Lasica: Som ako dostihový kôň

Druhým domovom Milana Lasicu sú kaviarne. Je totiž mestský človek. Na rozhovor vybral kaviareň, ktorá pripomína tie klasické, útulné, akoby z minulosti. A potom v nej tvrdil, že medzi umelcami je hromada vášnivých športovcov, čo sa športu venujú pravidelne.

04.02.2010 06:00
Milan Lasica Foto:
Milan Lasica
debata

Nájde sa ešte otázka, ktorú sa vás nikto neopýtal?
Isto sú také otázky, ktoré som nedostal. Ale ani neviem, či by som bol rád, keby som ich dostal.

Prečo?
Museli by to byť otázky z hlbokého súkromia. A na to sa ma ľudia nepýtajú. Asi vedia, že by som o takých veciach ani nehovoril.

Vás sa ľudia boja, však?
Neviem, či sa ma priamo boja. Ale viem, že napríklad novinárky majú predo mnou rešpekt. Vycítil i vybadal som to. Aj to samy priznajú. Napríklad, že majú trému. Ale ja neviem, prečo. Asi pôsobím prísne.

A ste prísny?
Myslím si, že nie. Je to optický klam.

Asi strach pred vami vychádza aj z toho, že vás ľudia majú zafixovaného ako veľkú osobnosť, veľkého intelektuála.
Aha. Vidíte, to mi nenapadlo. Ja sa teda necítim, že by som mal byť arbitrom inteligencie. Ale pripúšťam, že tak pôsobím. Človek však nemôže za to, ako pôsobí. Je to vždy inak ako v skutočnosti. Je veľký rozdiel medzi tým, čo si myslím o sebe ja a čo si o mne myslia druhí. Niekedy je celkom prekvapujúce zistiť, ako vyzerám v očiach iných ľudí.

Čo si teda o sebe myslíte vy, aký ste?
To je presne jedna z otázok, na ktoré by som nerád odpovedal. Zostane to tajomstvom, dobre?

Ste tajomný?
Nie každý musí byť na prvý pohľad čitateľný.

Sú nečitateľní ľudia pre vás príťažlivejší?
Väčšinou ženy, keď nie sú na prvý pohľad čitateľné, priťahujú mužov. Toto platí všeobecne. Ale aj u mňa.

Aké ženy vás dokážu očariť?
Samozrejme sa mi páčia ženy, ktoré sú šarmantné. Žena nemusí byť krásna, ale mala by byť šarmantná. Také ženy, ktoré majú šarm, tie sú pre mňa príťažlivé. A inak už nemusia mať nič.

O mužoch sa hovorí, že stačí, aby boli len o trošku krajší od opice…
Niekedy ani nemusia byť. Ale bohatší, to musia byť!

Boli ste považovaný za fešáka, keď ste boli mladý?
Nie. A mrzí ma to. Dievčatá ma nebalili, ani na mňa neleteli. A ja som bol dosť ostýchavý. Takže po tejto stránke som veľké úspechy nežal. Možno už vtedy mali predo mnou nejaký rešpekt.

Ste narodený v zime. Ste zimný človek, chladný?
Možno som chladnejší, ale zimu od istého veku nemám rád. Najradšej by som bol, keby bola stále taká pekná jeseň, ako bola v septembri a začiatkom októbra. Pekné babie leto by som prijal na celý rok.

Nie je jeseň depresívna?
Milujem jeseň. Má v sebe krásny smútok, veľmi príjemný.

Ste smutný človek?
Myslím si, že nie. Ale nie som ani nejaká veselá kopa, s ktorou by bola strašná zábava. Nie som typ, ktorý keď príde do spoločnosti, je stredobodom spoločnosti a zabáva ju.

Ale vy tak pôsobíte.
To je tá smola. Že to odo mňa ľudia aj očakávajú. Ale odo mňa sa zábavy dočkajú, keď prídu do divadla. Na javisku som stredobodom pozornosti, tam si na tom dám záležať.

