Bratislava 20. novembra (TASR) - Vydavateľstvo Kalligram v Bratislave, ktoré sa programovo orientuje na slovensko-maďarské vzťahy, vydalo v rámci Roka Ľudovíta Štúra vedeckú monografiu súčasného maďarského historika mladej generácie Józsefa Demmela Ľudovít Štúr. Na titulnom liste publikácia uvádza aj podtitul - Zrod moderného slovenského národa. Z maďarského vydania, ktoré vyšlo v roku 2011 tiež vo vydavateľstve Kalligram, dielo preložila Galina Šándorová, doslov napísal Rudolf Chmel. V predchádzajúcej časti tohto cyklu sme v rámci požiadaviek na informatívno-spravodajský publicistický žáner predstavili I. časť tohto diela.

Začiatok druhej (II.) časti monografie je venovaný analýze vtedajšej situácie slovenskej šľachty, predovšetkým turčianskej, ktorej neoficiálnym, ale rešpektovaným vodcom bol Juraj Košút (Gyorgy Kossuth), inak strýko najväčšej postavy maďarskej revolúcie Ľudovíta Košúta. Zároveň analyzuje vtedajší vzťah Ľudovíta Štúra k slovenskej šľachte, teda k zemianstvu. Pritom tento stav chápe ako lojálnych občanov k uhorskému štátu, ktorí zhodou okolností vo svojom regióne a v domácom sociálnom prostredí hovoria po slovensky. (Pri tejto príležitosti v krátkosti objasňuje, ako je to s národnou identifikáciou Lajossa Kossutha, ktorého pôvod je aj nie je slovenský.) Podľa autora, tento stav mal rozhodujúci vplyv na reálny vznik prvých politických Slovenských národných novín (SNN). (Argumenty sú však pre dnešného čitateľa troška nezrozumiteľné.)

V nasledujúcej kapitole rozoberá stav slovenskej čitateľskej verejnosti pred rokom 1836, vznik SNN, štruktúru predplatiteľov a čitateľov Slovenských národných novín a pripomína aj Štúrove medzinárodné kontakty, predovšetkým kontakt na svojho bývalého študenta, grécke knieža Aristarchisa, pracujúceho v diplomatických službách v Paríži, potom kontakt na konštantinopolského bankára J. Alleóna a anglického prívrženca slovanskej vzájomnosti Archibalda Patona, ktorého nasledujúci názor autor aj cituje: „Podľa môjho skromného názoru, skutočnými hrdinami Uhorska sú ušľachtilé duše Chorvátov, Slovákov, Sasov a iných národností, ktoré štvrťstoročie stáli na čele boja za práva uhorských národností a za dobrú vec bojovali zbraňami histórie, dôstojnosti, morálky a kresťanstva.“ Ako vidieť, Angličan Seton-Watson a Nór Bjőrnstjerne Bjőrnson mali už pred polstoročím svojho predchodcu.

V ďalších kapitolách sa autor zaoberá históriou vzniku a účinkovania spolku Tatrín, ktorý nikdy nedostal oficiálne povolenie na činnosť, ale úspešne účinkoval aj tak, potom históriou vzniku Štúrovho poslaneckého mandátu za mesto Zvolen, ktoré podľa autora dostal na základe vlastnej ponuky a preto, že nepožadoval od mesta honorár ani refundáciu nákladov.

Nasledujúca kapitola je venovaná Štúrovmu účinkovaniu na uhorskom sneme. Autor zostavil aj presnú tabuľku s časovými údajmi Štúrových jedenástich vystúpení, pričom kriticky konštatuje, že slovenská historiografia pripomína len vybrané tri a nešetrí ani kritikou na Štúra, lebo keby bol dodržiaval protokolárne pravidlá zasadnutí stavovských a oblastných rokovaní snemu, čo je kvalitatívny rozdiel a nešiel nad „pokyny pre poslanca“ od mesta, ktoré zastupoval, mohol dosiahnuť viac. Popiera aj údajnú legendu o tom, že tesne po Štúrovom vystúpení, v ktorom požadoval zrušenie poddanstva, si podali s Kossuthom ruky, lebo v tejto otázke si boli zajedno. Túto udalosť v jednom spomienkovom texte opísal český vlastenec Josef Václav Frič, no autor tvrdí, „že tento okamih milosti existoval nanajvýš vo Fričovej hlave.“

