Tublatanka oslavuje 30 rokov na scéne a chce vraj prekonať Olympic či Rolling Stones. To je však rozdiel dvadsať rokov. Chcete poskakovať po pódiu aj po sedemdesiatke?
Olympic aj Rolling Stones sú velikáni, možno nedosiahnuteľné méty. Človek nikdy nevie, či bude mať to šťastie – aj zdravotne – byť na scéne. My na nej budeme len vtedy, keď bude naša muzika na úrovni. V žiadnom prípade by som nechcel niečo siliť. Vždy budem počúvať kritické hlasy, lebo my máme veľmi pozorných fanúšikov, ktorí sa vŕtajú v muzike aj textoch a na rôzne veci upozorňujú. Ale to je zasa dôkaz, že našu muziku počúvajú citlivo a pozorne.
Čo vám napríklad vyčítali?
Všetko možné. Niektorí fanúšikovia majú napríklad radi podladený, hutný zvuk kapely. Taký mávajú rockové kapely, ktoré používajú sedemstrunovú gitaru. Znejú potom tak basovo, z gitary ide obrovská basová duchna. Takže niektorí fanúšikovia nám odporúčali, aby sme používali sedemstrunovú gitaru. Tvrdia, že by sme mali zmeniť zvuk, aby sme boli súčasnejší. Mnoho kapiel s tým prišlo, rocková scéna sa inovuje, ale my sme skôr klasici a robíme to, na čo máme a ako to cítime.
Nikdy si nepoviete, čo nám to tu radia? Zamýšľate sa, či môžu mať kritici pravdu?
Každý má vlastnú pravdu a vkus, všetkým sa vyhovieť nedá. Niektorí počúvajú okrem nás aj veľmi tvrdú muziku, iní, naopak, majú bližšie ku komerčnej scéne. Jedni podotknú, že by sa to mohlo uberať tým smerom, druhí, že iným. My pôjdeme v šľapajach, ktoré sú nám známe a kde vieme stáť pevne na nohách. Chceme napredovať v mnohých veciach – v textoch, hudbe, sprievodoch. V žiadnom prípade by sme nechceli byť starinári, ktorí si zakladajú len na svojich starých hitoch. Myslím, že naša kapela napreduje, vydávame nové cédečká. Nových pesničiek je veľa a veľa je vydarených. Po textovej stránke sa posúvame ďalej, pretože naše texty prinášajú aj nové témy a majú svoj názor. Dnes som dospel do štádia, že mnohé veci ma omínajú. Som rozhľadenejší, pozerám sa na svet globálne. Veci, ktoré ma trápia, by som rád vyjadril aj v našich pesničkách.
Čo teda chcete dostať do pesničiek?
Sledujem svetové dianie, pozerám správy. Som otcom dvoch detí a trápia ma zbytočné vojny. Trpia pri nich deti. Napríklad vojna v Sýrii, kde je vraj zničená väčšina škôl. Deti sa potom potulujú po uliciach, sú bezprizorné, stratili rodičov. Aký osud ich čaká? Situácia vo svete je veľmi napätá, financie sú rozdelené veľmi zle. Sú bohaté krajiny, kde ľudia úplne márnotratne narábajú s peniazmi, nedávajú často nič na charitu, a pol Afriky hladuje. Trápi ma, že s tým často nič nerobíme.
Čo však môže zmeniť muzikant?
My v kapele by sme chceli poukázať na to, aký je svet. Muzikant môže svojich poslucháčov na mnohé veci upozorniť, rozobrať ich s nimi, načrtnúť ich aj vo videoklipoch a rozšíriť obzor poslucháča. To by malo byť poslaním novodobej rockovej muziky. Chceme spievať neošúchané texty a aj takto napredovať. Chceme spracovať mnohé témy zo sveta, ale tak, aby neboli ťažkopádne.
Keď už sa bavíme o svetových problémoch, vo vašom hite Pravda víťazí spievate: „Svet je iný, než som myslel, svet je smutne skutočný…“ Vlastne sa vám to teraz potvrdzuje? Mladí ľudia vidia svet oveľa ružovejší. Netreba im to kaziť a treba im nechať ružové okuliare, kým sa dá. Nech ľudia vnímajú svet pozitívne, ale mali by o ňom aj niečo vedieť a netolerovať všetko zlo na svete. Občas sa treba zamyslieť.
Pravda víťazí vznikla v roku 1988, poznáte dnes, o 25 rokov neskôr, svet lepšie? Prekvapuje vás menej?
