Sú okolo Vás nejakí ľudia, ktorých si vážite a sú pre Vás významní?
Dosť veľa ľudí si vážim, pretože sa snažia rásť, posúvať veci ďalej.

A čo osobnosti? Existujú pre Vás osobnosti, ktoré by ste Vy mohli označiť týmto pojmom?
Osobnosť je každý človek, ktorý je otvorený, vnímavý a dokáže sa na život dívať z nadhľadu a inšpirovať ostatných. Je to každá sestrička, ktorá sa stará o starých alebo postihnutých ľudí, každý človek, ktorý sa snaží na tomto svete byť platný, vzdelávať sa a rásť duchovne. Určite to nie je nejaký zamestnanec televízie, ktorý príde a povie tri vety pomedzi programami.

Nezdá sa Vám, že dnes majú oveľa väčší priestor hviezdy reality show?
Svet sa zrýchlil, táto doba už je taká a všetko kĺže po povrchu. Život je možno zjednodušený, a my máme pocit ako rastieme, ale obávam sa, že nám rastú „špeky“... (smiech). V tej rýchlosti nestíhame ísť do hĺbky. Ten, kto sa zastaví, je väčšinou považovaný za blázna a takých, ktorí sú pochopení ešte za života, je veľmi málo.

Krstný otec Vášho nového albumu bol Arash, ako došlo k spolupráci medzi vami?
Na albume sme pracovali asi rok a na konci sme si povedali, že by nebolo zlé mať tam nejaký duet. Robím niečo netradičné, tak poďme to spojiť s niekým zo zahraničia, kto robí takéto veci. Vôbec som neverila, že sa to dá. Arash vtedy debutoval s piesňou Boro Boro a zhodou okolností jeho vydavateľ Warner Music vydávajú aj mňa. Skontaktovali sa a keďže je to jedna nahrávacia spoločnosť, bolo to jednoduchšie. Poslali sme im naše veci, im sa to páčilo, oni nám poslali ich veci, z ktorých by sa dal urobiť duet a ja som si vybrala pieseň Man O To.

V akom jazyku spievate tú pieseň?
V perzštine. Znamená to Ty a Ja. Presnejšie „ja a ty, tu a teraz, dnes a zajtra, navždy“. Rozdiel medzi mnou a Arashom je v tom, že on píše keď je veselý a ja píšem keď som na tom zle. Jeho texty sú teda takými výkrikmi radosti, nemajú ambíciu rozoberať nejaké problémy. On zabáva, nemá v sebe tú ťažobu, ale ja som v tomto typická Slovanka, všetko je pre mňa akési zaťažkané. Radosť aj bolesť sú ako vrcholček kopca, na ktorý sa dá prísť z dvoch strán..., ale tam hore..., tam je len taký ťažký pocit...

Aj sa takýmto exotickým jazykom venujete alebo to bolo len v tejto piesni?
Mám rada cudzie jazyky, ale k perzštine by som sa nemala ako dostať, takže som rada za tú spoluprácu – bolo to milé. Mám židovských predkov, tak som sa skúšala učiť po hebrejsky, ale je to dosť zložitý jazyk a ja som lenivec. Naučila som sa len abecedu, ale nemôžem ani prečítať slová, lebo oni majú samohlásky iba v šlabikári, inak sú slová zložené len zo spoluhlások a človek musí ovládať jazyk tak, že si slová domýšľa. Zdalo sa mi to skvelé, že som sa naučila abecedu a človek by si chcel aspoň niečo prečítať, nejaký úryvok... Nič. Viem asi štyridsať slov a keď vidím abecedu, môžem sa predvádzať: v, k, m, r, d, f. A to je všetko. Na to nikoho nezbalím... (smiech)

Akými jazykmi hovoríte?
Anglicky. Pasívne nemecky, pasívne rusky a teraz sa učím španielsky.

A v Čechách hovoríte po česky?
Áno, ale to nepovažujem za cudzí jazyk. A teraz už viem aj trošku poľsky, hovoriť síce veľmi málo, ale všetko rozumiem. Za desať dní som rozprávala s Poliakmi plynulo slovensky, oni so mnou plynulo poľsky a rozumeli sme si, takže sa obávam, že v jazyku zase nepokročím.

Akými prívlastkami by ste charakterizovali Váš nový album?
Etno-šansóno-pop. Je to môj denník, niečo ako osobná terapia, odraz môjho života, prežívania za posledné dva-tri roky.