Slovenskému povstaniu 1848-1849 a slovenskému dobrovoľníckemu vojsku autor venuje pomerne krátku kapitolu pod názvom „1848 - pozadie občianskej vojny“. Je to pochopiteľné, pretože tieto udalosti prakticky deň po dni presne opísal Daniel Rapant vo svojom viacdielnom opuse Slovenské povstanie 1848-1849. A zdá sa, že v pohľade na tieto udalosti nikdy nedôjde k slovensko-maďarskému konsenzu, lebo autor konštatuje: „Maďari očividne nechápali podstatu slovenských požiadaviek, keď - interpretujúc národ ako politické spoločenstvo - nedokázali akceptovať ani existenciu slovenského národa. Podľa nich v Uhorsku nežili Slováci, ale Maďari hovoriaci po slovensky.“

Záverečná kapitola má presne pomenúvajúci názov obsahu Život Ľudovíta Štúra v Modre. V úplne záverečnom texte (pred Zhrnutím)autor opäť podľahol módnej bulvarizácii, keď sa podpísal pod konšpiratívny text s názvom Plánovaná samovražda, alebo nešťastná náhoda?

Napriek kritickému a rozpačitému prijatiu autorovho textu slovenskou verejnosťou je dobre, že dielo vyšlo aj po slovensky. Hoci o Ľudovítovi Štúrovi neprináša veľa nových a neznámych faktov, informácie o spoločnosti, v ktorej Štúrovi prišlo žiť a zápasiť, ako aj informácie o rodových, príbuzenských a politických vzťahoch ľudí, s ktorými sa Štúr dostal do bližších vzťahov, rozširujú naše vedomosti o ňom a pomáhajú nám pochopiť jeho rozhodnutia i konanie. Skutočnosť, že ho s úplnou vážnosťou zobrala na vedomie aj maďarská historiografia a dokonca si ho privlastňuje ako uhorského občana napriek tomu, že sa v jej ponímaní dopustil vlastizrady, hovorí o mimoriadnom charaktere a všestrannom talente Ľudovíta Štúra a celkom vedome ho posúva na platformu „génia národa a Európy“. Samotný autor ho v záverečných, zhrňujúcich častiach monografie charakterizuje takto: „Štúr je totiž poprednou osobnosťou nielen slovenskej, ale aj maďarskej histórie. (...) Bol prvý, kto jednoznačne a aj širokým vrstvám zrozumiteľným spôsobom určil základné vlastnosti slovenského národa.“

Monografia má všetky náležitosti vedeckej štúdie, a to napriek tomu, že titulky jednotlivých kapitol a mottá, ktoré ich uvádzajú, sú z oblasti inzertnej publicistiky. Kniha je teda opatrená kapitolou Literatúra, ktorá má 40 strán a obsahuje Archívne pramene, Denníky, týždenníky a časopisy, Príručky a Vydané pramene, čo v skutočnosti znamená abecedný zoznam použitej literatúry. Okrem toho, ako samostatnú prílohu obsahuje Chronológiu života Ľudovíta Štúra, bohatú čiernobielu obrazovú prílohu a doslov Rudolfa Chmela pod názvom Ľudovít Štúr maďarskými očami. Z obrazovej prílohy treba upozorniť na doteraz neznámy portrét - kresbu mladej devy, ktorou je údajne Adelka Ostrolúcka v plnom rozkvete túžby a ľúbostného očakávania. Obrázok sa nachádza v bývalom Literárnom archíve Matice slovenskej, ktorý dnes funguje ako Archív literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine.