Lubomir moravcik ilustracne2 foto

Lubomir moravcik ilustracne2 foto

Ľubomír Moravčík: „Futbal je len šport a nie boj o život“

05. okt 2012 o 12:00
Slovenská futbalová legenda ĽUBOMÍR MORAVČÍK (47) po sklamaniach s mäsom a kamiónmi už môže robiť len a len futbal.

Mnohým ľudom chýba v slovenskom futbale Moravčík. Prečo v ňom nie ste?  "Lebo ma v ňom asi nechcú... Keby ma chceli, tak by ma zavolali."Už ste boli tréner, funkcionár, manažér. Kde by vás slovenský futbal mal chcieť? "Funkcionár som bol preto, lebo po návrate zo zahraničia po skončení hráčskej kariéry som nemal trénerskú licenciu. Preto som zobral miesto prezidenta klubu, ktoré mi ponúkol pán Fiľo v Ružomberku. Bol to vhodný spôsob, aby som si zmapoval slovenské futbalové prostredie, veď som bol štrnásť rokov vonku. Potom som získal najvyššiu trénerskú kvalifikáciu a šiel som na dva roky k mládežníckej reprezentácii. Keď sa mi zmluva na zväze skončila, nikto za mnou neprišiel a neponúkol mi predĺženie. Povedali mi akurát, aby som šiel znovu do konkurzu. Neprihlásil som sa, bral som to tak, že asi nie sú so mnou spokojní, lebo ak by boli, spoluprácu by predĺžili. Potom som dostal ponuku zo Zlatých Moraviec, bola to moja prvá klubová štácia a výsledkovo neúspešná. Po roku a pol akéhosi ničnerobenia som si povedal, že doma sedieť a lamentovať, že nerobím futbal, nebudem. A tak som si spravil licenciu agenta."A dnes vás vlastne živí čo? "V mnohom to, čo som zarobil, keď som hral futbal. Ale mám zazmluvnených zopár šikovných hráčov, záležitosti okolo nich sú pre mňa nádejou pre budúce dni."Robili by ste zas trénera, ak by ste dostali ponuku? "Dnes by som si veľmi vyberal... Keby som dostal rozumnú ponuku, trénoval by som aj mládež. Mne by to nevadilo. Tento rok sme koketovali s vedením Nitry, že by som šiel do klubu za koordinátora mládeže, hoci by som si musel zmraziť agentskú licenciu. Ale nakoniec to nijako nedopadlo. Takže mám na päť rokov licenciu agenta, uvidím, čo bude o dva roky. To budem stáť na prahu päťdesiatky, veci prehodnotím a uvidím, ako ďalej."Máte vysokú školu, ste inžinier. To by nešlo využiť? "Som poľnohospodár. Pozrite sa, koľko funguje družstiev. A hlavne, neviem nič iné robiť, len futbal. No mám sa niekomu doprosovať? Na kávu stále mám..."Prečo ste sa ako tréner nepresadili?  "Nie je iba jedna príčina. Moja vina - bol som neskúsený, hlavne pri posilnení mužstva. Čo sa týka tréningu a hry, tam som vedel čo a ako, hoci učiť sa treba celý život. A všetkému."Nie sú kluboví funkcionári príliš netrpezliví voči mladým trénerom? "Nie, to nie je o tom, nie sú mladí a nie sú starí. Sú tréneri, ktorí pracujú viac alebo menej, ktorí majú viac šťastia a iní menej. Funkcionári pracujú podľa toho, aká je situácia v klube, keď majú čas a priestor, dajú možnosť mladému, keď cítia, že treba skúseného, vyberú si toho. Myslím si, že rozdiel medzi trénermi nie je veľký. Ale jeden mal v danom okamihu viac šťastia ako druhý. Ja som ho v Moravciach prosto nemal, bolo viac zápasov a v nich opakovane niekoľko momentov, kedy stačila odrobinka šťastia a mnohé by bolo inak. Mal som jedného dobrého