Texty ste písali Vy?
Nie všetky. Tri texty napísal Vlado Krauz, päť textov ja, jeden text Španieli Gabriel Sopena a Juan Mari Montes. A jeden text je v češtine, to je pieseň, ktorú kedysi spieval Jirka Korn Ještě tě mám plnou náruč a to napísal pán Borovec.

Ktorá pieseň je Vám najbližšia?
Všetky, každá inak. Ale najradšej spievam Púšť, tú mi napísala sestra.

Tiež je speváčka?
Pôvodne iba písala piesne, ale teraz už chce aj spievať, nedávno si založila kapelu.

Kto sú Vaši obľúbení hudobní interpreti?
Počúvam ohromný mix, takže to ťažko zhrnúť. Nevyhovuje mi ani to, že sa musím prezentovať ako speváčka nejakej konkrétnej hudby. Najradšej by som sa prezentovala jeden večer ako speváčka chansonovej hudby, druhý večer ako popová diva a potom ako hip hoperka. Jednoducho mi dosť prekáža, že niekto chce, aby som robila len jeden štýl. Ja mám rada hudbu od chansonu, cez folk, modernú hudbu, hip hop až po nasladlé popové veci. Áno, niekedy aj tie! Len nechcite, aby som ich začala všetkých menovať... (smiech).

Ako muzikálová herečka radšej hráte alebo spievate?
Oboje mám rada, oboje potrebujem k životu.

Počúvate svoje albumy?
Svoje? Nikdy. Jedine vtedy, keď si opakujem piesne na koncerty. Stalo sa mi ale, že sú ľudia, ktorí majú moje CDčko v aute. Keď som raz išla s Jirkom Kornom, on mi to zapol a ja som to po dlhej dobe počula. Vtedy som si povedala, že to je celkom dobré CD-čko. (smiech) A on mi hovorí: „super, ja mám tady tu nejlepší muziku.“

Mali ste niekedy problém s postavou?
So svojou? Často (smiech). Ale s hereckou, asi najväčší problém som mala s Oféliou, lebo oni po mne chceli, aby som sa smiala, aby som bola taká bezstarostná, nežná, taká princeznička, rozpustilá, detsky veselá. No chápete to? Ja som taký „vážňak“ a keď to preženiem, tak sa mi môj milý posmieva, že som „industriální učitelka“...

Ponuky na postavy prichádzajú alebo sa o ne uchádzate Vy?
Ono je to tak, že Vás väčšinou niekto pozve rovno na konkurz na konkrétnu postavu. Aspoň ja som to tak väčšinou zažívala.

Ako ste sa dostali k spevu, k muzikálom?
Inšpirovali ma naše hudobné filmy, či ako sa to vtedy volalo, Neberte nám princeznú, Takmer ružový príbeh a potom som snívala. Ako 19-ročná som videla Broadwayskú verziu Vlasov v Komárne a o mesiac na to som sa dozvedela o konkurze do „pražských Vlasov“. Ako z rozprávky. Myslím si, že herectvo je diagnóza. Všetky svoje životné situácie, najmä tie zlomové, dramatické, som vždy videla ako na scéne. Tak som sa tam proste len premiestnila. Je to akoby človek žil naraz viac životov. A vzhľadom na to, že je to vlastne úchylka, je dokonalé, že sa tým dá živiť... (smiech).

Ako sa pripravujete na postavy? Študujete scenár alebo aj čítate nejaké knihy?
Pri Johanke som si prečítala knižku a pozrela film. Inak som mala role, napríklad v Draculovi, čo bol viac-menej vymyslený príbeh, kde moja úloha nebola založená na reálnej postave. Tam som sa snažila len prečítať si scenár a pochopiť rolu. A Krysař, ten má žijúceho autora, takže tam som mala za kým prísť a koho sa spýtať. Kim bola zase vymyslená postava na reálnych historických podkladoch, tak tam som sa zorientovala v dobe a veľmi veľa nám rozprával Peter Novotný, ktorý Miss Saigon režíroval.

Nie je v dnešnej skomercionalizovanej dobe oveľa náročnejšie pritiahnuť divákov na muzikál. Kto sú vlastne dnes diváci muzikálu? Sú medzi nim aj mladí ľudia?
Áno, sú. Hoci, v dnešnej dobe je viac projektov, ktoré muzikál zdevalvovali. Všeobecne je však momentálne ťažšie prilákať ľudí na umenie. Asi sa máme horšie... hmm...