Poznám svet viac, aj cez knihy, internet, dokumenty, trochu som cestoval. Keď som bol malý, mal som knižku o Afrike a videl som, že ľudia sú tam sporo odetí a chudobní, majú len úbohé domčeky, žijú a stravujú sa jednoducho. Teraz viem, že svet je naozaj tvrdší. Svet je iný, než som myslel. Pravda víťazí je dlhodobý slogan aj proces.
V tejto pesničke spievate aj „chcú nám vládnuť prázdni ľudia, smejú sa nám do očí“ a ďalej ešte „svet sa bojí prázdnych ľudí, na dušu mu siahajú“. Naozaj sa ich svet bojí? Nie je to skôr tak, že mnohí si ani neuvedomujú, koľko prázdnych ľudí je okolo?
Tých prázdnych, čo nám chcú vládnuť a riadiť nás, je čoraz viacej. Vidím obrovskú túžbu po moci. S tým sa asi človek narodí. Často sa zamýšľam nad tým, že vládcovia sú zaslepení a ponorení do seba, myslia si, že všetko, čo robia, je správne. Kedysi som začal čítať knihu o Saddámovi Husajnovi, ale rozčítanú som ju dal bratovi – bolo to veľmi zaujímavé a poučné, aj keď možno nebolo všetko pravdivé.
Ale celkovo, nielen v politike, sa ľudia uspokoja s pozlátkou, sledujú prázdne televízne šou… Uvedomujú si, ako sú ohlupovaní?
Keď som bol tínedžer, intelektuálne povedomie v bývalom Československu bolo oveľa vyššie ako dnes. Pamätám si, že ľudia počúvali oveľa náročnejšiu muziku, progresívne žánre. Mnoho dievčat počúvalo Pink Floyd, Led Zeppelin a inú hodnotnú hudbu. Fúúú. Dnes by som veľmi ťažko natrafil na ľudí, ktorí by mi dali takéto odpovede aj zo súčasnej scény. Viem, že mladí zasa majú svoju generačnú hudbu, ale kde je náročnosť? Pamätám si ľudí, čo chodili s knihami pod pazuchami, čítali. Dnes mnohí skĺzli k tomu, že hrdinovia sú pre nich ľudia z reality šou. A vôbec nerozlišujú. Majú mobilné telefóny vo vačku, tak sa chcú odfotiť s niekým známym – je jedno, kto to je, hlavne, že ho videli na obrazovke. Či je to chlapík z reality šou, alebo dosiahol niečo v umení, na tom nezáleží.
Prečo sa dnes uspokoja ľudia s málom?
Médiá majú veľký vplyv na ľudí.
Je to len vec médií?
Myslím si, že z väčšej časti áno. Médiá veľmi formujú ľudí. Aj internet ich veľmi ovplyvňuje – pozitívne, ale aj negatívne. A tiež sociálne siete.
Na jednej sociálnej sieti je aj váš profil.
To nie som ja, na to nemám čas ani chuť. Niekto vystupuje pod mojím menom a fotografiou. Ako sa ruší falošný profil?
Raz ste povedali, že robiť muziku nie je vôbec taká zábava, ako by si ľudia mysleli. Prečo?
Ľudia si myslia, že je to jednoduché. Že hudobník si len tak brnká na gitare a spieva si.
A hity z neho len tak tryskajú? To je zriedkavé. Muzikant, ktorý sa chce niekam posunúť, musí hudbu robiť tak, aby mala minimálne dnešný hudobný štandard. Dnes nás obklopuje veľa muziky, tlačí na nás. Vystúpiť z tieňa je mravčia práca, každodenná drina. Klasický muzikant musí cvičiť od raného detstva a ovládať nástroj ešte dokonalejšie ako v minulosti, lebo konkurencia zo sveta je veľmi veľká. Takto je to v každom hudobnom žánri. Aj keď v komerčnej muzike to vie producent občas oklamať a urobiť hviezdu z človeka, ktorý nevie ani hrať, ani spievať alebo navyše skladať hudbu a textovať. Šikovný producent urobí hviezdu z ničoho.
Je dnes ťažšie robiť muziku, ako v časoch, keď ste začínali vy?
Nahrať muziku môže každý hoci doma na počítači, hudobné nástroje sú dostupné. To, aby sa človek presadil a mal svojich fanúšikov, je o trochu ťažšie ako pred 30 rokmi. Mnohí si myslia, že keď majú veľa kliknutí na youtube, už niečo znamenajú. Ale na koncert im nikto nepríde, pretože jedna vec je mať priateľov a komunikovať s nimi cez sociálne siete, ale v skutočnosti nie sú zapálení pre vašu muziku. Navyše tie kliky na youtube sa tiež dajú podviesť – v Indii sú „špecialisti“, ktorí vám za peniaze naklikajú veľa pozretí.
