmi neváži. Ak ju potrebuje, tak predovšetkým na to, aby ju využil na svoju propagáciu – takú kultúru, ktorá ho propaguje, podporuje, kým k tej, ktorá ho analyzuje, zvlášť žičlivý nie je… Pritom každá naša spoločenská kríza sa začína krízou kultúrnou, ale to si zvyčajne uvedomíme až potom, keď sa náš spoločenský život rozvracia a my v ňom začneme prežívať aj čoraz viac väčších osobnejších a osobitejších starostí.

Teraz sme v akom štádiu?
Kultúrna kríza prišla už dávnejšie a po nej tá, ktorú prežívame. Často si spomínam na konferenciu v Senáte Parlamentu ČR, na ktorej sa zúčastnili významní európski a americkí filozofi, sociológovia, politológovia a iní vedci. Bolo to v štvrtom roku nového tisícročia a prekvapilo ma, že americkí profesori už vtedy naznačovali, že americká kultúra je v hlbokej kríze. Predpovedali domino efekt. Prešlo pár rokov a začala sa veľká hospodárska kríza, lebo po stránke kultúrnej (aj cit pre mieru tam napríklad patrí) zlyhali osobnosti zo sveta financií: mysleli len na svoje zárobky a zabudli na súvislosti. Na to sme doplatili všetci.

V tom období ste ešte boli veľvyslancom v Prahe. Poznali ste Prahu dobre aj predtým?
Moje spomienky sa nezačínajú pôsobením v Prahe, ale dávno v detstve. Už vtedy, keď náš otec – ako hlavný rešpicient Finančnej stráže a neskôr jeden z colníkov – chodil do Prahy na školenia, a posielal nám odtiaľ pekné listy, pozdravy, fotografie. Ja som sa s Prahou potom zoznámil na prvej celoštátnej spartakiáde a prirástla mi k srdcu. Je pre mňa nezabudnuteľná raz a navždy. Môj vzťah k Prahe a k českým krajom nezmenili ani udalosti, ktoré prišli neskôr – rozdelenie Česko-Slovenska.

Čo by váš otec ako colník hovoril na dnešnú Európu, z ktorej zmizli mnohé hranice?
Otec strážil štátne hranice v časoch, keď sa v Európe strážili všetky, ale nedorozumenia medzi susednými štátmi nevidel rád. Aj nám deťom hovoril, že cenu každého domu určuje aj povesť jeho suseda, a nikdy sa o krajine za hranicou nevyjadroval bez rešpektu. Dnešný stav na hraniciach štátov Európskej únie a vzťahy medzi nimi by, myslím si, privítal, lebo v rokoch päťdesiatych, po spustení železnej opony, sám sa pred nami s hlbším sklamaním vyjadril, že najskôr si už nikdy viac po francúzsky v parížskych kaviarňach francúzsky koňak a kávu neobjedná. Na to spomínal, lebo ako študent bol v Paríži, čo bolo v prvej ČSR bežné.

Boli by ste radšej, keby sa nerozdelilo Česko-Slovensko?
Ja som bol za úniu, federáciu, aby sa kraje spravovali miestnou správou, lebo z pražských Vinohradov do Martina nedovidíš a naopak… Ale naše spoločné dejiny sa rozdelením nekončia a spolužitie Čechov a Slovákov nič nestráca na význame… Toto spolužitie bolo kedysi veľkou výzvou najmä pre Slovákov. Myslím si, že náš pohyb v dvadsiatom storočí – od nesmiernej zaostalosti v uhorských časoch, keď sme boli už, ako naši vzdelanci hovorili, jednou nohou v uhorskom hrobe – po dnešok, to je obrovský kus cesty. Nebyť Československa, tak sa nám to naozaj nepodarí. Tá veľká výzva nás posúvala napred… Myslím si, že v dvadsiatom storočí sme ako národ prešli najrýchlejšie najväčší kus cesty.

Malo spolužitie význam aj pre Čechov? Ako o tom s vami ako veľvyslancom hovorili?
Keď vystúpil slovenský súbor na nejakom folklórnom festivale v Čechách, obecenstvo vstalo a ľudia tlieskali. Cudzinci sa ma vtedy pýtali, prečo sme sa rozdelili, keď máme k sebe taký vrúcny vzťah. Boli tam súbory od západnej Európy až po Balkán a všetci sa tomu javu čudovali. Ale – kamkoľvek som v Česku prišiel, prvá otázka, ktorú som dostával na besedách v školách a v rozličných mestách a mestečkách, sa týkala týchto vecí. Aj tam veľa ľudí naďalej pokladalo Česko-Slovensko za svoju vlasť a nevedelo sa vyrovnať s jeho rozdelením. Ale to rozdelenie bolo pokojné, prijíma sa racionálne, jednoducho – stalo sa, ale keď človek začuje peknú starú českú či moravskú pieseň, tak v ňom ožijú spomienky. A nezriedka si kladie otázku, či by nebolo lepšie, keby sa zvolilo iné riešenie.

Hudba vás vie dostať do nostalgickej nálady? Máte rád pesničky?
Občas si pospevujem, zahrám aj na klávesovom nástroji. Dennodenne si púšťam moravské, české aj slovenské pesničky a vraciam sa. Počujem pieseň… – a už sedím ako vojak niekde v krčmičke v južných Čechách, hoci na Blatach, lebo ja som slúžil na čiare, na hranici. Každý tretí deň sme mali voľno, a tak som cestoval po južných a západných Čechách a do veľa ich miest, dedín a chotárov som sa zamiloval. Môj milovaný kraj južnoslovenský akoby prirodzene prechádzal do juhomoravského a juhočeského. Sú to krásne kraje. Už tá ich architektúra človeka zaujme. Aj ich príroda. A obľúbil som si aj ľudové piesne tých krajov – sú prirodzené a vonkoncom nestarnú.

Vám sa ale asi bude páčiť najmä pieseň Akáty bílé.
Pieseň Agátov rad a Akáty bílé sú moje kultové piesne už od detstva. Keď zakvitli agáty, tak som sa vydal s ústnou harmonikou do agátového lesa a tieto pesničky som si pod stromami zahral. Tam sa mi dobre snívalo, keď som sa pohyboval v úžasnej vôni agátových lesov. Mali by sme viac myslieť na to, že život má aj vôňu.

Ladislav Ballek pomenoval svoju knižku... Foto: Ľuboš Pilc
Ladislav Ballek Ladislav Ballek pomenoval svoju knižku spomienok Trojou a vŕškom pamäti.

Práve sa začala sezóna vašej obľúbenej agátovej vône, knihu ste odovzdali do vydavateľstva, teraz máte niečo ako prázdniny. Čo po nich?
Stále premýšľam nad stavom dnešného sveta. Uvidím, či mi príde na um nejaký príbeh, alebo to budú nejaké analýzy, skúmania.

Mnohí ľudia hovoria, že príbeh Pomocníka akoby sa odohrával v týchto časoch. Ani pre vás nezostarol?
Povedal by som, že ten príbeh pokračuje. Po každých spoločenských zmenách prichádza aj k zmenám majetku, takže Pomocník oslovuje ľudí aj dnes. Prirodzene, ja to nemôžem hodnotiť – vo vnútri áno, ale nevyjadrujem sa k tomu, aby to nevyznelo samoľúbo – no všimol som si, že ten príbeh neodišiel, nezostarol, že ľudia ho sledujú a poznajú napríklad aj ako film v televízii.

Rád si ho pozriete?
Áno. Videl som aj inscenáciu v Jókaiho divadle v Komárne, ktorú režíroval môj syn, a dozvedel som sa, že v Maďarsku ľudí natoľko oslovila, že si ju chcú aj nakrútiť.