útočníka a zlomili mu nohu. Za bezgólového stavu na konci zápasu mužstvo zahodilo jedenástku... Pritom si hovorím, že nie som horší tréner ako druhý. Trénerstvo je aj o šťastí. Páči sa mi Vlado Weiss, veľa a tvrdo pracoval, ale bez šťastia by nedosiahol to, čo dosiahol. Ja som mal ako hráč kopec šťastia, ako tréner som si ho ešte neužill. Možno to ešte príde, snáď zajtra neumriem."Bol vaším najväčším šťastím v hráčskej kariére odchod v roku 1990 do Saint Etienne? "Jednoznačne. Keby som mal vtedy ďalších desať ponúk, tak si vyberám. Ale bola jediná. Len som podpísal a šiel."Hrali ste tam šesť rokov. Boli to tie najkrajšie futbalové roky? "Nedá sa to tak jednoznačne povedať. Prišiel som mladý, zo socialistického bloku a začal som sa zoznamovať s väčším futbalom. V St. Etienne som zažil momenty, keď sa mi fantasticky darilo, ale potom prišla kríza... Ocitol som sa v Bastii, kde sa vytvorila skvelá rodinná partia, čo mi pripomínalo Nitru. Ľudia tam chodili na futbal s radosťou, ale tam som si zlomil nohu. To šťastie rozhodne nebolo."Vy ste vlastne jediný slovenský hráč, ktorý sa vo Francúzsku presadil, Németh, Vittek či Šebo vás nenasledovali. Čím to bolo? "Kľúčom bol talent. A ja som bol desinka, hráč, ktorý dával tomu všetkému na ihrisku tvár. Vittek, Šebo, Németh sú útočníci, závislí od mužstva, kým ja som hral sám pre seba a pre mužstvo, ja som určoval pravidlá, rytmus."Vaši traja spomínaní nasledovníci sa však unisono vyjadrili, že sa vo francúzskom prostredí necítili dobre, že tam nezapadli. Prečo doň nezapasovali?  "Ani pre jedného z nich to nebol prvý angažmán. Pre mňa áno. To je ten rozdiel. Pochopil som to, keď som prišiel neskôr do Nemecka, lebo mne nevyšiel Duisburg. Prišiel som tam z Francúzska s nejakými vnímaním sveta a v Nemecku som sa nevedel etablovať. Tam to bolo všetko strašne súťaživé, aj na tréningu bol boj, vo Francúzsku vládla väčšia pohodička, hráči boli priateľskejší. Nemci sú takí, navyše keď hrali, zarábali raz toľko, ako keď nehrali. Francúzi mali svoj plat, či hrali alebo nehrali, aj prémie nejaké boli..."Šťastím bolo aj to, že si vás do Škótska stiahol k sebe tréner Vengloš? "Keby nebol pán Vengloš vtedy v Celticu, tak by som možno skončil s futbalom. Alebo by som prišiel na Slovensko, hral tu chvíľu a možno by som dnes bol úspešný tréner. Ale jedna vec je istá, čo sa mi potvrdilo na hráčoch pražskej Sparty - že je dobré sa na záver hráčskej kariéry vrátiť domov, odohrať rok-dva a potom prejsť do pozície funkcionára či trénera. Preto oceňujem krok Mira Karhana, rozumne to urobil."Možno ak by ste sa vtedy vrátili domov, nitriansky klub by sa vyvíjal inak. Netlačia teraz ľudia na vás, aby ste zachránili nitriansky futbal? "Som už dosť starý, aby som si robil ilúzie. Futbal bez peňazí sa robiť nedá. A Moravčík nebude chodiť od dverí k dverám a zháňať peniaze, aby Nitra fungovala. To nie je môj štýl. Ja viem robiť futbal, o tom som stopercentne presvedčený. Keď prídu za mnou a povedia, že toto je naša predstava, takýto máme rozpočet, ja im vypracujem know-how, ako to môže fungovať. Za 300-tisíc, za milión, za 10 miliónov."