V akom muzikáli by ste si chceli zahrať?
Mám jeden sen, postavu z knižky, ktorú mi dal prečítať môj priateľ. Už dlhšie ju nosí v hlave ako námet na muzikál a ja dúfam, že kým sa k tomu dostane, tak nebudem ešte slepá a hluchá.

Stáva sa Vám, že chodíte po ulici a spievate si?
To sa mi stáva stále a niektorí ľudia ma za to neznášajú keď idú so mnou (smiech). Všetkým sa ospravedlňujem, ale robím to mimovoľne, a teda som v tom nevinne. Ale všimla som si, že nie som sama... cha!

Kde sa Vám lepšie hrá, v Prahe alebo v Bratislave?
V Bratislave skoro vôbec nie som. Ale nie je to kvôli publiku, ale kvôli „geniu loci“- Praha je jednoducho pre mňa magická. Teraz som po veľmi dlhej dobe bola oslovená do muzikálu v Bratislave - Rocky Horror Picture Show. Teším sa na spoluprácu s pánom Bednárikom a tiež na slovenské publikum, veď sa vraciam po štyroch rokoch.

Pocit domova Vám dáva muzikál alebo priateľ?
Vytvorila som si tam hniezdočko, takže sa tam cítim doma. Ale určite je to aj ten vzťah.

Cestujete často?
Áno, minimálne trasu Praha - Bratislava a späť.

A najatraktívnejšie krajiny ktoré ste navštívili?
Najďalej som bola v Amerike ešte s Lúčnicou, keď som mala sedemnásť. Ale to ma veľmi neuchvátilo. Amerika, to nikdy nebol môj sen. Bola som v New Yorku, pripadal mi špinavý a škaredý, bola som na Broadway, tam som aj spievala. Jedla som len „gumu a vatu“, pretože tam nemali chlieb. Po týždni som plakala, že chcem zahryznúť do normálneho chleba. Potom som chodila do čínskej alebo mexickej reštaurácie a tak som to v zdraví prežila.
Nedávno som ale bola v Poľsku a to bol pre mňa krásny zážitok. Vo Wroclavi a v Krakowe. Jednak som si prvýkrát v živote vyskúšala filmovanie a jednak som spoznala veľa zaujímavých ľudí. Boli úplne úžasní a krajina mi veľmi pripomínala Slovensko, cítila som sa ako doma.

Máte nejaké plány do budúcnosti?
Mám, ale plány nemám rada, pretože plány sú na to, aby padali. Snažím sa žiť to, čo život práve prináša. Treba mať však svoje sny. Napríklad som ešte donedávna snívala o tom, že si vyskúšam filmovanie a asi dva mesiace som všetkých prehovárala, aby šli so mnou do Krakowa. A potom že sny sa neplnia!

O čom je ten film?
Objednala si to nejaká pumpa, palivová či naftárska spoločnosť. Detaily si už veľmi nepamätám, pretože ja si nikdy nepamätám fakty, vždy len dojmy. Bol to film, ktorý mal byť priložený k časopisu o autách. Príbeh auta, ktoré na vrakovisku rozpráva o tom, ako žilo u jednej rodiny...

Venujete sa celosvetovým spoločenským problémom? Súhlasíte s vojnou v Iraku alebo Afganistane?
Veľmi o týchto témach nehovorím, pretože o tom viem príliš málo, aby som sa k tomu vyjadrovala. Ako obyčajný občan, viem to, čo si prečítam v novinách alebo vypočujem v správach a z toho mám pocit, že to nebol dobrý zásah. Môj laický názor je, že sa to jednoducho niekomu hodilo. A keby aj nie, tak neviem, či má zmysel z vyššieho hľadiska riešiť problém niekoho iného. Dá sa to vôbec?

Hlasovali by ste v roku 1992 za rozdelenie Československa?
Ja som nesúhlasila. Ako to bolo vtedy? Kto nesúhlasil, mal mať zhasnuté. Bratislava bola skoro celá tmavá, bol to najsmutnejší Nový rok, aký som kedy mala. Dnes, s odstupom si ale myslím, že sme to potrebovali kvôli sebavedomiu. Ako keď sa dieťa oddelí od rodičov a až po čase, keď samo nájde seba dokáže prijať aj ich názory.