Asi aj pre nich je v tom príbehu niečo magické. Máte rád tajomno? Máte nejaké tajomstvo, ktoré by ste nikdy nenapísali a – nakoľko je pravda to, čo píšete?
Nemám také tajomstvá, ktoré by som musel takpovediac skrývať v trezoroch pamäti… Ale nie som ani nejako zvlášť otvorený a zhovorčivý… – inak zriedkavejšie hovorievam nahlas aj o tom, čo ma väčšmi znepokojuje, aby som tým nezaťažoval svojich najbližších. Nechávam si to pre seba, vyrovnávam sa s tým sám.

Európu poznáte asi celú – čo vás na cestách upútalo?
Prešiel som Európu – od Anglicka a pokračoval som až na Sibír. Uvedomil som si určitú európsku príbuznosť a zároveň rozdiely. Každá krajina má nejaké svoje osobitosti. V anglickom Brightone na brehu mora som si napríklad všimol brilantne oblečeného policajta. Prechádzal sa ulicou v snehobielej košeli a všetci ľudia, ktorí vychádzali z domov, ho pekne pozdravili, poklonili sa mu. A na Sibíri sa mi páčilo, že keď prišiel do Nižnevartovska vlak a mestečkom sa roznieslo, že priviezol knihy, ľudia utekali s batohmi do predajne, aby si tie knihy kúpili – taký záujem o knihy som nikde inde v živote nevidel.

Podľa vašej teórie sa národy na scéne dejín striedajú – jeden sa vyčerpá a nastúpi ďalší. Sme na rade?
Svet sa mení. Dejiny akoby išli z východu na západ a zo západu na východ. To, že sa Európa dostala na vrchol sveta, za to vďačí svojej kultúre. Každej z kultúr svojich národov. Takže – aj my sme prispeli k pestrosti Európy, teraz ide o to, aby osobitosť kultúr nezanikla. A vôbec kultúra – nie je totiž možné spravovať spoločnosť bez kultúry. Zákon je dobrý, ale prichádza po čine, no akej povahy budú naše činy, o tom rozhoduje naša kultúrnosť. To je prvotné. Ak chceme spravovať svet, musíme strážiť svoju kultúru, kultúru v sebe a v našom okolí. Dnes je jedinou výrobnou silou ľudský duch a bez vzdelania a kultúry nepostúpime ďalej. Ak sa to zanedbá, naša úroveň začne klesať. Nemali by sme len čakať, čo kde vymyslia, ale aj sami niečo vymyslieť! Veď koľko našich vzdelancov žije vo svete a žiari tam!

Kultúra však nie je naša jediná starosť – na Zem začali padať meteority, objavujú sa nové smrtiace vírusy – bojíte sa na svete viac ako kedysi?
Prirodzene, tieto javy ma znepokojujú a vyvolávajú vo mne obavy. Myslím na to, že ako prostredníctvom čoraz vyspelejšej techniky dovidíme čoraz ďalej a hlbšie do vesmíru, tak zároveň slabne v nás istota, že nás v ňom čaká len súvislé žitie, ružová budúcnosťou a večné trvanie… Na zmeny dejov vo vesmíre síl nemáme. Globalizáciou nášho sveta neprechádzajú z kontinentu na kontinent voľnejšie len tovary, ale aj choroby, na ktoré – do ich príchodu k nám neraz aj neznáme – nie sme vopred pripravení. Preto by sa mala s globalizáciou šíriť aj medziľudská vzájomnosť a celosvetová solidarita.

Má takýto nejaký „ochranný“ význam pred "globalizáciou pamäti“ aj súčasná explózia memoárovej literatúry?
Všímam si – v kníhkupectvách aj na rôznych podujatiach – že práve týmto spomienkovým knihám z pera rozličných osobností naozaj čitateľov pribúda. Aj keď v osobnejších výpovediach ich autorov s niečím nesúhlasia, vidia sa im prirodzenejšie, a pritom tej prirodzenosti v našom svete – trhovom a čoraz väčšmi pragmatickom – ubúda. A ľuďom čoraz väčšmi chýba. Najmä mladším. Spomienky spisovateľov – a na našich spisovateľov – vyhľadávam programovo. Ich pričinením akoby som zostupoval ešte hlbšie do ich diel, textov aj podtextov, do ich životných osudov, a zakaždým si pritom aj uvedomím, že hoci som ich čítal, študoval, stretával, nevedel som o nich a ich tvorbe príbehov, veršov, hier, prekladov všetko. Často sa tam píše o tom, čo nás najväčšmi oslovuje. O tom sa aj najradšej a najčastejšie číta. A ako v našom spoločenstve slabne tá živšia pamäť, a niečo sa tým skresľuje, tak nám tou istou mierou pribúda memoárovej literatúry. Vidím v tom naozaj aj znepokojenie jej autorov za nás všetkých.