Váš bývalý spoluhráč Ďuro Černý kdesi spomenul, že v začiatkoch Tublatanky každá pesnička, ktorú ste priniesli na skúšku, bola hit. Ako sa vám to darilo?
Ďakujem Ďurovi za pochvalu. Vždy ma zaujímala spätná väzba. Nechcel som sa hanbiť pred kamarátmi, ktorým som pesničku ešte bez textu zahral. Chcel som, aby povedali, že skladba stojí za otextovanie a nahranie. Možno preto sa niektoré pesničky stali obľúbenými a niektoré albumy fanúšikovia označujú za legendárne, aj keď nerád toto slovo používam. Dodnes ich majú vo svojich zbierkach a v srdciach. Vyrastal som na kvalitnej muzike a snažil som sa priblížiť svojim idolom, aby aj naša muzika mala zmysel, odkaz a aby bola počúvateľná.
Koľko vám vtedy trvalo zložiť pesničku? Bola hotová za pár minút?
Niekedy sa pesnička zadarí rýchlo, urobíte peknú slohu, predrefrén, refrén, potom gitarový riff, ale inokedy treba pesničku vysedieť a vytrápiť sa s ňou aj po textovej stránke. Niekoľkokrát si premyslieť, o čom pesnička bude, aby to spolu sadlo. Aby bol výsledok dobrý, treba ju z mnohých strán brúsiť, ale aj prerábať.
Ktoré pesničky ste vysedeli?
Na posledných dvoch albumoch sú pesničky, ktoré som vysedel tak, aby som bol spokojný. Lebo niekedy chcem prekonať aj sám seba.
Foto: Ivan Majerský
Ako to bolo napríklad so skladbou Pravda víťazí? Mali ste ju hneď?
Pravda víťazí šla hravo. Prvotný nápad bol na elektrickej gitare. Najprv som vymyslel doma v spálni refrén, potom som v skúšobni domyslel slohy a dal som pesničku otextovať Martinovi Sarvašovi. Dopredu sme sa dohodli, že v refréne zaznie slogan „Pravda víťazí“. Boli sme inšpirovaní československou štandardou nad Pražským hradom, v roku 1988 sme tam boli na prechádzke a bavili sa o muzike a o živote. Tak vznikla pesnička Pravda víťazí.
A neskôr sa z nej stal symbol nežnej revolúcie…
Túto pesničku sme nerobili zo žiadnej vypočítavosti, že raz zaznie v revolúcii. Nebola vykalkulovaná, aby chytila davy. Robili sme ju tak, ako sme to cítili. Mnohé veci nás ako mladých omínali. Žili sme za železnou oponou, vycestovať bolo problematické, mnohé veci za totality boli zlé. Mnohých bez príčiny vypočúvali, väznili dlhé roky a niektorí z väzníc ani nevyšli. Toto vedomie naše texty ovplyvnilo a dalo im určitú rebelantskosť.
Očakávali ste, že Pravda víťazí bude mať taký úspech alebo vás to prekvapilo?
Pesnička sa nám páčila sama osebe, dala sa zaspievať len s gitarou v ruke alebo len bez gitary. Také pesničky si asi ľudia ľahko osvoja a zapamätajú.
Aký vzťah k tej pesničke dnes máte? Je to vaša srdcovka alebo sa vám nedajbože opočúvala?
Ja svoje nahrávky nepočúvam, len keď ich v štúdiu mixujem. Alebo keď som nedávno cestoval do Chorvátska autom a päťročná dcéra Barborka si od mamy vypýtala: pusti tatina. Tak sme vytiahli pesničky z posledného obdobia Tublatanky. Niekedy pri počúvaní trpím, pretože by som niečo urobil lepšie, a pri iných skladbách sa teším, že dopadli celkom slušne.
Je vám ľúto za státisícovými predajmi platní, ktoré ste mali kedysi? Komu sa to už dnes podarí?
Najviac sme predali asi 250 000 – z tretieho albumu Žeravé znamenie osudu, kde bola aj Pravda víťazí. Ľúto? Človek má radosť, keď sa jeho skladba rozšíri medzi čo najviac ľudí a rezonuje medzi nimi. Je to určitá satisfakcia, že hudbu nerobí zbytočne. Také predaje už nikdy nebudú. V Československu boli skupiny, ktoré predávali aj oveľa viac, no na rockovú kapelu sme mali vysoký predaj.