Mnohí herci hovorievajú, že v súkromí sú hanbliví, ale keď vyjdú na javisko, sú z nich zabávači. Znie to neuveriteľne?
Najmä komici sú často takí. Človek totiž nemôže byť stále zábavný. Ale sú aj takí. Napríklad Vladimír Menšík. On zabával aj pred kamerou, aj na javisku, aj v súkromí, aj v šatni, aj kdekoľvek. Stále hral prím. Podobný je Stano Dančiak. Ale sú aj také typy ako ja, čo sme zábavní, len keď nás za to platia. (smiech)

Je teda váš humor daný profesionalitou?
Keď človek vyjde na javisko, je to, akoby dostal dávku drogy. Tou drogou je publikum. Keď herec zacíti obecenstvo, je trošku ako kôň, ktorý preteká na dostihoch. Keď vybehne na dráhu, cvála inak ako v stajni.

Máte teda rozdvojenú osobnosť?
Určite áno.

Keď zídete z pódia, aký ste? Trvajú vo vás ešte účinky „omamnej látky“?
Keď sa skončí predstavenie, adrenalín trošku doznieva. Ale nie zas tak, že by som mal chuť ísť ešte niekoho zabávať! Skôr nastupuje únava, možno sčasti aj depresia.

Čo by ste si napísali do kolónky povolanie?
Divadelník. To zahŕňa všetko, čo robím. Aj písanie, aj spievanie, aj hranie.

Mení sa u vás rokmi to, čo je vám najbližšie?
Mení sa to situáciou. Keď ma Peter Lipa osloví, aby som mu napísal texty, tak sa zo mňa stane textár. Keď je premiéra v divadle, tak som herec alebo šéf. Vždy je niečo prvoradé, ale to neznamená, že by to ostatné bolo zlikvidované. Robím všetko súbežne.

A o čom ste snívali, že budete robiť na prvom mieste?
Keď som mal asi dvanásť rokov, nevedno ako, skrsla vo mne myšlienka, že by som chcel byť hercom. Od útleho veku ma to držalo. Najprv bola moja predstava jednoduchá a naivná, chcel som hrať v Národnom divadle, veď vtedy ani iné nebolo. A neskôr som chcel byť filmový režisér. Ale maturoval som ako sedemnásťročný a cítil som sa príliš mladý na to, aby som študoval réžiu. Neodvážil som sa prihlásiť do Prahy. Tak som sa prihlásil do Bratislavy na dramaturgiu. To mi akosi zaručovalo prítomnosť v divadle. A medzitým som sa stretol s Julom Satinským a jasne sa vykryštalizovala naša spoločná cesta.

Keby ste študovali herectvo, stal by sa z vás ten typ herca, ktorým ste vždy boli?
Nie som si istý. V časoch môjho štúdia sa vyžadoval iný spôsob hrania, ako je mne blízky. Už vtedy som mal svoju predstavu, čo a ako hrať. Ale bola iná móda. Herectvo bolo vtedy vážne, patetické. To by mi asi nesedelo.

Čo robíte, keď nepracujete?
Nič. To je to najlepšie, čo človek môže robiť. Alebo si čítam, a to sa tiež nedá považovať za veľkú prácu. Alebo sa bezmyšlienkovite dívam na televíziu. Alebo keď je vhodné ročné obdobie – ako jeseň, tak sa prechádzam.

A ešte chodíte do kaviarní. Sú vaším druhým domovom?
Hej, hej. V kaviarni sa cítim veľmi dobre. Od mladosti. Bratislavské kaviarne mám rád. Teraz pribúdajú, tak objavujem nové.

Kaviarenskú dvojku tvoríte s Tomášom Janovicom, však?
On je tiež kaviarensky typ, a tak nám to vyhovuje.

Koľko rokov sa priatelíte?
Od začiatku alebo stredu 60. rokov. Takých 45 rokov.

Čo celý ten čas pri káve preberáte?
Vždy sa niečo nájde, život prináša témy. A možno aj niektoré veci opakujeme. Lebo v našom veku si už človek veľmi nepamätá, čo hovoril pred týždňom.