Píšete veľa posudkov na knihy – čo sa tam rysuje ako spoločný problém, ktorý si všetci všímajú?
V porotách, ktoré navrhujú literárne diela na výročné ceny, prémie a uznania, prečítam si zakaždým rady kníh, a to od autorov začínajúcich po tých najznámejších. Spisovateľov nám pribúda, medzi nimi aj tých očividnejšie talentovaných, a s nimi každý rok rad pozoruhodných kníh. Rodia sa nám autori, ktorí chcú svojím dielom osloviť čo najviac čitateľov a širší svet, teda nielen ten náš domáci, a nie jednému z nich sa to aj podarí. Áno, píše sa zo zodpovednosti za náš svet a z potreby vyvolať znepokojenie nad jeho pokleskami. V tomto duchu tvoria svoje diela aj tí mladší, najmladší a začínajúci autori, niektorí však, a to práve v tom úsilí osloviť čo najširší okruh čitateľov a zviditeľniť sa aj v tom širšom svete, sústreďujú sa predovšetkým na osobitejšie prejavy života, na poklesky, javy zvlášť kuriózne, dramatické, na čudné predstavy a ešte čudesnejšie prejavy vnútorne neusporiadanejších jednotlivcov. Volia aj osobitejší slovník.

Vyčítate im to?
Tieto ich rozhodnutia nemám sklon verejne súdiť, ani necítim právo do ich práv zasahovať, a najmä nie ich cenzurovať, lebo, myslím si, k zmenám vo svojej tvorbe musia dospieť sami. Ich rozhodnutia a autorské práva, prirodzene, rešpektujem, ale nevzdávam sa pritom ani toho svojho literárneho konzervativizmu. Dodám však, že v rozhovoroch s kolegami o pomeroch v našej literatúre nezriedka zaznejú aj kritickejšie súdy, a to najmä na rozrastajúci sa obchodný, teda trhový model v nej. Ako sa práve on stáva v literárnej tvorbe výnosnejším, tak aj tí pragmatickejší autori spravidla rýchlejšie vystupujú na výslnia, kým tí, čo v tvorbe nepristúpili na trhové výzvy, skôr z nich schádzajú do tieňa.

V rodine máte plno mládeže, ale kontaktujete sa aj inak s mladými? Kam smerujú?
Prijmem každý kontakt od nich, lebo ma naozaj zaujíma, ako mladá generácia hľadí na náš svet, čo o ňom súdi a čo od neho v budúcnosti očakáva. Pozornejšie vnímam najmä jej emócie, lebo tie určia aj výber jej určujúcich hodnôt, štýl života a podobu skutkov.

Ladislav Ballek

spisovateľ a diplomat Narodil sa 2. apríla 1941 v Teranoch, detstvo prežil v Dudinciach a v Šahách. V rokoch 1959 – 1963 študoval na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici slovenský jazyk, dejepis a výtvarnú výchovu. Po vojenčine učil v Habovke na základnej škole, neskôr pôsobil ako redaktor, politik a diplomat. Od roku 2001 do 2008 bol slovenským veľvyslancom v Českej republike. Z kníh: Útek na zelenú lúku, Púť červená ako ľalia, Biely vrabec, Južná pošta, Pomocník, Agáty, Lesné divadlo, Čudný spáč zo slovenského Raja, Trinásty mesiac. Nedávno dokončil knihu spomienok Trojou a vŕškom pamäti.

2 debata chyba