"Nedá sa mi jednoznačne povedať, že zajtra chcem byť trénerom. Ale viete, čo je základ? Pochopiť. Musíme pochopiť, že futbal je len šport a nie boj o život, to nie je vojna."

Tým by sa vaša zainteresovanosť skončila? Vypracovaním projektu? "To závisí od toho, akú majú predstavu ľudia, ktorí dajú peniaze. Mohol by som robiť koordinátora mládeže, možno by som bol riaditeľ klubu. Fakt je, že som si už zvykol na život, v ktorom mám dosť voľna a neviem či som schopný sa náhle zmeniť o 180 stupňov. Nedá sa mi jednoznačne povedať, že zajtra chcem byť trénerom. Ale viete, čo je základ? Pochopiť. Musíme pochopiť, že futbal je len šport a nie boj o život, to nie je vojna. Ľuďom šibe okolo športu. Veď šport je v prvom rade zábava. Ja či som zarábal tisíc korún vo Vrábľoch alebo veľké peniaze vo Francúzsku, pre mňa to bol stále ten istý šport. Nehral som horšie preto, že som bral menej peňazí. Veď môžem hrať len tak, ako viem. Otec ma naučil, že mám dve zdravé ruky, hlavu, tým sa dá uživiť. Na Slovensku je ešte jedna výhoda, že aj chudobný si môže nájsť peknú ženu, lebo ich je tu toľko."Posunuli ste túto otcovu životnú múdrosť na syna Matúša? "Snažím sa. Na syna i na Filipa Moravčíka, bratancovho syna. Hovorím im: keď idete na to ihrisko, usmievajte sa, ste mladí, pekní chlapci, okolo vás aj na tribúnach je kopec mladých báb, život je krásny. On stratí loptu a je nasrdený... Čo si nasrdený, pýtam sa ich. Normálne utekaj,vybojuj ju späť a urobí ti to radosť. Keď som bol v Moravciach, povedal som: nechceme vypadnúť, ale ak sa tak stane, budeme hrať dva roky druhú ligu a potom postúpime. Asi preto nemôžem byť funkcionárom... Glasgow Rangers je v štvrtej lige, trošku si tam poplakali a na zápasy chodia desaťtisíce. Keby sme sa my ocitli tak dolu, asi sa postrieľame. My sme chorí."Máme dosť futbalových talentov? "Ján Kováčik povedal jednu veľkú pravdu: futbal je na Slovensku šport číslo jeden, cez víkend sa hrá 5000 zápasov. Veľmi fandím hokejistom, mám permanentku, chodím na zápasy, držím palce reprezentácii, teším ma, že máme tím v KHL, je to všetko super zábava pre ľudí. Ale neporovnávajme neporovnateľné. Koľko je hokejových zväzov na svete? Futbal sa hrá u nás v každej dedine - kostol, krčma a ihrisko sú všade. Máme talentované deti, choďte sa pozrieť po Slovensku. Ale nemôžete mať 16 kvalitných dorasteneckých ligových družstiev, lebo toľko detí nie je. Mám na to svoj názor, povedal som ho neraz a nahlas, na všakovakých fórach. Poznáte ma, ja keď začnem rozprávať, dostanem sa do varu a potom sa to valí..."Je futbalová téma, na ktorú sa nechcete baviť? "Futbal ma vždy nadchne. Stále ho hrám, s partiou starých pánov. Bolí ma teraz koleno, no keď sa rozbehám, je to dobré. Dvakrát do týždňa chodím na golf, ale... Stará nitrianska partia je pozmenená, tí starí sú už dosť starí, my mladí sme už starí. Chodia chlapci z dedín, kamaráti, lebo mladí nemajú záujem, je to iná generácia. My sme poslední, ktorí vedia, o čom hovoria tí pred nami. Darmo budeme mladým rozprávať, že sme Sparte dali štvorku, keď oni proti Sparte v živote nehrali."Objavíte sa ešte v slovenskom futbale? "To máte tak - toľko všelijakých ľudí mi volá, toľko ľudí má moje telefónne číslo, možno pol republiky, a kto bude chcieť ma nájsť, si ma nájde. Futbal je môj život. Pokúšal som sa byť mäsiarom, potom som mal pol roka kamióny... Ako to mám slušne povedať - obabrali ma. Tak som si povedal, že do tretice už neskúšam nič. Jedine futbal, to je môj život, tomu rozumiem. Ja som pracovitý človek, len to musí mať hlavu aj pätu."

KTO JE ĽUBOMÍR MORAVČÍK

  • narodil sa 22. júna 1965 v Nitre
  • vyrastal v Mlynárciach, vtedy skôr v dedine ako v časti mesta. Práve zápas detičiek Mlynáriec proti Plastike Nitre ho poslal do väčšieho futbalu.
  • s Nitrou v srdci sa prebíjali mládežníckymi kategóriami s najväčším kamarátom Petrom Hnilicom, pri prechode z dorastu do áčka sa mu cesta dvakrát zauzlila a hosťoval najprv vo Vrábľoch, potom v Šali. Ale dvere do kabíny áčka Nitry sa mu otvorili, keď mal 18 rokov, svoj prvý zápas v lige odohral 16. októbra 1983, doma proti Tepliciam. Prvý ligový gól dal po takmer troch rokoch, v auguste 1986 Bohemians. V československej lige odohral 119 zápasov, strelil 30 gólov.
  • premiéru v reprezentačnom drese absolvoval 11. novembra 1987 v kvalifikácii ME proti Walesu, prvý gól za národný tím dosiahol 25. októbra 1989 v kvalifikácii MS proti Švajčiarsku. Celkovo reprezentoval Československo 42-krát, dal 6 gólov, Slovensko 38-krát, strelil 6 gólov.
  • od leta 1990 pôsobil v zahraničí - vo Francúzsku (St- Etienne. Bastia), Nemecku (Duisburg), Škótsku (Celtic Glasgow) a Japonsku (JEF United Ičihara). Je dvojnásobným majstrom Škótska, raz vyhral Škótsky pohár.
  • štatistici mu zrátali, že počas hráčskej kariéry v rokoch 1983 až 2002 nastúpil vo svojich kluboch celkom na 486 súťažných stretnutí, v nich dal 104 gólov.
  • stal sa Futbalistom Česko-Slovenska (1992), Futbalistom Slovenska (2001), bol účastníkom MS 1990.
  • jednu sezónu bol prezident MFK Ružomberok, ako tréner pôsobil pri reprezentácii do 17 rokov, potom necelú sezónu v Zlatých Moravciach
  • od 5. septembra 1987 je ženatý, s manželkou Zuzanou majú syna Matúša (24) a dcéru Robertu (20).