Ste vtipní, keď ste spolu?
Viete, že často aj áno? Dokonca sa niekedy stane, že z nášho rozhovoru vznikne nejaký aforizmus, ktorý Tomáš napíše. Volá sa potom Na káve s Milanom Lasicom.

A máte veľa kamarátov?
Mám dosť veľa známych, ale kamarátov, s ktorými sa pravidelne stretávam a možno o nich povedať, že sú praví kamaráti, tých je málo.

Veríte na kamarátstva medzi mužmi a ženami?
Teoreticky by som ani neveril. Ale stalo sa mi, že som mal kamarátku ženu. A naozaj bola iba kamarátka, nič iné medzi nami nebolo. A bolo to celkom príjemné priateľstvo. Ale možno to bola výnimka.

Chcú sa s vami ľudia kamarátiť?
Zoznamovať áno, ale kamarátiť ani nie. Aby sa človek dostal do užšieho vzťahu, potrebuje nejakú príležitosť. Povedzme pri golfe sa mi stáva, že sa stretnem s ľuďmi, s ktorými si zopár ráz zahrám a vznikne medzi nami užší vzťah. Ale stále je spojený s golfom.

Vy nevyzeráte veľmi ako športový typ.
Nie?

Ani omylom.
Ale hrával som basketbal na gymnáziu. Vtedy moja výška akosi na basketbal stačila. Dnes by som sa do žiadneho mužstva nedostal. Potom som dvadsať rokov nešportoval. Lebo som začal chodiť na Vysokú školu múzických umení a v tých kruhoch nebola veľká móda športovať. Skôr vysedávať v kaviarňach a hovoriť o umení.

Umelci asi nie sú práve športové typy.
Neverte tomu! Mnohí umelci sú veľmi dobrí športovci a športujú pravidelne. To len na vysokej škole v čase, keď som tam študoval, nebol šport v kurze. Módou bol bohémsky život. Mysleli sme si, že umelec sa má tak správať.

Čo všetko do vášho bohémskeho života patrilo?
Kaviarne, viechy, ponocovanie, potulovanie sa po nočných podnikoch, príchody domov nad ránom, vstávanie okolo obeda alebo ešte aj neskôr.

Bolo to úzko späté s Vysokou školou múzických umení alebo aj vaším naturelom?
Môžem povedať, že skôr so školou. Neviem, ako sa správali študenti medicíny, ale na VŠMU sme žili takto.

Mladí umelci tak žijú aj teraz. Patrí to k povolaniu „umelec“?
Je to možno tradícia.

A čo vám bohémske roky dali?
Rôzne zážitky. V noci človek zažije veci, aké cez deň isto nie. A spozná veľa ľudí, ktorých už nikdy nestretne, len v tú jednu noc. Svojím spôsobom bol bohémsky život školou.

Aj ste si zapisovali zážitky?
Nikdy som nebol typ dennikára. Poznámky a spomienky si píšem až teraz, na staré kolená. Ale tie vnemy sa mi ukladali do pamäte. Mám ich v sebe.

Pamätáte si všetko zo svojho bohatého a rôznorodého života?
Mám taký zaujímavý druh pamäte, že si pamätám aj detaily, veľké podrobnosti. Niekedy je to príjemné, ale niekedy aj nie. Keď si totiž spomeniem na zlé veci, tak ešte teraz mi naskočí husia koža. Nepríjemné by sa malo zabudnúť.

Milan Lasica
Narodil sa 3. februára 1940 vo Zvolene, čoskoro sa jeho rodina presťahovala do Bratislavy. Časť detstva neskôr prežil u tety v dediny Pliešovce neďaleko Zvolena. Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU, počas štúdia začal s Júliusom Satinským vystupovať aj v bratislavskej Tatra revue. Od roku 1982 sa Lasica stal neoddeliteľnou súčasťou novozaloženého Štúdia S, dnes, keď sa volá Štúdio L+S, je jeho spolumajiteľom. Hral v tridsiatke filmov, nahral dva albumy s orchestrom Bratislava Hot Serenaders, spolupracoval aj s Richardom Müllerom. S manželkou Magdou Vášáryovou má dcéry Hanku a Žofiu.

debata chyba