Jedným z nich bol futbalista Ján Popluhár – džentlmen, ktorý nikdy nedostal červenú kartu. Šport miloval, bral ho ako poslanie a smutnou iróniou osudu je, že na konci života sa bál chodiť na slovenské štadióny.
Popluhár začínal s futbalom v rodnom Čeklíse, dnešnom Bernolákove (okres Senec). Ako jedenásťročný chlapec začal hrávať za žiacke mužstvo ŠK Čeklís. V obci pri Bratislave mal futbal veľkú tradíciu, ŠK Čeklís bojoval krátko po skončení vojny v tzv. Slovenskej divízii, teda v druhej najvyššej súťaži. Niekedy vybehol mladý Popluhár aj na dva zápasy za sebou, hral za dorast a po chvíli oddychu aj za mužov.
V roku 1954 si na turnaji v Ivanke pri Dunaji všimli nadaného mladíka funkcionári bratislavského Slovana a onedlho začal hrávať ako ľavý obranca na Tehelnom poli.
Prvý šampionát
Belasý klub prirástol Popluhárovi k srdcu, hoci s ním nikdy nezískal titul. V rokoch 1960, 1962, 1964, 1967, 1968 a 1969 skončil Slovan druhý, zväčša za rivalmi z Prahy a Spartakom Trnava. „Popluhár bol silný, dobre hlavičkoval a zákroky mal neobyčajne isté. Dlhé roky si zachovával vrcholovú formu,“ hodnotia hráčske vlastnosti legendárneho obrancu autori knihy Slovenský futbal.
Najväčších úspechov sa však Popluhár dočkal v reprezentačnom drese. Najprv hral v roku 1958 na svetovom šampionáte vo Švédsku, kde sa však hráčom Československa nepodarilo postúpiť zo skupiny. V prvom stretnutí so Severným Írskom naši prehrali 0:1, duel s NSR už dopadol lepšie. Československo remizovalo 2:2 a pre Popluhára to bol prvý zápas na svetovom šampionáte. Napokon na švédskych majstrovstvách odohral rodák z Bernolákova ešte dve stretnutia, nad Argentínou sme vyhrali prekvapujúco 6:1, no v rozhodujúcom meraní síl so Severným Írskom Československo prehralo a napokon nepostúpilo.
Sláva v Čile
Úspech sa, našťastie, dostavil už o dva roky neskôr, výber Československa s Popluhárom v obrane vybojoval na majstrovstvách Európy strieborné medaily. A potom prišiel rok 1962, majstrovstvá sveta v juhoamerickom Čile a nečakané striebro.
Väčšina našich zápasov bola naozaj skvelá. Porazili sme Španielsko, Maďarsko, Juhosláviu, vo finále, žiaľ, československí reprezentanti prehrali 1:3. „V bránke stál skvelý brankár Viliam Schrojf, zrejme otcov najlepší kamarát,“ spomína Popluhárov syn Ján. Zápas s Brazíliou športoví novinári hodnotili ako dovtedy vôbec najkrajšie finále. „Boli sme už po finále v šatni, keď nás vyplašilo volanie: ,Checos, Checos!‘ Čo to má znamenať? Ktosi pochytil našu zástavu a kýval, aby sme šli za ním. Desaťtisíce si žiadali naše čestné kolo. Čudovali sme sa, veď to vždy patrilo iba víťazom. Vyšli sme von, tam zase ,Olé, Checoslovaquia!‘ Hrdo sme šli po atletickej dráhe a slzy sa nám tisli do očí. Čiľania futbalu rozumejú a ocenili aj nás, veď sme prispeli ku krásnemu finále,“ spomínal jeden zo spoluhráčov Jána Popluhára, ďalší skvelý futbalista Dolfi Scherer.
Výber sveta
Obrovskej pocty sa Ján Popluhár dočkal 23. októbra 1963, keď traja strieborní futbalisti z Československa odohrali v Londýne prestížny zápas medzi Anglickom a Zvyškom sveta. Anglický futbalový zväz totiž oslavoval 100. výročie svojho založenia. Zápas sledovalo na štadióne vo Wembley 100 000 divákov, Popluhár bol jediným Slovákom na ihrisku a jeho tím podľahol domácim 1:2. Každý z Popluhárových spoluhráčov bol legenda, za Zvyšok sveta vtedy hrali napr. Maďar Puskás, Jašin zo Sovietskeho zväzu či Eusébio z Portugalska.
V roku 1965 zvolili odborníci a čitatelia časopisu Stadión slovenského hráča s veľkým srdcom za futbalistu roka. Navyše, Popluhár sa dočkal ďalšej pocty, hral za výber Hviezd sveta pri rozlúčke legendárneho anglického futbalistu Stanleyho Matthewsa s aktívnou kariérou. „Otec však nikdy nepovedal, ktorý zápas pre neho znamenal najviac. Myslím si, že každý pokladal za dôležitý, každý mu totiž niečo dal,“ myslí si Popluhár mladší.
Inteligentný muž
Popluhár patril aj do kolektívu Slovana Bratislava, ktorý za sezónu 1968 a 1969 získal prestížny Pohár víťazov pohárov. Na jeseň totiž odohral zápasy proti NK Bor a FC Porto. Je naozaj neuveriteľné, že tento hráč od rozhodcu nikdy nevidel červenú kartu a sám si spomínal iba na jednu žltú. Nepoznal totiž tvrdé zákroky, bol to obzvlášť inteligentný muž a futbal chápal ako poslanie. „Myslím si, že by ani faulovať nevedel. Bolo by to veľmi okaté,“ s úsmevom hovorí Popluhár mladší a dodáva: „Pravdou je, že nikdy rodine nič protekčne nevybavil. Nechcel, aby sa pošuškávalo, že toto vybavil Popluhár.“
Po ukončení kariéry v bratislavskom Slovane hral za francúzsky Olympique Lyon, Zbrojovku Brno a Slovan Viedeň. V roku 2000 bol Popluhár vyhlásený za slovenského futbalistu storočia.
Volali ho Bimbo
„Janko dostal prezývku Bimbo od slávneho trénera Jima Šťastného, ktorý bol v rozdávaní prezývok majster. Bol to charakterný a kamarátsky chlap, ktorý asi nikomu nikdy neublížil. V priebehu hry veľmi neopúšťal svoje miesto, kde bol stopercentný,“ hovorí slávny športový komentátor Karol Polák.
Úctyhodná bola aj Popluhárova ligová kariéra, v najvyššej československej súťaži odohral 306 zápasov a dal dovedna 23 gólov. „Otca veľmi trápilo, že postupne štadióny ovládli chuligáni. Mal veľmi zlé pocity, keď videl masové bitky a priznával, že týchto bitkárov sa bál. Ku koncu už vôbec nechodil na rizikové zápasy ako Slovan - Trnava. Radšej zostal doma,“ priznáva Ján Popluhár mladší.
„Mnohé sa dnes zmenilo. Stratila sa najmä oddanosť futbalu. Kým dnešní hráči sa po zápase zbalia a odídu, pre nás bolo prirodzené venovať mu celé nedeľné popoludnie. Všetci, od najmenších po najstarších, sme sa povzbudzovali,“ povedal Novému Času ešte v roku 2010 Ján Popluhár, keď oslavoval svoje 75. narodeniny.