Mnohé svetové skupiny nedávno v rámci LiveAid robili kampaň za Afriku, zapájate sa do niečoho podobného?
Keď ma niekto osloví pre dobrú vec, vždy do toho idem. Myslím, že nie som sama, že to nie je o tom, že by ľudia nechceli pomôcť. Ale ak niekomu, kto sa o seba nevie postarať, dáte majetok, použije ho a znovu sa nebude vedieť o seba postarať, tak je to na nič. Môžeme chytiť žobráka za ruku a kúpiť mu jedlo, vyučovať alebo adoptovať si deti. To áno, ale pomáhať globálne, to je asi ilúzia.
Mne to pripadá, akoby rodičia chceli za svoje deti vyriešiť problém, o ktorom už oni vedia a tým preskočiť nejakú etapu. Vývoj, skúsenosť, to je neprenosné. To sa nedá riešiť tak, že týchto 20 strán preskočíme, lebo na tej štyridsiatej je to lepšie. To je nezmysel. Napríklad sa mi páči akým spôsobom pomáha Bill Gates, šéf Microsoftu. Dáva veľa peňazí na charitu, ale dáva tam, kde to má zmysel. Na výskum liečiv a na vakcíny pre ľudí tretieho sveta. Jeho ľudia chodia do terénu, a poznajú miestne podmienky, život a ľudí. To sa mi veľmi páči. Má to pod kontrolou.

Nachádzate si čas aj na niečo iné? Ako trávite voľný čas?
Snažím sa učiť španielčinu tak, aby som sa vedela dohovoriť. A relaxujem tak, že zmením činnosť.

A ako ste trávili toho leto?
Pekne, bola som v Poľsku. Vo Wroclavi a dva dni v Krakowe. Predtým som bola päť dní v Chorvátsku. Okrem toho som nahrávala. A začala som chodiť na vodné lyže. Síce som len začiatočník, ale veľmi ma to baví a celkom mi to ide. Vravia, že ak je niekto maličký a ľahučký, je to jednoduchšie. Tak to bude asi tým (smiech).

Zvyknete si odkladať spomienky na miesta, ktoré ste navštívili?
Môj život je vôbec krásny, plný prekvapení, romantiky a zázrakov. Ľudia si často spomienky ukladajú do vreciek, do pamätníka, do fotoaparátov... Snažím sa to odnaučiť. Niekedy už ani nefotím, nesnažím sa ani zastaviť ten moment, aby som ho v tej chvíli naplno prežila.

Tak ste romantická duša alebo nie?
Ale som. Určite som.

Tak prečo Vám tá Ofélia nesedela?
Mne nevadila tá romantika, ona bola detinská. Tá postava má inú hĺbku a v tom muzikáli som to nezvládla.

Keď ste v Prahe, chodíte niekedy aj do prírody?
Jasné, že občas sa mi podarí uniknúť mestu. Nemám v tom ale nijaký režim. Všetko sa neustále mení a tak vlastne vznikajú tie zázraky. Naposledy som bola v lese predvčerom.

Veríte v reinkarnáciu?
Áno.

A čím by ste chceli byť v nasledujúcom živote?
To nie je o tom, že čím by som chcela byť. Ale o tom, čo by som sa chcela naučiť. Nie je podstatné, v akom tele, v akej koži, ale ožiť!

Keď stretnete na ulici bezdomovca, snažíte sa mu pomôcť alebo si myslíte, že by mal prežívať svoj osud?
Nedovolím si povedať, že je správne to alebo ono. Ľudia chcú všetko pomenovať, zadefinovať. Mali by ste urobiť to, čo si v danom momente myslíte, že treba urobiť. Niekedy keď sa ponáhľam, len prejdem okolo. Keď napríklad hrá a mám vo vrecku nejaké drobné, dám mu ich. A keď mám čas, zastavím sa, spýtam sa či je hladný, či mu môžem niečo doniesť. Bagetu, polievku, rožky...

Kupujete Nota Bene?
Áno, v Čechách je tiež niečo také, volá sa to Nový prostor. Ale samozrejme to závisí od predajcu a od daného momentu...

Aké ročné obdobie máte najradšej?
Dlho sa mi nepáčili letá, ale toto leto bolo dobré, lebo nebolo veľmi teplo. Inak som skôr zimné dieťa, zimu mám rada odmalička. A jeseň mám rada pre jej melanchóliu. A jar preto, lebo ju vždy zavoniam, zavoniam nový život. No, vlastne, v každom ročnom období je niečo úžasné!

A vôňa?
Vône sú pre mňa veľmi dôležité. Zbožňujem vôňu človeka, ktorého ľúbim.

Ľubica Rozborová, Michal Feik | osobnosti.sk