Dnes predávate koľko? V rámci celého Česka a Slovenska okolo 15 000 až 25 000 cédečiek, niektoré výberovky sa rokmi vyšplhali aj na vyše 30 000 kusov. Naša hudba sa predáva v obchodoch, na koncertoch, cez internet. S predajmi sme relatívne spokojní, keď zvážime, že dnes si ľudia cédečká napaľujú a nechcú platiť za niečo, čo si vedia stiahnuť zadarmo.
Poďme ešte k politike. Majú sa do nej muzikanti pliesť?
Podľa ich vedomia, svedomia, cítenia. Do politiky sa miešajú ľudia z hocijakého povolania, takže muzikanti majú rovnaký nárok.
Ale v akých momentoch? Za revolúcie ste pomáhali ozvučovať mítingy na Námestí SNP v Bratislave, požičali ste na to svoju aparatúru, ale horšie ohlasy zožalo, keď ste tri pesničky Tublatanky – vrátane piesne Pravda víťazí – chceli pred časom predať do volebných spotov SNS. Aj váš exkolega Ďuro Černý tvrdil, že ste sa zapredali a ako skladateľ veľkých hitov na to nie ste odkázaný. Vraj to neskôr oľutujete. Čo vy na to?
Isteže, poskytnúť pesničku do reklamy politickej strany uškodí. Vždy sa to stretne s veľkou kritikou. Lenže politická strana, ktorá to po nás žiadala, chcela podporiť domácu hudobnú scénu. Chcela, aby bolo zákonom stanovené percento hrania domácej produkcie v médiách Slovenskej republiky. Éter Slovenskej republiky totiž patrí obyvateľom SR. Je to národný poklad. Domáca scéna je už vyše 15 rokov zatracovaná, nové pesničky sa hlavne v súkromných rádiách v podstate neobjavujú. To ma trápi. Nepoznám krajinu, kde by rádiá nehrali domácu hudbu. Na Slovensku sme dopustili totálny prílev zahraničnej hudby, v súkromných rádiách je to vyše 90 percent cudzej. Vo zvyšku domácej produkcie je veľmi málo nových pesničiek, lebo rokmi nové nepribúdali. Takže generácia, ktorá teraz tvorí, je nevypočutá a akoby vopred zatratená. Viem, že je málo kvalitnej produkcie, ale za tých 15 rokov často aj to, čo bolo dobré, sa hodilo do koša a nikdy neuzrelo svetlo sveta. Toto ma hnevá, a preto som dal súhlas s použitím pesničiek Tublatanky.
A ľutujete to, alebo by ste nič nemenili a pesničky znova poskytli politikom?
Samozrejme, z jednej strany som kritický voči sebe, z druhej strany si myslím, že niekto musí konečne vytiahnuť túto otázku. Je smutné, že sa vymenilo toľko politických garnitúr a nikoho netrápi, že slovenská kultúra roky upadá. Ľudia na Slovensku si môžu myslieť, že je normálne mať 95 percent zahraničnej produkcie spievanej po anglicky. Tak nech aj moderátori v rádiách hovoria anglicky. Viem, že angličtina je svetový jazyk, ale v každej krajine sa hrajú pesničky v rodnej reči viac ako u nás. Zákon na podporu domácej scény vznikol už v dvanástich krajinách Európskej únie. Dokonca aj v Írsku je stanovených 30 percent pre írsku tvorbu, a to je anglicky hovoriaca krajina. V liberálnom Holandsku je pre domácu produkciu stanovených 25 percent, ale to je tuším vo verejnoprávnom médiu. Kto si takýto zákon v malých krajinách neurobí, toho veľké krajiny prevalcujú, a veľmi rýchlo. Preto som sa ozval.
Počas vášho najnovšieho turné budete vystupovať aj so sláčikovým kvartetom Adventure Strings, to je v rámci moderného trendu?
Videl som toto zoskupenie hrať v televíznej talentovej šou a páčilo sa mi. Zatúžil som si zahrať staré alebo nové pesničky so zvukom malého orchestra. Úplnou zhodou náhod Adventure Strings majú radi Tublatanku a v repertoári majú asi tri naše pesničky. Raz mi zahrali skladbu Pravda víťazí a s naším basgitaristom Ďurom Toporom sme si povedali, že by sme ich mohli zobrať na výročné turné Tublatanky. Ľudia boli nadšení, dali našej hudbe ďalšiu dimenziu a akúsi vážnosť, aj energiu. Hrajú veľmi poctivo, sú to vzdelaní muzikanti, ktorí ťahajú aj nás, aby sme hrali ešte lepšie. S nejakým trendom to nemá nič spoločné.
